Prinášame ďalšiu ukážku z knihy spisovateľa a esejistu GUSTÁVA MURÍNA Povstanie 60 dní národa. Tentoraz o menej známych príbehoch, ktoré sa odohrali v piatok 1. septembra 1944. Jednotky trnavskej posádky sa prvýkrát postavili na odpor postupujúcim okupantom na čiare Zlaté Moravce – Nemce.
Bezstarostná jazda jednej roty pluku Schill sa po hladkom obsadení Bratislavy a Trnavy skončila jej úplnou likvidáciou. Na mieste bojov zostali zničené dva polopásové a jeden obrnený transportér, samohybné delo a dve nákladné autá. Na druhý deň sa to zopakovalo pri znefunkčnení jedného polopásového transportéru a štyroch motorových vozidiel.
Povstalci získali sebadôveru a generál Waffen-SS Gottleb Berger hlásil do Berlína: „Stav operácií je toho času taký, že v dôsledku nedostačujúcich síl sme ostali stáť…“ Zaoberal sa tiež myšlienkou vzdať sa útokov v tomto smere a odveliť časť jednotiek skupiny Schill na sever.
Horúca linka ministra Čatloša
Na Ministerstvo národnej obrany prišiel mjr. Ján Kovačovič z Banskej Bystrice s odkazom od Jána Goliana, aby sa bratislavská posádka prebojovala na povstalecké územie. Počas porady s prednostom spravodajského oddelenia Jánom Stanekom, v budúcnosti známym ako Železný kapitán, vstúpil do miestnosti Ferdinand Čatloš. Voči Golianovej požiadavke nemal podľa historika Jozefa Jablonického námietky…
Inak si však na to spomína vtedy kapitán Jozef Tóth. Golian ho dal zavolať ako blízkeho spolupracovníka s tým, že mu už tri razy telefonoval Čatloš, ale on s ním nechce hovoriť. Tóth mal zistiť, čo teda chce a pritom neprezradiť nič z toho, čo sa deje v Bystrici.
Tóth od spojára v ústredni zistil, že minister volá na vojenskej linke, ale nie z Bratislavy, pravdepodobne z Horných Motešíc. Gen. Čatloš začal rozhovor výzvou, aby nebláznili, stiahli vojsko do kasární a čakali na vhodnejšiu chvíľu. Tóth mu odvetil, že vhodnejšia chvíľa už nebude a ak on verí Nemcom, tak povstalci nie.
Čatloš sa opýtal, či ich je dosť, ak si trúfajú na takú veľkú akciu: „Povedal som, že s nami sú všetci, ktorých sme považovali za potrebných a užitočných, a že o zradcov nestojíme,“ uvádza sa v knihe Pamäti generála Tótha. Pozoruhodné je, že Čatloš telefonát ukončil rezignovaným želaním, aby sa povstalci držali…
Krvavá dráma pri Kysaku
Vojaci v zostave brigády Čapajev sa rozhodli pre útok s využitím tankov. Skupina piatich LT-38 mala vyradiť železničné stanice Kysak a Obišovce. Na každom tanku sedelo niekoľko partizánov a k tomu dve nákladné autá s pechotou. Podľa Petra Velčického skoro ráno 1. septembra sa Naništova čata cez Žehňu a Šarišské Bohdanovce presunula na hlavnú cestu Košice – Prešov. Pri Lemešanoch zlikvidovali osádku nemeckého osobného auta. Onedlho natrafili na dva koňmi ťahané vozy s desiatkou okupačných vojakov, všetkých postrieľali.
Zdalo sa, že ani útok na kysackú stanicu nebude predstavovať problém. Podľa partizánskych prieskumníkov sa tam nachádzala len malá zaisťovacia jednotka. Dôstojnícky zástupca ašpirant Ján Naništa im uveril a po príchode do Obišoviec svoju čatu rozdelil na dve časti…
Približne o 4. hodine ráno jeho stroj zničil výstrelom z kanóna strážnu búdku pri obišovskom moste. Práve v tej chvíli sa na trati objavil Panzerzug 62, doposiaľ ukrytý v terénnom záreze. Spustil paľbu a zasiahol posledný LT-38 z Naništovej skupiny do palivových nádrží. Pri explózii veliteľ des. ašp. Ľudovít Urbanec a jeden partizán boli ihneď mŕtvi, nabíjač Kľuka utrpel smrteľné zranenie.
Naništov stroj spolu s tankom des. Štefana Veselovského ustúpil pod most. Nemecký pancierový vlak zatiaľ zničil ďalší LT-38, ktorému velil slob. Gajdoš. Celá osádka zahynula. Dôstojnícky zástupca ašp. Blažej Smoleň sa po neúspešnom pokuse nadviazať so zvyškom čaty rádiové spojenie rozhodol ustúpiť do Zlatej Bane. Jeho tank však pri odbočovaní na hlavnú cestu zapadol do betónového jarku.
