Kutuzovova, vchod do areálu Ministerstva obrany SR
Martin Krno
Od začiatku svojej politickej misie na čele rezortu obrany to Jaroslav Naď nemal jednoduché. Nevedno síce, aký vzťah prechovával k Ruskej federácii, keď sa zaradil do šíkov prvých členov strany Smer, no ako minister a donedávna pravá ruka Igora Matoviča nijaké náznaky rusofílie neprejavoval.
Skôr škrípal zubami, keď sa každé ráno do svojho úradu nechal prevážať po ulici nosiacej meno ruského poľného maršala Michaila Illarionoviča Kutuzova (1747 – 1813). Keby išlo o dajakého generála zo sovietskych čias, nezaváhal by ani chvíľu. Tak, ako sa to u nás robilo na začiatku 90. rokov a teraz na Ukrajine.
Hej, páni konšeli!
Bratislavskí radní vtedy zrušili názov jednej z hlavných dopravných tepien pomenovanej podľa Rodiona J. Malinovského, rodáka z Odesy, ktorý viedol 2. ukrajinský front pri oslobodzovaní nášho hlavného mesta. Jedným z argumentov? Ako minister národnej obrany ZSSR niesol spoluzodpovednosť za vpád vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa. Pritom zomrel už v marci 1967…
V prvej vlne propagandisticky vedenej rusofóbie strhli páni konšeli aj veľkú pamätnú tabuľu. A tak si sochu sovietskeho maršala môžu Bratislavčania pozrieť až na súkromnom majetku v Starom Tekove, kde sa povestná bratislavsko-brnianska operácia začala.
V tomto prípade by však Naď v mierových podmienkach narazil na celosvetovú historickú pamäť: Kutuzov bol geniálny vojvodca, ktorý úspešne hnal na západ dovtedy neporaziteľného agresora cisára Napoleona I. Z vyše polmiliónovej francúzskej armády sa do vlasti vrátilo sotva 60-tisíc vojakov, aj to zväčša za potupných podmienok. Treba sa čudovať, že kedysi ulicu pri významnom vojenskom areáli v Bratislave pomenovali práve po Kutuzovovi? Mimochodom, nedávno sme si pripomenuli 210. výročie jeho smrti počas prenasledovania zvyškov okupačného vojska – zomrel 28. apríla 1813 v poľskom meste Boleslawiec.
Viest a Golian si zaslúžia ulicu
Súčasná invázia prezidenta Vladimira Putina na Ukrajine však Naďovi aj v tomto smere rozviazala ruky… Aby bolo jasné, redakcia Bojovníka nemá nič proti tomu, aby sa nejaký dôstojný verejný priestor pomenoval podľa povstaleckého generála Rudolfa Viesta. Vlastne je hanbou, že v metropole Slovenska so stovkami ulíc doposiaľ nenájdete ani jednu, ktorá by niesla jeho meno. Platí to aj o generálovi Jánovi Golianovi.
Už pred rokom zastupiteľstvo bratislavskej najväčšej mestskej časti Petržalka schválilo návrhy na pomenovanie troch ulíc, ktoré vznikajú v novej štvrti na hranici s Rakúskom v lokalite Vojenský dvor: Ulica generála Viesta, Ulica generála Goliana a Pri vojenskom cintoríne. Ide o miesto posledného odpočinku účastníkov 1. svetovej vojny, ktorí zomreli na následky zranení utŕžených na frontálnych bojiskách.
Hneď vedľa je zrekonštruovaný najväčší vojenský bunker na Slovensku postavený v druhej polovici 30. rokov minulého storočia spolu s ďalšími menšími obrannými zariadeniami v okolí ako reakcia na hrozbu nacistického Nemecka. Návrh Petržalčanov na pomenovanie troch ulíc už dlhšie leží na stole bratislavského primátora Matúša Vallu. Ten sa zrejme nevie rozhodnúť, ako túto požiadavku zosúladiť s tou Naďovou, resp. od miestneho zastupiteľstva Nového Mesta na premenovanie Kutuzovovej ulice.
