Lýdia Kokavcová
Má aj po vyše tridsiatich rokoch zmysel upozorňovať na existenciu a prácu Štátnej bezpečnosti (ŠtB)?
Materiály ŠtB sú jedným z prameňov o našej minulosti. Takto ich treba vnímať a bádať, samozrejme v kontexte s inými informáciami a dokumentmi. Aj pri nej ide o veľmi široké spektrum. V našom archíve po ŠtB zostali materiály operatívneho charakteru, analytického, vyšetrovacieho, za obdobie viac ako 40 rokov. V priebehu minulého roka sme prevzali do správy aj archívne fondy Ústredne štátnej bezpečnosti a Hlinkovej gardy, ktoré dokumentujú obdobie Slovenského štátu. Prostredníctvom ich štúdia vieme podrobne zistiť, ako bezpečnostné zložky podporovali ten-ktorý režim a udržiavali ho pri moci. Je to dôležité aj pre dnešok. Aby sme sa o tom informovali o tom verejnosť, dokázali sa z toho poučiť.
Keď sa dnešní tínedžeri spýtajú starých rodičov na časy 60. až 80. rokov, mnohí im povedia, že to boli dobré časy, isté a bezpečné. A potom sú konfrontovaní s faktom, že to bolo obdobie neslobody.
Každý má inú skúsenosť. Ľudia zväčša spomínajú na krásne obdobie mladosti, keď boli bezstarostní, stretávali sa s priateľmi. Mnohí ale také spomienky nemajú, lebo mali rodiča, starého rodiča vo vyšetrovacej väzbe. V rodine sa nesie trauma z minulosti. Niekedy sa dokonca o rodinných krivdách báli svojim deťom povedať, lebo aj neopatrné detské prerieknutie sa mohlo vypomstiť. Aj my sa stretávame s rôznymi názormi. Je to vec vzdelávania mladých ľudí. Ukázať, že sa „budovalo“ aj v štátoch, kde boli zachované občianske slobody a ľudské práva, často aj viac a lepšie. Porovnajme len cesty v Rakúsku a u nás, alebo súčasné rozdiely v krajinách bývalého Východného a Západného Nemecka. Poukazujeme aj na to, ako sa práve „budovaním“ ospravedlňovalo obmedzovanie ľudských práv, možnosti cestovať a vyjadriť svoj názor.
Darí sa vám to?
Také vysvetľovanie musí byť napojené na emóciu. Ťažko dnes pochopiť, čo bola vojna, keď sme sa s ňou nestretli, aké bolo Povstanie, v ktorom zahynuli tisíce ľudí, členovia konkrétnych rodín. Podobne možno vnímať nacistický a komunistický režim a ich perzekúcie. Preto je dôležitá emócia počas prednáškovej činnosti. Keď si mladí ľudia uvedomia, že napríklad niekto z rodiny by mohol padnúť, otec, starý otec, brat, sestra. Alebo by skončili vo väzení. Slobodu, ktorú dnes vnímajú ako samozrejmú, by mohli stratiť. Možnosť cestovania alebo prístup k internetu považujú za samozrejmosť. Minulosť chceme predostrieť aj cez nové technológie. Pripravujeme mobilnú aplikáciu náučného chodníka, zatiaľ len po Bratislave, s pamätnými miestami súvisiacimi s rokom 1968. Prechádzate sa mestom a zároveň vidíte a smerujete k bodom, kde sa dozviete o konkrétnej budove alebo udalosti, ktorá sa na mieste odohrala. Kolegovia z poľského Inštitútu národnej pamäti majú dobrú skúsenosť napríklad s počítačovou hrou. Podľa prieskumov až pri 93 percentách detí podporila pochopenie a zapamätanie si nových poznatkovo dejinách.
V predchádzajúcom čísle Bojovníka sme mali reportáž o požiadavke na pamätnú tabuľu generálovi Jozefovi Turancovi. Jej iniciátori sa opierali aj o váš časopis Pamäť národa. Historik Peter Jašek tam píše, že Turanec nebol postavou negatívnou, nanajvýš neutrálnou. Vieme však, že dostal vyznamenanie od Hitlera a nariaďoval popravy partizánov. Čo na to hovoríte?
Určite by sme nemali ospravedlňovať činy, ktoré boli páchané v období Slovenského štátu, a mali by sme vnímať postavenie osôb, za ktoré nesú zodpovednosť. Ak bol niekto generál a viedol v tom čase slovenskú armádu, tak sa podieľal na udržiavaní režimu, ktorý tu bol. Nemalo by pre nás byť argumentom iba to, či sa čosi volalo „slovenské“, ale aj aké to bolo. U osôb napríklad to, či a akým spôsobom sa podieľali na podpore a propagovaní fašistického a nacistického režimu, na spolupráci s nacistickým Nemeckom. Ak títo ľudia boli vo vedení armády a držali moc, pričom sa nezapojili do odboja, teda sa nepostavili na stranu slobody a neprejavili aspoň dodatočne demokratické myslenie, tak nemôžu byť vnímaní ako obete nespravodlivosti a byť dodatočne ctení len za presvedčenie, že pracovali v prospech národa. Šlo by len o čiastkové a subjektívne hodnotenie. ÚPN by nemal podobné témy zľahčovať, ale naopak veľmi jasnou argumentáciou prispieť k tomu, aby ľudia dokázali rozlišovať. Aj keď dejiny nie sú čiernobiele, základné ľudské a občianske hodnoty sa v posledných storočiach podstatne nezmenili.
