Martin Krno
Foto autor a archív Ľudovíta Sabadoša
Bojovník prináša rozhovor s Ľudovítom Sabadošom o dosiaľ nepublikovaných podrobnostiach z druhého bratislavského transportu politických väzňov, z ktorých 113 skončilo 10. apríla1945 v plynovej komore koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku. Siedmich zrejme nacisti zavraždili, keď nezvládali stokilometrový peší pochod z Českých Budějovíc. Predtým ich väznili ľudáci v Justičnom paláci, no proti nikomu z nich sa ani nezačal súdny proces.
Po potlačení Povstania sa začalo v Bratislave masívne zatýkanie účastníkov ilegálneho protifašistického hnutia. Medzi nimi aj vášho strýka, ktorého ste považovali za svojho druhého otca, Valéra Kubániho. Ako naňho gestapo prišlo?
Strýko sa na ministerstve národnej obrany zapojil do činnosti ilegálnej vojenskej skupiny. Na jej čele stáli náčelník generálneho štábu plk. Ján Krnáč a plk. Viliam Talský. Bol o tom prinajmenšom informovaný minister obrany generál Ferdinand Čatloš. Chystali vojenské prevzatie moci a súčasne podporovali prípravu celonárodného Povstania. To síce neviem doložiť, no prepojenie tejto skupiny na iné odbojová zložky áno. Napríklad na známu Flóru vedenú Květoslavou Viestovou, manželkou brata povstaleckého generála Rudolfa Viesta – Dušana, Všesloviansku protinacistickú skupinu, či ďalšie ilegálne združenia Justícia a Blumentál.
Po vypuknutí SNP sa niekoľkí, vrátane strýka, chceli na ňom osobne zúčastniť. No dostal sa len do Zlatých Moraviec. Vzhľadom na prebiehajúce boje bolo pokračovanie jeho cesty už nemožné. Tak sa vrátil do Bratislavy, no aj po vytlačení Povstania do hôr významným spôsobom materiálne podporoval partizánov. V tom mu pomáhala aj moja teta Alžbeta, priateľmi nazývaná Boženka. Pamätám sa, ako k nám do poldruhaizbovom byte v Avione chodili na noc, na dve cudzí muži. Boli to rozliční ilegálni pracovníci či zbehovia zo zajateckých táborov. Srbi si na uja po vojne spomenuli, v denníku Čas uverejnili ďakovný list. Netušili, že už nie je na žive. Teta často chodievala s odkazmi kade-tade a mňa brávala so sebou, aby bola nenápadnejšia.
Ako to bolo s tou rozsiahlou raziou?
Do konca roku 1944 zodpovedalo za zatýkanie a väznenie v Justičnom paláci v Bratislave vtedajšie ministerstvo pravosúdia pod vedením Štefana Tisu, vzdialenejšieho príbuzného prezidenta. Súčasne sa stal po Vojtechovi Tukovi predsedom vlády. Začiatkom nového roka schválil plnú právomoc gestapa vo väzniciach a situácia sa zhoršila. Zatýkanie rozbehli po tom, čo sa nacisti dostali do Čatlošovho trezoru, kde našli kompromitujúce dokumenty.
Strýka zradili jeho najbližší kolegovia, poznám ich mená. Dávali mu za vinu všetko možné i nemožné. Aj prepad muničného skladu v Trnave alebo to, že počúval rozhlasové vysielanie zo zahraničia, čo mal vlastne v náplni práce. Sledoval priebeh povstaleckých bojov a spolu s inými dôležitými informáciami ich odovzdával domácemu odboju. Medzi udavačmi sa objavil aj jeden vrcholový športovec, s ktorým mal nevybavené účty z predchádzajúceho obdobia.
Aktivista Flóry JUDr. Karol Vagač, hlavný prokurátor slovenského pravosúdia, protestoval u Štefana Tisu. Zdôrazňoval, že by bolo podľa platného práva v rozpore so suverenitou slovenského štátu odovzdať Nemcom politických väzňov, z ktorých navyše väčšina ešte nebola odsúdená. Premiér však zareagoval: „Vyserte sa na suverenitu! Robte, čo vám prikáže gestapo!“
Podobné stanovisko zaujal Čatlošov následník na ministerstve národnej obrany – Štefan Haššík k prevedeniu dôstojníkov spod slovenskej vojenskej prokuratúry pod kuratelu gestapákov. Nacisti z pomsty zatkli Vagačovho brata Júliusa, úradníka v Slovenskej národnej banke. Tiež ho zaradili do druhého bratislavského transportu. Domov sa už nikdy nevrátil.
