Branislav Balogh
Foto: Šimon Klyman
Presne v deň svojich stých narodenín zomrel povstalec Viktor Chmúra. Narodil sa v Cíferi 31. augusta 1922 a zomrel minulú stredu v susednej Trnave. BOJOVNÍK sa s ním ešte predtým stihol porozprávať, takže vám teraz exkluzívne prinášame posledné spomienky tohto vojaka 1. čs. armády v Povstaní, ako jediné médium na svete.
Rodina Viktora Chmúru sa po jeho narodení presunula do Trnavy, kde sa vyučil za elektrikára. Na vojenskú službu nastúpil v októbri 1943 do spojovacieho práporu 1. V máji 1944 sa prápor presunul na východné Slovensko. Viktor zbehol 28. augusta k partizánom.
Po niekoľkodňovej ceste mu v Banskej Bystrici vojenský preukaz 1. česko-slovenskej armády na Slovensku vlastnoručne podpísal pplk. gšt. Ján Golian. „Dostal som sa do partizánskej prepadovej skupiny,“ spomína. „Míneri kládli míny, odpálili ich a z lesov potom naši ostreľovali nemeckých vojakov v tej kolóne.“
Bez spojenia niet velenia
Hoci nestál denne so zbraňou v ruke, plnil nesmierne dôležitú úlohu spojára. Jeho príbeh poukazuje na mnohých menej známych povstalcov, ktorí plnili logistické či spojovacie úlohy. „Do bojov som sa veľmi nedostával, ako telefonista som mal na starosti spojenie. V našej jednotke sme boli dvaja. Počas Povstania som asi mesiac bol priamo v Bystrici na ústrednej telefónnej centrále,“ spomína po rokoch.
Aj tak mu neraz hrozila smrť: „Raz sme sa dostali na kraj lesa a Nemci nás začali ostreľovať. Na kostolnej veži mali pozorovateľňu, preto nás zbadali. Pálili po nás aj míny. Im už bolo všetko jedno. Dostali sme sa pod strašnú paľbu. Počul som, že si máme rýchlo ľahnúť, nevedel som však kam. Kamarát mi hovorí, aby som si ľahol do jamy, ktorá zostala po výbuchu míny, že oni nestrieľajú dva razy na rovnaké miesto. Ešte som cítil, ako v tej jame bolo teplo. Strašne som sa bál a naozaj som aj schytal kus črepiny do nártu.“
Nemecký zajatec
Postup lepšie vyzbrojenej nemeckej armády situáciu partizánov zhoršoval: „Nemali sme čo jesť. Zbierali sme čučoriedky a brusnice a trápili sa. V Liptovskej Lužnej, pod hrebeňom Nízkych Tatier nás jedného dňa zajali Nemci.“
Zrazu bol zajatcom v tábore Stalag XI-B pri meste Fallingbostel v Dolnom Sasku:„Podmienky boli strašné. Síce som mohol mame domov napísať list, kde sa nachádzam, no hygiena bola v lágri žalostná a ubytovanie hrozné.“
Priemysel aj začiatkom roka 1945 musel slúžiť vojnovej mašinérií Veľkonemeckej ríše. V čase keď Červená armáda bojovala na Visle v Poľsku a Spojenci viedli bojové operácie v Ardenách bol Chmúra totálne nasadený v Göringovych závodoch v Braunschweigu.
