Ján Nalepka po prechode k sovietskym partizánom podľa ukrajinského výtvarníka
Martin Krno, foto: archív autora
Pred 65 rokmi vyšiel román o Jánovi Nálepkovi od mladého spisovateľa Miloša Krnu, ktorú venoval najmä mládeži – Vrátim sa živý. K jeho názvu autora inšpirovali slová z dokumentárneho filmu Jána Beera Kapitán Nálepka z roku 1957, ktoré opakoval matke pri rozlúčke, keď rukoval na východný front. Román vyšiel v slovenčine ešte päťkrát a deväť ráz v iných jazykoch.
Nálepka bol jediný Slovák, ktorého za účasť vo Veľkej vlasteneckej vojne Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR ocenilo 2. mája 1945 titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Takmer po polstoročí – 7. mája 2004 – ho prezident SR Rudolf Schuster povýšil in memoriam na brigádneho generála.
Slovenského kapitána nadšene vítali
V novembri 2023 sme si pripomenuli 80. výročie hrdinskej smrti tohto rodáka zo Smižian. Príslušníci Prvého čs. partizánskeho oddielu, ktorý Nálepka po svojom prechode k sovietskym partizánom v bieloruskom Polesí v polovici mája 1943 sformoval a viedol, 16. novembra oslobodili dedinu Lukiški. Bez jedinej obete sa rozhodným útokom zmocnili strategického, tzv. Tisovho mosta, ktorý poldruha roka predtým cez mútnu riečku Norin postavili vojaci Slovenskej armády.
Pred sebou mali ukrajinské mesto Ovruč, ktoré Ján dôverne poznal. Veď tu sa na niekoľko mesiacov dislokoval 101. pluk slovenskej Zaisťovacej divízie. Ako náčelník jeho štábu nadviazal kontakty s ilegálnymi bojovníkmi proti nemeckým nacistom. Tým si získal sympatie miestnych obyvateľov. Preto, keď sa sem po vyše roku vracal, mnohí ho srdečne vítali.
Hoci jeho bezprostredný veliteľ generál Alexander Nikolajevič Saburov odporúčal, aby si Slováci po predchádzajúcich bojoch oddýchli, Nálepka naliehal, že budú pokračovať v útoku proti spoločnému nepriateľovi. A tu sa začína dej úryvku z knihy Vrátim sa živý, ktorú v piatom, prepracovanom vydaní roku 1982 vydali Mladé letá. Ilustrácie od národného umelca Júliusa Nemčíka prevzali z prvého vydania.
Posledný boj hrdinu
Keď prvý československý partizánsky odriad vkročil do Ovruče, ľudia z krajných domov sa vyhrnuli na ulicu. Podaktorí mali oči ešte vystrašené, ani čo by nechceli veriť, že ich štvrť je už oslobodená. No len čo zočili prvých partizánov, zahrmelo ulicou:
„Da zdrastvujut slovaki!“
Zástupom sa predral vysoký starec s dlhou bielou bradou a podišiel k Nálepkovi s chlebom v obrúsku. Spoza chrbta mu vykuklo čiernooké dievčatko, ponášajúce sa na starého muža, držalo v tenkých rúčkach nôž a soľničku.
Nálepka objal starca, pobozkal úchytkom dievčatko na čelo a ticho povedal:
„Ďakujeme, veľmi vám ďakujeme. Zídeme sa, keď vyženieme fašistov.“
Spomedzi ľudí vykročil k nemu iný, zavalitý starec a zajakavo zvolal:
„Tovarišč kapitán!“
Nálepka sa obzrel a úsmev mu preletel po tvári. Tak budú v Smižanoch vítať Rusov, pomyslel si, no keď sa lepšie prizrel starcovej tvári, prekvapený vyhŕkol:
„To ste vy, tovarišč Sošenko?“
Ani sa k nemu nedostal, lebo v tej chvíli sa vyrútil kŕdeľ dievčat a štíhla počerná dievčina sa mu prihovorila:
„Pušky nam dajte, tovarišč Repkin.“
„Dosť nás je, dievčatá,“ stisol jej tuho ruku, „už len kúsok mesta máme vyčistiť. Ale viete čo,“ zvýšil hlas, „chystajte veselicu!“
Odriad sa pohol hore strmou ulicou. Tu a tam horel ešte dom a streľba sa preniesla na vyšný koniec mesta, kde krúžili dve lietadlá. Ľudia sa hrnuli po chodníkoch hneď za partizánmi.
Tí ticho prešli po Drevenej ulici popri dome Ivana Petroviča a Nálepkovi žiaľ stisol srdce. Sokolovie dom stál s vybitými oblokmi. Ba aj brezu odpílili.
Neprežila ho breza, podumal.
Aj bránička na plote bola zvalená. O ňu sa podoprel, keď prvý raz zočil Táňu.
Spoza domu vyšli traja starci a medzi nimi nemecký vojak. Ruky držal nad hlavou a srdito gánil na slovenského kapitána.
Vyzerá, akoby ešte stále veril, že je víťaz, bleslo Nálepkovi v mysli.
Na námestí sa odriad rozštiepil na dve veľké skupiny, podobné obrovským
bodákom. Jednu viedol Fiodorov, druhú Nálepka. Už sa zotmelo, keď pribehla spojka zo štábu. Saburovovi partizáni už oslobodili mesto. Iba letisko a železničná stanica ostali v rukách nepriateľa.