Karol Vagač sa zachránil tým, že potom, ako odbojári oslobodili z nitrianskej väznice komunistických funkcionárov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša, spolu s dr. Júliusom Viktorym a Antonom Kostolanským začiatkom februára 1945 ušiel z Justičného paláca. To vohnalo Nemcov do nepríčetnosti. Údajne sa pripravoval útek všetkých žalárovaných v Bratislave, no Široký rozhodol, že takú akciu treba odložiť o dva-tri dni. To sa stalo pre mnohých osudné… Inak, o Kostolanskom, ktorý sa po vojne stal riaditeľom bratislavskej tlačiarne Pravdy a Rudého práva, sa tvrdí, že udal ostatných ôsmich tlačiarov, ktorí vydávali ilegálnu komunistickú tlač a boli väzňami tohto osudného transportu. Verejne na to upozornil jeden z nich Anton Kadnár, keď naložili väzňov za prítomnosti ich rodinných príslušníkov za Justičákom do nákladných áut. Kostolanský sa k tomuto obvineniu po vojne nikdy nevyjadril.
Po Valéra Kubániho prišli esesáci ráno 5. februára 1945. Ako prebiehalo jeho zatknutie?
Strýko zastával funkciu veliteľa hlásnej služby Leonard 2, v rámci ktorej na kopcoch Malých Karpát rozmiestnili pozorovacie hlásky. Jedna z nich stála až do začiatku 90. rokov na okraji Horského parku. Strážili aj strategický železničný tunel pri Pražskej ulici. Mali za úlohu hlásiť smer letu spojeneckého letectva a vydávať náletové poplachy, ktoré od leta 1943 bývali čoraz častejšie.
Veliteľstvo sídlilo v kasárňach na Uršulínskej ulici, dnes táto budova slúži ako gymnázium. Keď tam vtrhlo gestapo, službukonajúci na bráne stihol telefonicky varovať strýka v kancelárii na poschodí. Ten duchaplne zavolal domov tete, ktorá ihneď schovala dve nelegálne držané pištole pod hromadu zemiakov v špajzi. Mne okolo krku prehodila pás nábojov a navliekla mi modrý námornícky kabátik. To už gestapo búchalo na dvere. Mohlo byť deväť hodín ráno. Zahnali nás do kuchyne a zamerali sa na obývačku. Hľadali do štvrtej poobede, no neviem, čo našli. V pamäti sa mi utkvela krutosť, ktorá z gestapákov vyžarovala. V ten deň som dospel o niekoľko rokov.
Vášho strýka na štyri týždne zavreli vo väznici Justičného paláca. Mohla sa teta s ním vtedy stretnúť?
Kdeže, no chodieval som s ňou do jedného činžiaka na Šoltésovej ulici, na druhé poschodie. Odtiaľ bol výhľad na dvor, kde mali väzni každé ráno rozcvičku. Existovala akási regulácia medzi rodinami, aby sme tam neboli naraz všetci, čo by bývalo podozrivé. Teta ma brávala aj k vysokému múru Hurbanovských kasární v slepej uličke oproti Dvom levom, teraz je to Dobrovského ulica Tam sme do dohodnutej pivnice odkladali civilné oblečenie pre zbehov z blízkych kasární a likvidovali odložené rovnošaty, čo umožňovalo ľahší spôsob zapojania sa do SNP. Pokiaľ ide o strýka, občas preberala jeho zakrvavenú bielizeň. Neklamný dôkaz, že ho pri výsluchoch bili. Tak sme mu vymenili aj uniformu, v ktorej ho zatkli, za civilné šaty.
Ujo tetu prostredníctvom lístočka požiadal, aby mu priniesla Kralickú Bibliu s venovaním od jeho mamy. Bola v nej pečiatka s ujovým menom a adresou, preto nám ju po vojne jeden z oslobodených väzňov doniesol. Vraj ju strýko držal aj v plynovej komore. Zrejme mu to nejaký Nemec povolil. Doteraz ju prechovávam ako to najcennejšie, čo mi po ňom zostalo.
Boli ste pri Justičnom paláci na Bielu sobotu 31. marca, keď odtiaľ deportovali politických väzňov. Ako si spomínate na tú atmosféru?