U Göringa ešte horšie
Podmienky tam boli ešte horšie než v lágri: „Dostávali sme len trochu kvaky. Schudol som na 45 kíl. Našťastie mi ruské zajatkyne sem-tam niečo doniesli. Nebyť toho, umriem tam ako kamaráti. Naložili ich do drevených debien a pochovali na cintoríne v dedinke Geitelde.“ Denne z nej kráčal aj 15 kilometrov. „Pracovali sme ako elektrikári, ja a so mnou ešte jeden na miestne pomery veľmi starý sovietsky zajatec. “
Bol to vraj Rus a mal asi 65 rokov. „Kontrolovali sme ističe, opravovali rozvody, bola to odborná práca, vďaka ktorej sa dalo myslieť na iné než na bezútešnú každodennosť. Najhorší bol strašný hlad! Aj vďaka viere v Boha som mal silu prežiť. “
Polievka pre konečne slobodného
Po niekoľkých mesiacoch ich v polovici apríla oslobodili britskí vojaci. S tým sa viaže milá historka: 11. apríla 1945 sa rozleteli dvere na baraku a vošiel vojak v britskej uniforme. Rozhliadol sa a zvolal ľubozvučnou češtinou: „Sakra hoši, vy vypadáte!“ Jeho mama bola Češka. Pri táborovom sklade potom dostali zajatci od kuchára tanier čerstvo navarenej hustej polievky.
Ako mnoho ďalších, smeroval zajatec na radnicu v Braunschweigu, kde po overení identity dostal od splnomocnenca československej vlády opečiatkovaný preukaz vojnového zajatca. Opäť bol slobodným občanom.
Dnes je ťažko predstaviteľné, no presun oslobodených zajatcov vtedy nikto neorganizoval. Viktor Chmúra sa teda vydal domov pešo. Spomína, že prežil vďaka dobročinnosti a vojakom, ktorí presúvajúc sa zničenou krajinou neraz hodili chodcovi konzervy. Po niekoľkých zastávkach sa napokon dostal domov až 25. septembra. Rodina prežila šok, nakoľko matka aj sestry žili v presvedčení, že je mŕtvy. Keď matke oznámili, že jej stratený syn sa vrátil, skolabovala a musel ju kriesiť privolaný lekár.
Povojnový čas
Po vojne sa zamestnal ako elektrikár a v tejto práci zotrval aj ako pracujúci dôchodca do roku 1990. Pán Chmúra bol do smrti pokorným človekom. Bridil sa mu pateticky hrdinský opis SNP, kde nebolo miesto na ľudské zlyhania. Popri práci veľa čítaval aj o Povstaní a bol rád, keď prestalo jeho mýtické zobrazovanie.
Za najväčšiu chybu považoval, že „nebolo dobre zorganizované, boli sme príliš roztrúsení. Mali sme byť v celku, namiesto toho nás armáda rozdelila. A veliteľ Mikuláš Markus nás v najťažších časoch opustil.“ Svoj život zasvätil činorodej práci a rodine. Napriek ťažkému životu a tragédiám osudu, vždy našiel silu ísť ďalej.
Poďakovanie a ocenenia
Kurátor expozície Za slobodu v sídle SZPB Ladislav Skrak poďakoval Viktorovi Chmúrovi za darovanie medailí pre expozíciu, ktorá sa prezentuje žiakom, členom a verejnosti: „Srdečne oceňujeme hodnotu daných artefaktov, ktoré úzko súvisia so životnými osudmi a aktívnou bojovou činnosťou pána Chmúru. Predovšetkým chceme vyzdvihnúť autentickú hodnotu darovaných pamätných predmetov, ktoré sú pre nás mimoriadne vzácne. “
I na sklonku života hovoril, aby dnešní mladí boli skromnejší, viac si vážili, čo majú a zveľaďovali to svojou usilovnosťou. Bol držiteľom viacerých pamätných medailí k SNP, naposledy k 75. výročiu SNP a konca 2. sv. vojny. Mal pamätnú plaketu TTSK i najvyššie ocenenie, Cenu trnavského samosprávneho kraja za činnosť v národno-oslobodzovacom boji. Bol tiež držiteľom Medaily 3. st. udelenej ministrom obrany SR Martinom Glváčom.
Predsedníctvo ÚR SZPB držiteľovi medaily „Za vernosť!“, členovi od roku 1960, k storočnici udelilo medailu Za obetavú prácu pre SZPB 1. st. Netušiac o blížiacom sa skone mu pred vyše týždňom písomne blahoželala aj prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová.