Slavomír Fijalka
Foto: archív autora
Krátko pred polnocou partizáni po namáhavom pochode vysokým snehom prišli k brehu Hrona. Čakala ich ľadová, hlboká voda. K tomu iba dva člny, koní málo a partizánov takmer deväť stovák! Mnohí prechádzali v reťazi držiac sa za chvost koňa. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc.
Takto spomínal Ondrej Turčan, ktorý sa ako maturant zlatomoraveckého gymnázia pridal k partizánskej jednotke v Zlatne v októbri 1944. Vyše 60 jeho bojových druhov sa utopilo na rozmedzí 13. a 14. februára 1945 v tmavých vlnách rozvodnenej rieky. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci, Ján Turčan a Ján Magušín z Hostia a dr. Jozef Šurda z Obýc.
Na opačnom brehu podľa dohody vítali hliadky II. ukrajinského frontu maršala Rodiona Jakovleviča Malinovského, rodáka z Odesy a budúceho ministra obrany ZSSR. Netušili, že Nemcom došli posily a že rozpútajú mínovú paľbu na Tekovskú Breznicu, kde sa partizáni sústredili na krátky oddych.
Nitrianska partizánska brigáda
Nitrianska partizánska brigáda (NPB) sa vytvorila na západnom Slovensku pod taktovkou organizátorskej skupiny štábu partizánskeho zväzku Alexander Nevský a z jeho 5. oddielu, ktorému velil mjr. Ľudovít Pavol Sýkora, učiteľ zo Sabinova. Obe skupiny sa spojili v októbri 1944, štáb sídlil na Pieskoch. V novembri sa premiestnil do Zlatna.
Z oblasti Zlatna, Skýcova a okolitých lesov podnikali partizáni diverzné akcie. Tu sa k nim pripojili menšie oddiely, jedným z nich bol Národný pomstiteľ, ktorého súčasťou sa stal 13-členný parašutistický výsadok zo Zobora vedený kpt. Viktorom Ivanovičom Maximovom. V decembri pribudol oddiel Pavel kpt. Jozefa Trojana, ktorého v decembri 1953 po vykonštruovanom procese popravili.
Zloženie jednotky
Veliteľom NPR sa stal pplk. Genadij Dmitrijevič Avdejev (krycie meno Smirnov). Po vojne sa usadil asi sto kilometrov od Moskvy, bol radovým zamestnancom, no často chodieval na Slovensko.
Brigáda mala štyri prápory. Prvý tvorili partizáni z Ruska a Ukrajiny. (veliteľ kpt. Vasil I. Orlenko). Druhý pozostával zo Slovákov (mjr. Sýkora) a mal dve roty. Prvej velil npor. Michal Koza, druhej npor. Jozef Novisedlák.
Tretí prápor sa skladal prevažne z bývalých zamestnancov Baťových závodov v Baťovanoch, dnes Partizánske a velil mu kpt. Trojan. Štvrtý bol internacionálny, bojoval v ňom Česi, Bulhari, Francúzi, Holanďania, Maďari, Rumuni, Poliaci, Taliani i Nemci. Veliteľom bol kpt. Jozef Mičudík, ktorý bol 16. februára ťažko zranený.
Operácie plánovali v Kyjeve
Brigáda udržiavala neustále spojenie s Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve, kde sa plánovali bojové akcie a vydávali rozkazy na ich uskutočnenie. Bojovú a diverznú činnosť uskutočňovali najmä na Požitaví a Pohroní. Zásobovanie strelivom a zbraňami zabezpečovali posádky sovietskych lietadiel, ktoré v noci prilietavali a zhadzovali ich na miestach označených horiacimi vatrami, napríklad na Krtinovej lúke pod Veľkým Inovcom.
Potravinami, liekmi a šatstvom brigádu zásobovali obyvatelia okolitých dedín. Často riskovali životy, keď pomáhali v krutej zime takmer 900 partizánom bývajúcim v bunkroch a zemľankách v Krtinovej. Do lesov Pohronského Inovca sa brigáda presunula 15. januára 1945, pretože Nemci zintenzívnili protipartizánsku činnosť. Výpady podnikali najmä zo Zlatých Moraviec.
Rozkaz na prechod k Červenej armáde
Piateho februára partizánska hliadka v Jaďovej zadržala piatich civilistov. Išlo o dvoch politických väzňov, ktorých sa podarilo oslobodiť z väznice v Nitre: Viliam Široký, neskorší predseda čs. vlády, a Július Ďuriš, budúci minister poľnohospodárstva. Sprevádzal ich štátny zástupca a väzenský zamestnanec. Skupinu k partizánom priviedol Matej Čulík z Machuliniec.