Dotknuté rodiny dostali pred veľkonočnými sviatkami echo, že väzňov budú v sobotu podvečer transportovať. Pred zadným vchodom Justičného paláca na Chorvátskej ulici sa zišlo množstvo ľudí. Mal som vtedy iba šesť rokov, no pamätám si na rastúce napätie. Boli sme už v operačnom pásme Červenej armády, sovietske stíhačky lietali nad Bratislavou. Ešte sa nebombardovalo, no boje o hlavné mesto boli na spadnutie. Sovietske predsunuté hliadky sa blížíli k okrajovým štvrtiam.
Esesáci začali väzňov ládovať do dvoch nákladiakov. Tí si navzájom pomáhali pri nastupovaní. Pokúšali sme sa im hodiť balíčky na cestu. Nemci chceli proti ľuďom tvrdo zasiahnuť, no moc neuspeli, bolo nás tam veľa. Všetko však prebehlo veľmi rýchlo. Tam som uja videl naposledy. Ešte sme síce s tetou bežali na železničnú stanicu, no esesáci vytvoril koridor a ďalej nás nepustili.
Dodatočne ste sa však dozvedeli, ako to tam vyzeralo, nie?
Áno, na hlavnú stanicu ich zobrali zozadu cez Jaskov rad, kde bola bránička vedúca k úplne poslednej koľaji číslo 22. Tam pristavili súpravu s jedným z dvoch pancierovaných vlakov, ktoré mali brániť Bratislavu, aj s dvoma dobytčákmi pre politických väzňov. Pripojili k nim osobné vozne, ktoré postupne naplnili utekajúce nemecké rodiny a ľudácki prominenti, ktorí si to zamierili do Holiča a Skalice, kam sa presunula ľudácka vláda. Vlak sa pohol až pred polnocou. Keď však vošiel do tunela, Sovieti začali okolie bombardovať. „Hrdinovia“ gestapáci sa rozutekali. Keby to väzni vedeli, možno by sa pokúsili o hromadný útek. Keby…
Vlak sa vrátil na stanicu, opäť k nemu dajaké vagóny pridali. Až po polnoci, teda 1. apríla na Veľkonočnú nedeľu sa pohol na západ. Išlo o jednu z posledných súprav, ktorá stihli prejsť cez Červený most na Železnej Studienke a tri mosty v okolí Devínskej Novej Vsi. Potom ich Nemci vyhodili do povetria.
Tušili ste, že strýka vezú do koncentračného tábora tak ako iné transporty s politickými delikventami?
O nijakých predchádzajúcich transportoch sme nemali ani potuchy. Ani od železničiarov sme sa nič nedozvedeli, hoci to dobre vedeli, však mali rozpis, vlak smeroval na Viedeň.
Takže sa dostali do Viedne?
Nie, cez Devínsku Novú Ves a rieku Moravu prišli ráno do Gänsendorfu. Tam vlakvedúcemu oznámili, že železničný zvršok smerom na rakúsku metropolu je poškodený, preto sa musela celá súprava obrátiť. Chvíľu to trvalo. Väzňom tam dali pitnú vodu a do každého vagóna jednu štangľu salámy pochybnej kvality, zrejme z konského mäsa a otrúb. Skúšal som, aké salámy sa vtedy v ríši vyrábali, a zistil som, že na jedného pasažiera vyšli tri krúžky! Doteraz je mi záhadou, ako si ju rozdelili, lebo ostré nože pri sebe určite nemohli mať.
Vlak teda nasmerovali na sever a vari cez most pri Záhorskej Vsi sa vrátil na Slovensko…
Podľa zápisov celkovo štyrikrát prekročil hranice medzi Slovenskom a treťou ríšou, resp. protektorátom. Za Brodským opäť prešiel Moravu a cez Lanžhot dorazil v popoludňajších hodinách do Břeclavi.
Tam gestapo z dobytčieho vagóna vytiahlo päť osôb. Prečo práve ich?
Na to nik nemá odpoveď. Išlo o významné osobnosti: výtvarníka a publicistu Štefana Bednára, dve sestry povstaleckého generála Rudolfa Viesta – Annu Hrušovskú a Oľgu Kraftovú aj s manželom, profesorom Ferdinandom Kraftom, a o Viestovho švagra Jozefa Tomeška, kníhkupcu zo Zvolena. Ktovie, možno Nemci uvažovali, že ich vymenia za svojich v zajatí. Uväznili ich v Kounických kolejích v Brne. Napokon sa všetci piati dočkali oslobodenia. Ako jediní z transportu…
Ostatní pokračovali cez Znojmo a Jihlavu do Českých Budějovíc. Tam sa hlásili až 4. apríla. Z Bratislavy, ktorú akurát v ten deň oslobodila Červená armáda, to bolo vyše 260 kilometrov. Prečo im to trvalo tak dlho?
