Adama Šumichrast, historik
Foto Martin Krno a archív autora
Ilja Danielovič Dibrova pôsobil na Slovensku ako veliteľ Druhej Stalinovej partizánskej brigády. Narodil sa 20. júla 1891 v meste Oleksandrija na centrálnej Ukrajine. Meno si písal v ukrajinčine s koncovkou –a (v slovenčine znamená dúbrava). U nás sa nesprávne viac užíva ruská podoba priezviska Dibrov.
Pracoval ako baník v Kryvom Rihu (Krivoj Rog), v mladosti zažil represiu cárskeho režimu za účasť v revolučnom hnutí. V ruskej občianskej vojne ho vysielali do tyla nepriateľských jednotiek bielogvardejského generála Antona I. Denikina. Po vojne zostal najprv pôsobiť v Červenej armáde, potom ako hospodársky pracovník.
Ukrajinec opäť v tyle nepriateľa
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nemeckými nacistami pôsobil znovu v tyle nepriateľskej armády ako partizánsky organizátor. V rokoch 1943 a 1944 ako veliteľ partizánskeho zväzku Vorošilov zaznamenal viaceré úspechy. Po oslobodení Ukrajiny ho preradili za učiteľa v partizánskej škole v Kyjeve. Na prelome júla a augusta 1944 požiadal Ústredný štáb partizánskych hnutí v Kyjeve, aby sa mohol zapojiť do Slovenského národného povstania.
Ako veliteľ 21-členného leteckého výsadku ho v noci z 15. na 16. septembra vysadili pri Žabokrekoch neďaleko Turčianskeho sv. Martina. Dostali za úlohu zorganizovať partizánske hnutie v okolí Trenčína západne od rieky Váh v oblasti Malých a Bielych Karpát a Javorníkov.
Po prechode cez Malú Fatru a Váh do určeného regiónu 6. októbra vznikla spolu s ďalšími ozbrojenými odbojovými skupinami 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina zložená z desiatich oddielov, vrátane oddielu Hurban s operačným priestorom Javorina, na čele ktorého stál Miloš Uher. Veliteľom brigády sa stal pplk. Dibrova, náčelníkom štábu Jozef Brunovský. Celá brigáda mala takmer 1 600 príslušníkov, z toho približne 500 ozbrojených chlapov. Jej veliteľské stanovište spadalo práve do hôr javorinského regiónu.
Oslovovali ho familiárne baťko
Šéflekár oddielu Hurban Bedřich Placák o Dibrovovi napísal o. i. nasledovné: „Vynikající byl Dibrov nejen jako velitel, ale především jako člověk…“ Tento názor bol všeobecný. Hoci Dibrova pôsobil na území pod Javorinou len krátko, spomienky na neho boli veľmi pozitívne. Ľudia ho rešpektovali a oslovovali familiárne „baťko“.
Voči nepriateľom zastával v duchu sovietskej koncepcie partizánskeho boja nekompromisný postoj. Druhom v zbrani zdôrazňoval, aby v žiadnom prípade nepadli do zajatia, poslednú guľku alebo granát si mali ponechať pre seba. Ohľad sa nesmel brať ani ženevské konvencie, keďže ich sami Nemci nerešpektovali. Sovietski partizáni cieľavedome pestovali svoj obraz v duchu, že nepriatelia sa ich boja, pretože vedia, že neberú zajatcov, ale rovno ich likvidujú.
Prepad mal tragickú dohru
V skorých ranných hodinách 12. októbra sa uskutočnil prepad nemeckej posádky na Starej Turej, ktorý spolu s Uhrom organizačne zastrešoval už aj Dibrova. Na strane Nemcov padli minimálne traja vojaci a viacerí boli zranení. V boji zahynul i partizán Samuel Marônek z Jablonky.
Nacisti začali koncentrovať svoje jednotky s cieľom zlikvidovať partizánsky tábor. V rámci presunov na kopaniciach došlo ku krátke prestrelke medzi vysunutou strážou povstalcov a nemeckou hliadkou. Partizáni sa dali do pohybu, cieľom ich nočného pochodu sa stali bošácka kopanica Španie.
Práve počas nočného prechodu k hrebeňu Bielych Karpát pri hraniciach s protektorátom došlo k dlho nevysvetlenej tragédii. Ojedinelým výstrelom bol zabitý charizmatický sovietsky veliteľ. Dlhé roky sa v literatúre šírili legendy o náhodnom strete s nemeckou pohraničnou strážou, počas ktorého mal Dibrova zahynúť. Existuje však viacero indícií, a to aj priamo od jeho spolubojovníkov, že veliteľa zavraždili jeho vlastní.
Podľa všetkého mal Dibrova osobné nezhody s ruskými členmi výsadku, čo viedlo k príprave jeho likvidácie. Jednoznačné závery však stále nemožno urobiť. Velenie po ňom prevzal Miloš Uher, ktorý viedol ťažké boje pod Javorinou až do 27. februára 1945, keď padol na hornobzinských kopaniciach v Cetune.
Dvojnásobný generál in memoriam
Dibrovu (zomrel 13. októbra 1944) jeho spolubojovníci provizórne pochovali na kopaniciach Španie, po vojne jeho pozostatky letecky previezli na Ukrajinu, do jeho rodného mesta. Po vojne mu udelili in memoriam viacero vysokých vojenských vyznamenaní a povýšili ho do generálskej hodnosti Sovietskej aj Československej ľudovej armády.
V bratislavskom historickom centre po ňom pomenovali námestie, po novembri 1989 sa však mesto vrátilo k pôvodnému názvu Františkánske námestie, bez náhrady pomenovania v inej lokalite. Pomník zo soľnohradského mramora skončil pôvodne v depozite. Predstavitelia mesta Stará Turá, ktorého je Dibrova čestným občanom, poškodenú tabuľu s reliéfom prevzali a v roku 1996 inštalovali oproti hotelu Lipa. V rodnej Oleksandriji po ňom pomenovali jednu z rušných ulíc.
