Stanislav Mičev, Martin Krno
Múzeum SNP je tým miestom, kde odhalili prvý kameň na Slovensku venovaný rómskemu holokaustu. Boli to práve pracovníci tejto inštitúcie, ktorí Rómov zaradil medzi národy a národnosti bojujúce v Povstaní. Každoročne si pripomínali 2. augusta ako Pamätný deň obetí rómskeho holokaustu. Porajmos, pharrajimos – rómsky rezanie, trieštenie, ničenie, alebo samudaripen – hromadné usmrcovanie.
Nacistické Nemecko už 26. novembra 1935 vydalo doplnené znenie Norimberských zákonov. Rómov rovnako ako Židov označilo za „nepriateľov rasovo čistého štátu“. Na rozdiel od Židov, ktorých charakterizovali ako rasovo nevhodných, Rómov definovali na základe asociálnosti. Obe skupiny obyvateľstva však boli odsúdené na masové vyvraždenie.
Podľa odhadov počas druhej svetovej vojny nacisti a fašisti fyzicky zlikvidovali 300- až 500-tisíc Sintov a Rómov. Takmer celú populáciu zmasakrovali v Chorvátsku, Estónsku a Holandsku. Západné Nemecko uznalo ich genocídu v roku 1982.
Dva druhy sústreďovacích táborov
V Slovenskom štáte v roku 1940 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku, kde tiež definovalo Rómov ako asociálne osoby: „Pod pojmom Cigáň sa má rozumieť iba ten príslušník cigáňskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, žijúci životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“
Existovali tu dva druhy táborov: pracovné pre Židov a tábory pre asociálov, teda v drvivej väčšine pre Rómov. Pritom oni tvrdo lopotili na stavbe železničnej trate Prešov – Strážske, Oravskej priehrady či na regulácii vodných na Považí.
Umiestnili ich v osobitných pracovných útvaroch v Ilave, Dubnici nad Váhom a najmä v Petiči pri Hanušovciach nad Topľou, kde v interiéri vlakovej stanice umiestnili pomník pripomínajúci, že v tomto kraji v rokoch 1941 až 1943 trpelo násilnou internáciou a nútenou prácou v zlých podmienkach množstvo Rómov.
Rómovia sa zapojili do Povstania
Ďalšie nariadenia vlády obmedzovali voľný pohyb Rómov a upierali im občianske práva. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí mohli vstupovať iba vo vyhradené dni a hodiny. Museli odstrániť svoje obydlia od miestnych komunikácií a odsťahovať sa niekoľko kilometrov za dedinou.
Slovenskí Rómovia sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania. Často robili spojku medzi partizánmi a obcami, pretože bývali v blízkosti lesov. Z týchto dôvodov sa stali predmetom represií.
Lutila, Čierny Balog, Dúbravy, Ilija, Detva, Nemecká, Zvolen, Kremnička, Kvetnica, Dolný Tuček, Tisovec, Hriňová, Brezno, Svätý Kríž, Pohorelá, Lopej, Motyčky – to sú miesta fyzickej likvidácie rómskeho obyvateľstva.
Bý́valý pracovný útvar v Dubnici nad Váhom sa v novembri1944 zmenil na zaisťovací tábor. Sem Nemci v spolupráci s príslušníkmi POHG deportovali celé rómske rodiny. Tábor mal kapacitu okolo dvesto osôb, no na sklonku roku sa ich tam tiesnilo asi 700, nielen muži, ale aj ženy, deti, starí a chorí ľudia. Mal byť prestupnou stanicou na ceste do likvidačných nacistických táborov. K deportáciám však už nedošlo, pretože tam v januári 1945 vypukol škvrnitý týfus. Vyhlásili karanténu.
Krvavé Vianoce v Slatine
Nemeckí vojaci pod zámienkou prepravy do trenčianskej nemocnice naložili 23. februára chorých Rómov na nákladné auto. Odviezli ich do miestnej zbrojovky, kde 26 z nich zavraždili. Exhumačná správa neskôr ukázala, že počas masovej popravy priamo zastrelili 18 ľudí, ďalších zbili a spolu so zastrelenými v jame zasypali nánosmi hliny, kde sa udusili.
Krvavé Vianoce v roku 1944 zažili slovenskí Rómovia v dedinke Slatina blízko Dudiniec, ktorá po viedenskej arbitráži pripadla do horthyovského Maďarska. Nemci ich tam nahnali do jedného domu, nahádzali dnu granáty a podpálili. Takmer 60 zavraždených Rómov potom pochovali do masového hrobu v rohu miestneho cintorína. Až v decembri 2006 im tam postavili pomník s menoslovom obetí teroru a s nápisom Ma bisterem! Nezabudneme!
Inak, z okupovaných okresov južného nemeckí nacisti a szálasiovci deportovali do táborov smrti 25- až 30-tisíc Rómov. Množstvo sa na ostatnom Slovensku podarilo zachrániť vďaka tomu, že v jednotlivých obciach nedochádzalo k stotožneniu pojmov „Cigáň“ a „asociál“, pretože napr. úrady v Žiline, Považskej Bystrici, Plevníku, Domaniži, Papradne, Marikovej a ďalších označili osoby tejto národnostnej menšiny za pracujúcich.