Martin Krno
Jediné pozitívne na celej akcii vzdávania holdu osloboditeľom našej vlasti na Slavíne bola jedna veta v príhovore prezidentky pred televíznymi kamerami. Prvý raz po siedmich rokoch sme totiž počuli z úst hlavy nášho štátu, že vďačíme za mier a slobodu aj vojakom bývalého Sovietskeho zväzu. Tým sa celý klad podujatia začal i skončil.
Na pietny akt sa dali okrem Zuzany Čaputovej a predsedu parlamentu odviesť niekoľko členov vlády a bratislavský primátor. Možno si tam Jaroslav Naď a Natália Milanová, ktorá si za celý rok nenašla čas na návštevu výkladnej skrine svojho ministerstva – Múzea SNP, dohadovali, kedy sa táto inštitúcia presunie z rezortu kultúry na obranu. Keď sme sa chceli ako šesťčlenná delegácia SZPB na hornej terase automaticky zaradiť na koniec zástupu oficiálnych hostí, príslušní príslušníci nás zastavili zázračnou formulkou: „Vy nie ste v protokole!“„ A nemôžeme tam tiež položiť veniec?“ „Až keď sa celý pietny akt skončí. “
Škoda, že som ten veniec nemal v rukách, vyštartoval by som, nech by sa pred televíznymi kamerami nás skúsili násilne zastaviť! Na moje opakované výzvy kolegom som dostal hrdinskú odpoveď: „Ale veď my to máme zakázané!“
Divadielko pred hrobmi takmer 7-tisíc červenoarmejcov pokračovalo podľa očakávania. Politické elita národa dobre chránená pred plebsom sa po položení kvetov navzájom družne zdravila a rozprávala, akoby nemali za sebou vládnu krízu. Potom hovorca prezidentského úradu čosi pošepkal svojej šéfke. Ona rezkým krokom prešla na druhú stranu mohyly k strapcu novinárov, ktorí poslušne čakali na tomto vyčlenenom mieste, a predniesla asi tri štátotvorné vety. Otočka na opätku, späť na druhú stranu, cup-cup dole schodíkmi a veľkým oblúkom prešla okolo delegácii SZPB.
Medzi nami vpredu stál jediný tu prítomný veterán druhej svetovej vojny obsypaný medailami. Neprehliadnuteľný! Pani prezidentka pred ním ani nespomalila. Pozrel som sa mu do očí, či v nich neuvidím malý smútok, sklamanie a trpkosť. Nie, hrdý partizán Karol Kuna prežil už oveľa krušnejšie chvíle. Veľkí páni a dámy sa rýchlo vytratili. Pre úplnosť musím dodať, že predseda NR SR Boris Kollár sa pri skupine odbojárov pristavil a dohodol stretnutie. Naše kladenie venca bez hudby bolo mimoriadne rýchle a strohé. Keď som v osamote kráčal uličkami vilovej štvrti, ktorá paradoxne voči tomu, čo sa odohralo tam hore, sladko voňala kvitnúcim orgovánom, nevedel som sa rozhodnúť, čo ma na Slavíne najviac rozhodilo.
A opakovane sa pýtam: „Prečo sme tam nepozvaní, nevítaní a ignorovaní vôbec išli? “Zajtra, teda 9. mája, ako sme boli dosiaľ zvyknutí, ideme k červenoarmejcov znova. A už nielen pár funkcionárov, ale sa chystajú členovia z viacerých základných organizácií, aj viac priamych účastníkov. Poradil som prítomným novinárom: „Príďte sem zajtra pred 11. hodinou, bude tu oveľa, oveľa veselšie! “Kto nás ešte príde podporiť?
