Branislav Balogh, foto: archív redakcie
Nedávno nás opustil Pezinčan vojnový veterán Ján Beník. Rodák z Lovasoviec sa narodil 19. júna 1923. Ján Beník bol príslušníkom 1. čs. armády na Slovensku. Bojoval v SNP v trnavskej posádke „Dunaj“ v Žarnovici a Hvozdnici. Neskôr bol preložený do Banskej Bystrice na hlavné veliteľstvo ČSA, kde pôsobil až do októbra 1944, kedy odišla celá jednotka na Poľanu. Po zajatí veliteľa sa jednotka rozpadla. Prinášame príbeh tohto vojnového veterána.
Začiatky v armáde
V októbri 1942 narukoval a hneď na stanici mal šťastie. Spoznal ho dôstojník a oznámil mu, že nebude chodiť na cvičenia. Bola vojna a naši vojaci bojovali na východe proti Rusom. Cvičili nás traja vojaci – len tí ostali z jednotky, ktorú prepadli zo zákopu červenoarmejci a zlikvidovali ju, spomínal vojnový veterán.
Vojak úradník
Prvé mesiace slúžil v archíve. V decembri prišla požiadavka z Trnavy, že potrebujú pisára, tak som šiel tam. Bol som tam až do Povstania, spomínal Beník na začiatky služby v trnavskej posádke, kde slúžil až do vypuknutia SNP.
,,Bolo to strašné, písali sme podacie lístky a zrazu sme počuli, že na nás idú zo Senice Nemci, tak sme sa pakovali,“ spomína na vstup do SNP. Po desaťročiach priznal, že mnohí z jednotky si uvedomovali hroziace nebezpečenstvo: Báli sme sa, že po nás začnú strieľať z guľometov, no našťastie nezačali. Jednotka pána Beníka operovala tiež v okolí Hvozdnice.
Výnimočnosť trnavskej posádky, ktorá sa celá zapojila do SNP, ukazuje aj príklad z Hlohovca. Po oblečení do uniforiem sme šli do Hlohovca, keďže sa k nám mali miestni delostrelci pridať, no nepridali sa. Preto šli až do Nitry, kde proti nim stála obrnená technika. Naším veliteľom bol Benka Rybár a Ján Čordáš. Postupne prešli do Žarnovice, kde jednotku rozdelili. Od Sandrikov, kde sa im nepodarilo zaistiť miestneho nemeckého predáka, ich odvelili do Badína. Tam bol protitankový priekop, pršalo, pôda sa rozmočila a stany nám spadli. Prechladol som a šiel na ošetrovňu, spomínal Beník. Stretol sa z nadriadeným z Trnavy a spolu boli prevelení do Banskej Bystrice. Pôsobil pod veliteľom Golianom ako jeden z úradníkov zabezpečujúcich chod Povstania.
Ústup a návrat domov
Odtiaľ ustupovali do Detvy spolu s majorom Lichnerom a jeho jednotkou. Chlapci, idem do dediny, tam mám známeho, zabijeme barana a bude mäso. No a tam už boli Nemci a dôstojníka zajali. Jeho manželka s deťmi plakali.
Ja som prišiel do Detvy k trom domom o pol štvrtej ráno. Vyliezli sme na jeden pôjd, odtiahli sme škridle a videli, ako po cestách jazdili nemecké vozy. Miestny nás zbadal a dal nám slaninu a mastný chlieb, spomínal zastávku v Detve.
Pri Nitre sa zastavili v jednej obci, kde im závozník s drevom ponúkol šatstvo po obesenom partizánovi. Okrem toho nám dal aj preukaz v nemčine. To bolo v sobotu, večer sme vyšli na štreku a šli sme cez kopec do Žíran k mojim rodičom. Mali sme šťastie, pretože už v nedeľu ráno nás zastavilo Halt! a Nemci chceli preukaz. Boli z Rakúska, pozreli sa na doklad a pustili nás, priblížil Beník nesmierne šťastie, ktoré ho postretlo.
Vlastná matka Janka najprv nespoznala, keďže mal cudzie šaty. Kamarátovi, s ktorým som putoval, dala veľký peniaz na cestu – 500 korún a s nimi sa pobral ďalej, opísal svoje stretnutie s matkou.
Po dvoch týždňoch ho povolali späť do Trnavy na doplňovacie veliteľstvo. S istým nadporučíkom som začal chodiť po odvodoch na jar 1945, no už v máji skončila vojna.
,,Cez vojnu som bol pisár v hodnosti desiatnika v Pezinku, neskôr v Banskej Bystrici. Ja som bol cez vojnu len úradník. Zbraň som nemal,“ spomínal pri oslave svojej storočnice na svoju kariéru v armáde.
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval v úradníckych profesiách až do odchodu do dôchodku. S manželkou a deťmi žil v Pezinku. Storočnicu pána Beníka si uctila prezidentka SR Zuzana Čaputová a jeho život podľa zásad evanjelia vyzdvihol aj pápež František svojim Apoštolským požehnaním. Bol držiteľom niekoľkých vyznamenaní a štatútu vojnového veterána.
Česť jeho pamiatke!