Posledný rozkaz, ktorý prišiel z Kyjeva, sa týkal prípravy na prechod NPB k II. ukrajinskému frontu. Jeho vojská už oslobodil územie za Hronom, asi desať kilometrov od zimného sídla brigády v Krtinovej.
Odkaz rovnakého znenia doručili aj Malinovského štábu, ktorý sa vtedy nachádzal v maďarskej obci Male. Rozkaz pomôcť partizánskej brigáde s prechodom cez frontovú líniu a zabezpečiť prepravu popredných funkcionárov KSS cez Hron do bezpečia k Sovietom dostal 7. februára pplk. Viktor Alexandrovič Karasiov (krycie meno Stepanov).
Dôkladná príprava
O tri dni na to prišla do Krtinovej štvorčlenná skupina prieskumníkov, ktorá sa predtým preplavila cez Hron. Priniesla rozpracovaný plán prechodu brigády k Červenej armáde.
Skupinu viedol mjr. Stanisław Wroński (Krok), rodák z poľského Sielca, po vojne historik a minister kultúry PĽR. Ďalej ju tvorili kpt. Mark Alexejevič Ľapuškin, npor. Sačurov a Jozef Turčan, rodák z Hostia, ktorý dokonale poznal okolité územie.
Začala sa spoločná príprava na prechod takmer deväť stovák ľudí cez front. Aj keď v tomto úseku nebola súvislá frontová línia, Nemci kontrolovali údolie Hrona z vybudovaných guľometných hniezd a hliadkami, ktoré sa pohybovali po ceste medzi Hronským Beňadikom a Novou Baňou.
Rozvodnený Hron
Zvýšená hladina rieky a ľadom pokryté koryto do vzdialenosti dvoch – troch metrov od brehov boli najväčšou prekážkou ďalšieho prechodu. Počítalo sa aj s prípadnými bojovými prekážkami.
Vojenskú operáciu stanovili na 13. februára 1945. Partizánom rozdelili zásoby streliva a proviantu. Uskutočnili sa posledné porady s veliteľmi rôt, čiat a oddielov, ako aj kontrola zbraní. O tretej popoludní vydal pplk. Avdejev rozkaz na pochod.
Podmienky boli nesmierne ťažké. Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Loksovú Lúku. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a zorganizovalo bojovú zostavu v troch prúdoch. Na čele každého kráčala početná prieskumná jednotka v bielych maskovacích plášťoch.
Nadišla dramatická hodina
Vo večerných hodinách brigáda prekonala posledné štyri kilometre. Postupovala dolu zalesneným svahom vedľa Orovnického potoka. Krátko pred polnocou padli prvé výstrely nemeckých strážnych oddielov. Pravé krídlo sprievodu zaisťoval prápor mjr. Sýkoru, ľavé kpt. Mičudíka, strednú časť NPB viedol mjr. Wroński.
Sýkorov prápor zlikvidoval nacistickú hliadku a po zamínovaní cesty zaujal obranné postavenie smerom od Hronského Beňadika, Mičudíkov prápor zase od Novej Bane.
Krátko pred polnocou sa začal prechod cez Hron. K dispozícii mali iba dva člny, do ktorých sa zmestilo 20 až 30 ľudí. Šlo to mimoriadne ťažko. Mnoho partizánov vytvorilo reťaz a držiac sa konských chvostov brodili sa na protiľahlý breh. Všetko sa dialo počas neustálej guľometnej a mínometnej streľby nepriateľských jednotiek, ktoré tam dorazili z Novej Bane a Hronského Beňadika.
Mená hrdinov vytesané v kameni
Po prekonaní rieky sa brigáda sústredila v Tekovskej Breznici. Nemci pokračovali v neustálom ostreľovaní dediny mínometmi. Po krátkom odpočinku partizáni pokračovali v pochode lesom a poľami k Tekovskej Novej Vsi (dnes Nová Dedina). Pred obcou sa NPB zoradila a v dedine defilovala pri vojenskej hudbe pred veliteľstvom II. ukrajinského frontu.
Partizánov prezbrojili a brigádu začlenili do zostavy Červenej armády. Väčšina sa ďalej aktívne zúčastňovala na oslobodzovacích bojoch. Počas prechodu cez Hron zahynulo šesť desiatok partizánov. Ich mená vytesali na dvoch pamätníkoch pripomínajúcich túto udalosť. Nachádzajú sa na oboch okrajoch Orovnice.
Hroby ďalších vyše 40 partizánov sa dajú nájsť v obciach a lesoch nad Rybníkom a Čajkovom. Tam sa už o niekoľko dní po namáhavom prechode cez Hron zúčastnili s jednotkami II. ukrajinského frontu na ťažkých bojov proti Nemcom, ktorí sa pokúsili o prielom frontu po horskom hrebeni smerom na Krivín a Pukanec.
(Úprava a medzititulky Bojovník)