Možno by bolo sympatické, keby na adrese s priezviskom povstaleckého generála Viest sídlil aj súčasný rezort obrany. Ale to, akým spôsobom sa to odchádzajúci minister snaží dosiahnuť, je truchlo-smiešne, ba priam trápne. Ktovie, možno mu v hlave svitlo, keď sa nedávno potvrdila smrť ruského generála Romana Kutuzova, ktorý velil armádnemu zboru samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Kutuzov ako Kutuzov. Obaja predsa boli Rusi…
Opakovanie (aj dejepisu) je matka múdrosti
Pre nadmieru sebavedomého Naďa je to typické: má k dispozícii Vojenský historický ústav, no jeho erudovaných vedeckých pracovníkov nepožiadal, aby mu v tejto „kauze“ čosi našuškali. Inak by v návrhu svojej názvoslovnej iniciatívy sotva vypotil vetu: „Nie som si vedomý žiadnej významnej spojitosti osoby poľného maršala Kutuzova s vojenskou históriou Slovenskej republiky či jej hlavného mesta Bratislavy.“
Iste by sme mohli pridať zoznam ulíc pomenovaných podľa osobností či historických udalostí, ktoré sa bezprostredne netýkajú dejín našej vlasti. Odhliadnuc od toho, že Kutuzov sa výrazne zaslúžil o porážku francúzskych votrelcov, keď sa rakúske mocnárstvo zaradilo medzi víťazné veľmoci a v strednej Európe na sto rokov s výnimkou meruôsmych rokov zavládol mier.
Lenže ruský maršal bol aj fyzicky na Slovensku. Prvý raz, keď sa v roku 1800 vracal z bitky pri Zrichu, a druhý v decembri 1805 a januári 1806, keď sa s vojskom presúval z bitky troch cisárov, z ktorých dvaja – rakúsky a ruský dostali na frak. Podľa súčasných historikov a odborníkov na vojenskú stratégiu Kutuzov za to nenesie zodpovednosť.
V Košiciach sa ubytoval takmer na týždeň. Navštívil tam silvestrovský bál. Na jeho počesť upiekli cárskym vojakom 150 volov. Ďakovný zápis, v ktorom Kutuzov pochvaľuje svoj pobyt v hornom Uhorsku je súčasťou košických pamätných listín.
Ani osmanské vojny sa nás netýkali?
Vďaka literatúre a filmovej tvorbe si Kutuzova spájame najmä s napoleonskými vojnami. Lenže on si vojenské ostrohy a raketový štart kariéry získal v bojoch proti Osmanom. Nebyť jeho, možno by doteraz na Kryme rástli do neba minarety a polostrov by zostal tureckou provinciou. V júli 1774 bol severne od Alušty ako veliaci práporu prvý raz ťažko zranený. Nepriateľská guľka mu prerazila ľavý spánok a vyletela pri pravom oku, na ktoré natrvalo oslepol.
V ďalšej vojne sa po boku generála Alexandrovi Suvorova s hrdinským nasadením podieľal na viacerých zdrvujúcich porážkach Turkov v Moldavsku, Rumunsku a Bulharsku. Je to málo pre históriu Európy, ku ktorej sa inak Naď tak rád hlási?
„Súčasný stav, keď MO a GŠ OS SR sídlia na ulici nesúcej meno osobnosti , ktorá dnes predstavuje pre hodnoty slobody a suverenity jedno z najväčších ohrození, považujem za neprijateľný,“ tvrdí odchádzajúci minister. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava-Nové Mesto mu išlo mimoriadne ochotne po ruke. Urýchlene schválilo návrh na zmenu názvu časti ulice Kutuzovova, ktorý recykloval z textu ministrovej požiadavky. Teraz si ten horúci zemiak budú prehadzovať v rukách poslanci „veľkého“ celomestského parlamentu.
Fašista, nacista či nedajbože komunista?
Akýsi ambiciózny úradník z Nového Mesta v dôvodovej správe, recyklovanej z Naďovej požiadavky, ešte pridal citát zo zákona o obecnom zriadení: „Neprípustné je určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológií alebo nacistickej ideológií alebo režimu založeného na komunistickej ideológií.“
Teraz stačí Kutuzova už len zaradiť pod jednu z týchto ideológií. Bol fašista, nacista či nedajbože komunista? Novomešťania by mali svoj verdikt posunúť na schválenie zastupiteľstvu hlavného mesta SR. Podľa našich informácií sa to zatiaľ nestalo.
Hovorí sa „iba o časti“ Kutuzovovej ulice. Áno, akýsi apendix s pár popisnými číslami chcú zachovať. Vytiahli pritom čarovný prútik, zo dňa na deň na dlhá ulica zmení na námestie. Ale v Bratislave sú takéto paradoxy normálne. Námestie Alexandra Dubčeka je vlastne zákruta nad Bratislavským hradom a za Námestie Mateja Korvína označili neveľký lichobežníkový výsek v novostavbe jedného developera.