Z Naništovej čaty zostali iba dva LT-38 zablokované pod železničným mostom. Napriek nevýhodnej pozícii pokračovali v boji. Panzerzug vyšiel na most, odkiaľ na čapajevocov spustil paľbu z mínometov. Keď po niekoľkohodinovom vzájomnom ostreľovaní začala tankom dochádzať munícia, rozhodol sa Naništa vyjednávať. Vyšiel z tanku s bielou látkou v ruke, no výbuch mínometného projektilu mu odtrhol obe nohy. Zraneniam zakrátko podľahol.
Keď o 11. hodine tanky pod mostom vystrieľali všetku muníciu, zvyšní vojaci a partizáni sa chceli zachrániť útekom. Niekoľkým sa podarilo prebehnúť do vodného mlyna. Jedného pri brodení Svinky zastrelili Nemci, dvaja spáchali samovraždu, ďalší štyria padli do zajatia. Smoleňovo mužstvo zo svojho imobilného vozidla vymontovalo závery zbraní a pešo prešlo do Guľvasa (dnes Dulova Ves), kde sa pridali k spolubojovníkom.
Náhodný očitý svedok, maliar a publicista Štefan Bednár, to vo svojich spomienkach Dvojník Šimon ide do Povstania opisuje takto:
„Hneď za ohybom cesty k stanici sme videli padlých partizánov. Ležali pod plotom a v priekope pri ceste. Bolo horúco, obletovali ich roje múch. Na lúke pred viaduktom sme zbadali vraky našich tančíkov. Nehybné alebo zhorené. A vedľa nich aj mŕtvoly slovenských vojakov. Naveky mi utkvel v pamäti obraz spálenej mŕtvoly. Na sčernetej uniforme mu svietila čistá, belostná slobodnícka hviezdička… Bez prekážok sme sa dostali na stanicu. Časť budovy bola zdemolovaná, za ňou plno nemeckého vojska a na konci perónu ako hŕbka nešťastia ležali, sedeli a stáli naši ranení. Nariekali i zúfalo kričali od bolesti. Nemeckí strážni sa na nich zabávali…“
Zbabraná misia v Nitre
Veliteľ nitrianskej posádky mjr. Ján Šmigovský dal zatknúť pplk. Jána Černeka, ktorý sa ako veliteľ Okresnej vojenskej správy pokúšal z poverenia Goliana získať miestnych vojakov pre Povstanie. Šmigovský sa mohol spoľahnúť na slovenských Nemcov nadporučíkov Ceizela a Waloucha. Naopak Černek zostal sám, pretože mu neprišla prisľúbená pomoc. Šmigovský ho vykázal ako „osnovateľa sprisahania proti štátu“ do stráženej miestnosti so zamrežovanými oknami.
Pre väzňa prišlo večer komando SS, ktoré z Bratislavy priviedol Walouch. Kasárenská brána však pred nimi zostala zatvorená a tak do nej začali strieľať. V tomto zmätku Černek prebehol k zadnému vchodu do kasární, kde ho veliteľ stráže prepustil. Na cestu dostal pištoľ a tak sa pešo doterigal do Zlatých Moraviec.
Prvý september 1944 očami detí
Keď sme si sadali do lavíc, objavila sa pani učiteľka Zelienková, sestra nášho učiteľa. Privítala nás s vynúteným úsmevom… V jej smutných očiach sme uvideli slzy, no pokračovala: „Určite sa po pánu učiteľovi obzeráte. Pozdravuje vás. Ako ste si všimli, v dedine je plno vojakov a aj on musel nastúpiť do armády ako záložný dôstojník.“
Keď sa opýtala prvákov, či sa do školy tešili, do triedy vstúpil predseda Revolučného národného výboru v sprievode poručíka. Učiteľku zavolal k dverám a podal jej nejaký papier. Pri odchode nám zakričal: „Asi pôjdete domov!“ Cez okná sme videli, ako rozhadzuje rukami, čo neveštilo nič dobré. Napokon učiteľke odovzdal čs. zástavu. Vrátila sa do triedy so slovami: „Ako vidieť, žiaci, máme opäť Československú republiku a veľa starostí, no zvládneme to.“
Rozvinula zástavu a za našej pomoci ju zavesila na školskú tabuľu. „Pán richtár odkazuje vašim rodičom,“ povedala, „že kto vlastní takúto zástavu, nech ju vyvesí na dom.“ Ja som ako prvý zareagoval, že na našom dome taká zástava vlaje už od rána. „Dobre,“ riekla, „od zajtra je v našej škole vyučovanie prerušené, pretože v učebniach umiestnia vojenské zariadenia.“ Vtom na dvore začali autá tak vrčať a trúbiť, že nebolo už ničomu rozumieť. A tak sa pani učiteľka s nami rozlúčila: „Pre vás všetkých hovorím zbohom, možno zakrátko dovidenia.“