Pri transportoch do koncentračných táborov si nemeckí trýznitelia vynútili, aby im odvlečení Rómovia zahrali. Foto Archív Múzea SNP
Lýdia Kokavcová
Foto autorka a archív
Pri slove Rómovia sa mnohým na Slovensku vybavia najmä biedne osady, ktoré tak často vidíme zobrazované či popisované v médiách. Nebudeme si klamať, je neuveriteľné, že takto žijú ľudia v jednej z krajín EÚ na začiatku 21. storočia!
Životné podmienky mnohých Rómov sa totiž za posledných sto rokov nezmenili. Ak niekto hovorí, že na vine sú samotní Rómovia, mal by vedieť, že tieto špecifické usadlosti sa vytvárali predovšetkým z vôle majoritnej spoločnosti. Existencia osád sa v Uhorsku datuje do 18. storočia, keď prevládalo úsilie eliminovať kočovný spôsob života. Rovnako sa však týka aj fašistického Slovenského štátu. Po deportáciách Židov do koncentračných táborov boli totiž na rade Rómovia. Keďže nemali majetky, nebolo čo rekvírovať ako v prípade arizácie. Existoval však záujem, aby ich „nebolo vidieť“. Rómsky holokaust má tak smutnú históriu aj u nás.
„Rómske obyvateľstvo tradične žilo vo svojej časti dediny. Od roku 1941 však platila vyhláška ministerstva vnútra (podpísaná neslávne známym Alexandrom Machom), neskôr sprísnená, kde sa prikázalo odstrániť obydlia Rómov tak, aby ich nebolo vidieť z frekventovaných ciest alebo z vlaku. Obce ich mali odsunúť preč, na odľahlé miesto a vysporiadať pozemky pod novou osadou. Takto vznikla napríklad aj osada Letanovce,“ konštatovala Anna Jurová zo Spoločenskovedného ústavu SAV. Rómovia tak boli nútení usadiť sa na novom mieste. Pozemky pod takto vzniknutými osadami potom už nikto nevysporiadal. A hoci mal neskorší komunistický režim plány integrovať ich, odpor väčšinového obyvateľstva bol veľmi veľký. Rómovia sa späť do obcí nasťahovať nemohli.
Koncom 80. rokov sa mali chatrče zbúrať a namiesto nich postaviť byty pre Rómov. Prišla však zmena režimu a zo socialistických plánov nebolo nič. Práve naopak, stúpajúci počet rómskeho obyvateľstva priniesol nárast počtu chatrčí a rozširovanie nelegálnych osád. Mnohé pozemky pod nimi, ktoré kedysi vyčlenila administratíva Slovenského štátu ako miesto prípravy na odsun do táborov a neskôr ich znárodnili komunisti, dodnes nie sú legálne vysporiadané. Aj to býva podstatnou prekážkou pri riešení bytovej otázky rómskeho obyvateľstva.
Nástup perzekúcií na Slovensku
V čase nastolenia ľudáckeho režimu žilo na Slovensku približne 26-tisíc Rómov, no rovnako ako teraz, aj vtedy sa často hlásili k iným národnostiam. Preto mohol byť tento počet v skutočnosti vyšší. Prebývali poväčšine na okraji dedín kočovným spôsobom života.
Podľa historikov z Ústavu pamäti národa perzekúcie Rómov sa uskutočnili v dvoch etapách: v rokoch 1939-1944, keď Slovenský štát likvidoval kočovníctvo, zriaďoval pracovné útvary pre tzv. asociálne osoby a presadzoval perzekúcie brancov v armáde. Druhé obdobie nastalo po vypuknutí SNP, počas priamej okupácie nemeckej armády. Vtedajšie opatrenia mali oveľa brutálnejší charakter a ich aktívnymi podporovateľmi bývali aj miestni ľudáci.
Ako uvádza dokument ÚPN s názvom Rómsky holokaust, „prvým perzekučným opatrením voči Rómom bolo vydanie obežníka Krajinského úradu v Bratislave z 23. júna 1939 o vykazovaní cigánskeho obyvateľstva do domovských obcí a o zákaze obchodovania s koňmi. Rómov diskriminoval aj ústavný zákon č. 255 z roku 1939 o štátnom občianstve. Medzi tzv. cudzie živly spadali aj tie osoby, ktoré nemali domovské právo a zamestnanie nepretržite od 30. októbra 1918.“ Pri spôsobe života Rómov to okrem nich spĺňal len málokto.
Podľa vyhlášky ministerstva vnútra z roku 1940 boli Rómovia asociálne osoby. „Pod pojmom Cigáň sa má rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, žijúci životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“
Definícia Rómov ako asociálov sa stala základom pre masové vyvražďovanie. Postupne prišli ďalšie nariadenia, ktoré obmedzovali voľný pohyb Rómov a upierali im občianske práva. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí mohli vstupovať iba vo vyhradené dni a hodiny. Nesmeli vlastniť psa, v krčme im nemohli naliať pivo či iný alkohol.
Pracovné útvary pre tzv. asociálov
Tzv. cigánske legitimácie mal mať každý Róm starší ako 14 rokov. Vznikali najskôr dočasné, neskôr trvalé pracovné útvary pre tzv. asociálne osoby, kam umiestňovali aj Rómovia. Išlo o osoby bez momentálneho pracovného pomeru. Tábory mali slúžiť na ich sústreďovanie, zadržiavanie, prevýchovu a hospodárske využívanie.
Prvým bol pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou, nasledovali obdobné zariadenia v Dubnici nad Váhom, Ilave, Revúcej a Ústí nad Oravou. Ľudia tu umiestnení pracovali na veľkých štátnych stavbách, na východe Slovenska predovšetkým pri výstavbe železnice.
Po potlačení Povstania – išlo o druhú etapu perzekúcií – ľudáci v Dubnici nad Váhom zriadili Zaisťovací tábor pre Cigánov s mimoriadne tvrdým režimom. Zo 729 ľudí tam bolo 250 detí. Keď vypukla epidémia týfusu, nemeckí vojaci naložili 23. februára 1945 všetkých chorých Rómov na nákladné auto a odviezli ich do miestnej zbrojovky.
„Počas masovej popravy bolo zavraždených 26 Rómov. Ďalšie prípady ich vraždenia sa odohrali napríklad v Kremničke (minimálne 109 osôb rómskeho pôvodu z celkového počtu 747 ľudí), Kvetnici pri Poprade, Tisovci, Brezne vo Zvolene a podobne,“ uvádza Ústav pamäti národa.
Porajmos znamená požieranie
Keďže sa vojna blížila ku koncu, slovenských Rómov už nestihli deportovať do nemeckých koncentračných táborov. Vyvražďovanie malo nastať po tzv. konečnom riešení židovskej otázky. Na miestach, kde Rómov zhromažďovali na odsun, začali vznikať dodnes existujúce osady.
Všetky uvedené skutočnosti spĺňajú definíciu holokaustu. V rómskom jazyku sa používa slovo porajmos, čo znamená požieranie. Odhaduje sa, že z 300- až 500-tisíc Rómov zavraždených počas holokaustu v Európe bolo okolo 1000 usmrtených na Slovensku. Ich pamiatku si pripomíname 2. augusta, ide o medzinárodný Pamätný deň obetí rómskeho holokaustu. V noci z 2. na 3. augusta 1944 totiž nacisti v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau fyzicky zlikvidovali vyše 3 000 Rómov a Sintov.
Na pamiatku obetiam rómskeho holokaustu ako prvú na Slovensku v roku 2005 umiestnili pamätnú tabuľu v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Ďalších osem pamätníkov nájdete v Dubnici nad Váhom, Dunajskej Strede, Hanušovciach nad Topľou, v Lutile, Nemeckej, Slatine, vo Valaskej Belej a Zvolene. Drevený pamätník je aj v obci Barca, ide o dielo rómskeho rezbára z Gemera.