Zrejme nestačí argumentácia, že generál Turanec bol presvedčený Slovák.
To určite nie, v prvom rade treba byť demokratom. Na jednej strane reprezentoval armádu štátu, ktorý mal v názve „slovenský“, čo mnohým imponovalo a imponuje. Povedomie o reáliách jeho fungovania však bolo a dlho ostávalo nízke. Aj kvôli tomu, že ľudácky štát sa neslobodou príliš podobal na štát pod vládou komunistického režimu a preto sa o ňom učilo veľmi málo detailov. V oboch boli ľudia s iným názorom nezriedka perzekvovaní. Stačilo, aby bol niekto štátnym zamestnancom československej Prvej a Druhej republiky, a už mohol byť zbavený funkcie alebo prepustený zo zamestnania, prípadne internovaný v tábore v Ilave. V roku 1939 bol tento tábor zriadený pre politických oponentov režimu a o tom, koho v ňom internujú, rozhodoval minister vnútra. Do kompetencie jediného človeka vložili obmedzenie osobnej slobody. Verejnosť už dosť silno vníma tragédiu, ktorú zapríčinil ľudácky režim vo vzťahu k občanom židovského pôvodu. Ale prenasledovanie a štátna šikana sa týkala aj ostatných občanov, pokiaľ neboli úplne lojálni režimu. Niektorí boli väznení, ďalší boli prepúšťaní z práce, priorizovaná bola iba jedna cirkev – katolícka, malé cirkvi pod nátlakom zastavovali činnosť. Povolená bola iba jedna slovenská politická strana, tá Hlinkova, pričom ostatné pohltila alebo zakázala.
Od vysnívanej štátnosti to malo ďaleko.
Samozrejme! Napríklad boli nútene zlúčené rôzne organizácie, ktoré dovtedy slobodne fungovali. Aj Katolícky skauting sa včlenil do Hlinkovej mládeže. Jeho zakladateľ s novým režimom nesúhlasil a tak skončil v ilavskom tábore. Neprebiehali slobodné voľby, to si musíme uvedomiť. Nebol to slobodný a demokratický štát. Pozrime si napríklad mnohé letáky v SNP. Ľudia v nich hovorili o Československu. Prečo? Neboli protislovenskí, naopak, bojovali za jeho slobodu. Ale videli, že ich práva boli napĺňané v Československej republike, že dokázala udržať demokratický režim, preto sa k nej vracali.
Treba históriu stále prehodnocovať? Alebo sú fakty a udalosti, ktoré sú jasné?
Prehodnocovanie je základom historického vedného odboru. Neznamená to však meniť znamienka zo zlého na dobré a naopak, ale nazerať na dejiny s novými skúsenosťami, s väčšou sumou vedomostí. Nemali by podliehať re-interpretácii pod politickým tlakom, prekrúcať sa tak, aby sa došlo k vopred stanovenému výsledku, to už je problém. Ale prehodnocovanie je v poriadku. Lebo vždy sa objavujú nové informácie a súvislosti, ktoré nám obraz minulosti vyjasňujú.
A čo s kontroverznými osobami? Napríklad prezident Gustáv Husák alebo Edvard Beneš a mnohí ďalší?
ÚPN by mal nielen prispieť do diskusie, ale mal by ju aj moderovať, ukazovať cesty, ako históriu čítať. A ukázať rôzne možnosti pohľadu. Vysvetľovať motívy a dôsledky konania. Okrem profesie historika je tu aj sociológia, politológia a iné vedné odbory, ktoré trochu inak hľadia nielen na osobnosti, ale aj na fenomény našich dejín. Napokon ani o všetkých ľuďoch, ktorí do poslednej chvíle podporovali ľudácky režim, sa nedá len tak povedať, že boli zlí a nepochopili, o čo ide odboju. Treba poukázať aj na to, do akej miery boli zneužití ideológiou a propagandou.
Jerguš Sivoš (1979) je od roku 2022 predsedom Správnej rady Ústavu pamäti národa. Vyštudoval dejepisna Univerzite Komenského v Bratislave, doktorát zo slovenských dejín získal na Trnavskej univerzite v Trnave. Počas svojho pôsobenia v ÚPN od roku 2003 sa zaoberal organizáciou, personálnym obsadením a činnosťou útvarov Štátnej bezpečnosti, systémom pracovných táborov a represiou štátu voči občanom. Je autorom viacerých publikácií, edícií dokumentov a štúdií. Je predsedom Vedeckej rady Ústavu pre štúdium totalitných režimov a členom Edičnej rady Múzea pamäti XX. storočia v Prahe. Je ženatý, žije v Bratislave.