Nálepka pozrel na komisára. Aj z letiska sa ozývala streľba.
„Ideme na stanicu,“ povedal, „ty ma budeš kryť.“
Fiodorov sa potmehúdsky usmial:
„Nie, Ján, ja pôjdem teraz prvý.“
Ján sa vzpriamil a zavelil žartovne:
„Tovarišč komisár, prikazujem, aby ste kryli môj útok.“
Podišiel k nemu, bratsky ho pooblápal a doložil:
„Neboj sa. Stanica bude naša, i keby sa čo robilo.“
Fiodorov ho zdrapil za plecia:
„Netáraj, Ján! Šanuj sa!“
Nálepka sa zasmial a plesol ho po chrbte. Fiodorov sa namrzený poobzeral po partizánoch i ľuďoch, čo ich obstáli.
Generál Saburov mu dôrazne prikázal, aby Nálepku krotil. Nechcel ho pustiť prvého do útoku, no ktože si s ním dá rady? Ján je tvrdý chlap a čo si raz vezme do hlavy, nedá si z nej tak ľahko vybiť. A potom, rozumel mu. Veď je to posledný boj Slovákov na sovietskej pôde.
Nálepka sa obrátil k partizánom a oduševnene zvolal:
„Tovarišči, našou úlohou je dobyť stanicu. Ani nohu nepustíme z tohto mesta. Dúfajme, že tento posledný boj bude bez obetí.“
Nato si strhol z pleca samopal a z pŕs mu vyletel pevný, ako oceľ zvonivý hlas:
„Tovarišči, za mnou!“
Vykročil dopredu. Ľudia sa rozpŕchli pomedzi domy a ktosi zanôtil:
„Slovenské mamičky,
pekných synov máte…“
Nálepka cítil aj v tme, ako sa na nich upierajú pohľady obyvateľov Ovruče. Prikrádali sa Októbrovou ulicou k stanici. Spojky sa rozbehli pozdĺž plotov a o chvíľu sa vrátili s hlásením, že na koľajniciach stojí obrnený vlak. Spoza násypu pred stanicou vyšľahla zelená raketa a jej mŕtvolné svetlo zalialo tváre partizánov.
Kapitán dal veliteľom čiat posledné pokyny, porozdeľoval úseky a mohutným hlasom zavelil:
„Dopredu! Smelo!“
Chlapci sa valili za ním a prvé granáty vyleteli do povetria.
„Podochli v bunkri?“ ozval sa Mrázik a aj Nálepkovi bolo čudné, prečo nepriateľ mlčí. Či ich nechce vlákať do pasce?
Ďaleko v parku sa ozýval spev dievčat:
„Smelo, tovaršči v nogu,
duchom okrepnem v borbe…“
Spomenul si na Ivana Petroviča, ako mu rozprával, že táto pieseň letela mestom i v osemnástom roku, keď červení partizáni tadiaľ hnali nepriateľa.
Ohlásili sa Fidorovi guľometníci a vtom od stanice sfrndžali guľky. Chlapci sa zľakli. Stanica stála pred nimi asi tristo metrov. Nad Ovručou visela novembrová noc, ťažká a tmavá, bez jedinej hviezdy na nebi.
Nálepka sa zodvihol so samopalom nad hlavou a mocne zakričal:
„Dopredu! Hurrráá!“
Ktosi za ním zastonal. Ján sa obzrel a tuho stisol pery – partizán Sýkora sa nehýbal.
So zaťatými zubami kráčal ulicou a za ním sa rútil dravý prúd ľudských tiel. Zo všetkých strán znelo:
„Hurrráá! Hurrráá!“
Čím skôr umlčať guľomety za násypom, horúčkovito rozmýšľal Nálepka, čím skôr vtrhnúť na stanicu. Tu musí zaviaznuť ich obrnený vlak. Tu vraždili, tu nech aj pokapú.
Dušou mu víril nepokoj. Zelené fosforové guľky párali tmu. Takto lietali svätojánske mušky po smižianskych lúkach a on ich lapával do čiapky. Bolo to dávno, veľmi dávno…
Zašpliechala pri ňom voda v mláke. Ktosi nablízku vykríkol, no spev dievčat z parku zunel mu neprestajne v ušiach. Obzrel sa a rázne vykročil. Vtom pocítil tupú bolesť v hrudi. So stisnutými zubami napäl svaly, narovnal sa, a zrazu ani čo by sa bolo v ňom čosi zlomilo. Klesol na zem ako skosený. Krv v sluchách mu zahučala a do očí sa tisla tma.
Dávka z guľometu rozťala srdce. Stanica vzbĺkla v plameňoch a červená žiara mu zaliala tvár. Vráska na čele sa vyhladila a plameň v očiach vyhasol. Dotĺklo srdce veliteľa, ako keď pukne struna v hodinách.
Ale odriad, ktorý nič netušil, hnal sa vzpružený jeho hlasom do útoku. Blýskali sa bodáky a rapčali samopaly…
Ján Nálepka na prvý pohľad nesplnil sľub daný matke, ale domov sa vracal opakovane nielen v spomienkach ľudí, no i v prejavoch umeleckých diel literátov, filmárov, hudobníkov a výtvarníkov. Hádam môžeme dúfať, že sa raz po hektickej dobe plnej prevratných peripetií a spochybňovania morálnych hodnôt vráti k nám natrvalo.