Ľudovít L. Sabadoš, foto: archív autora
Odpor proti ľudáckemu režimu sa začal formovať prinajmenšom súčasne so vznikom Slovenského štátu. Už 14. marca 1939 bývalí legionári z prvej svetovej vojny v Bratislave sformovali protestný list adresovaný Snemu.
Parafovali ho popri iných spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a budúci veliteľ povstaleckej armády generál Rudolf Viest. Rovnaký postoj zaujali členovia telovýchovnej organizácie Sokol. Demokraticky zmýšľajúci študenti tlačili a rozširovali protivládne letáky, na uliciach zatierali hákové kríže a iné režimistické symboly.
Postupne sa vytvárali odbojové skupiny rozličného profesionálneho a politického zamerania, náboženského presvedčenia či národného pôvodu. Niektoré z občiansko-demokratického bloku sú zdokumentované podrobne, iné menej a viaceré zrejme pre nedostatok podkladov stoja úplne na pokraji pozornosti historikov.
Toto konštatovanie platí aj pre Všeslovanskú revolučnú organizáciu, ktorej zrod bol odpoveďou na vpád hitlerovských armád na územie Sovietskeho zväzu 22. júna 1941. Jej zakladatelia pochopili, že sa naplnil čas, aby sa protinacistické hnutie slovanských národov zjednotilo.
V Moskve sa zišli zástupcovia emigrácií z Nemcami okupovaných slovanských štátov a slovanských národov ZSSR, aby sa dohodli na zvolaní „všeslovianskeho“ zjazdu. Ten sa konal 10. a 11. augusta 1941 v sovietskej metropole. Vzišla z neho výzva nabádajúca k spoločnému boju ujarmených národov proti Nemecku.
Všesloviansky výbor spustil rozsiahlu propagandu a pripravil na 4. apríla 1942 druhý zjazd – aj za účasti predstaviteľa Čechov – profesora Zdeňka Nejedlého a Slovákov – exposlanca Národného zhromaždenia za KSČ Mareka Čulena. Moskovská výzva viedla k tomu, že vojaci v Slovenskej armáde operujúcej na území ZSSR začali odmietať bojovať proti červenoarmejcom a prebiehali na ich stranu alebo k sovietskym partizánom.