Pravdepodobne cestovali iba v noci, lebo sa nachádzali v operačných pásmach leteckých síl Spojencov. Strýkovi sa podarilo z Budějovíc poslať prostredníctvom neznámeho Čecha malý „ťahák“, v ktorom píše, že lietadlá rozbombardovali tamojšiu stanicu a poškodili železničné spojenie na Dolné Dvořiště. Z toho mi vypláva, že sa deportovaní vydali na stokilometrový pochod do Ríše, dnes do Horného Rakúska.
Vysilení po strastiplnej ceste urobili každý deň maximálne 25 kilometrov. Ak ich dovtedy registrovali 120, tak sa im „stratilo“ sedem osôb. Podľa esesáckych sprievodcov, zväčša karpatských Nemcov, sa nik nepokúsil o útek. Jednoducho tých, čo nevládali, nemilosrdne odbachli. Do Mauthausenu dorazilo podvečer 7. apríla 113 väzňov. Inak, tým kolaborujúcim Nemcom z okolia Handlovej (mám ich zoznam) sa po vojne nič nestalo, hoci viacerých naše orgány vypočúvali. Očividne nedôsledne.
Kto všetko bol medzi nimi?
Väzni z predchádzajúcich transportov podávali po vojne kusé a rozporuplné informácie. Napríklad doktor Sergej Panov z Holíča, ktorý pracoval v dezinfekčnom komande, tvrdil, že prišli už začiatkom februára. Kapitán Rudolf Hrach videl, ako vyčerpaní prichádzajú, Viacerých poznal ako spoluväzňov z Justičného paláca. Podľa neho však dorazili peši z Viedne. Ľudí z druhého bratislavského transportu nepustili esesáci k ostatným, vzápätí ich zlikvidovali. Potom sa spustili reči typu jedna baba povedala… Vychádza mi, že tam bolo 83 Slovákov, ich mená sa postupne spresňovali. Zvyšných 30 tvorili najmä občania Sovietskeho zväzu a dvaja Francúzi.
Na rozdiel od prvého transportu v tomto boli aj ženy. Koľko ste ich napočítali?
Sedem. Okrem spomínaných dvoch Viestových sestier jedna česká parašutistka (meno sa mi nepodarilo dohľadať) a štyri dievčatá zo ZSSR. Žiaľ, neviem ako sa volali. Vyvinul som veľké úsilie, aby som do tohto vniesol viac svetla, no relevantné dokumenty chýbajú. Aj keď mi vyšiel v ústrety inštitút Mauthausen Memorial, Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave, archívy bezpečnostných služieb a vojenstva v Prahe aj Paríži, nezistil som to.
Zostavil som len pracovný zoznam 27 sovietskych občanov, ktorých v tých dňoch zavraždili v Mauthausene, no nedokážem určiť, kto z nich patril do bratislavského transportu. Zistil som aj mená štyroch Francúzov, no v „našom“ transporte boli iba dvaja. Vzápätí rovnakým spôsobom – Cyklónom B – zlikvidovali nacisti transport KL 3, vypravený 7. apríla z Brna. Aj po nich zostali iba hromady popola, ktoré v kovových sudoch vyviezli na skládku.
Ale podľa niektorých svedkov gestapáci otrávili väzňov po príchode do tábora čiernou kávou…
Tu sa odvolávam na renomovaného profesora medicíny Josefa Podlahu, nášho rodinného priateľa. Tvrdil, že ich Nemci usmrtili plynom a spálili v novopostavenom krematóriu číslo 3. Trvalo to dlhšie, lebo fungovala už iba jedna, nová pec. Dve staršie esesáci rozobrali, aby zahladili stopy po svojich zverstvách. Podľa jedného svedectva síce začali s registráciou väzňov z Bratislavy, no potom to nechali. Asi znechutení zo správ, že sa Červená armáda už prebojovala do centra Viedne.
Ako to, že telesné pozostatky obetí z prvého transportu sa zachovali a previezli ich po vojne do Bratislavy, kde ich pochovali na cintoríne v Slávičom údolí?
Zahynuli hneď pri nálete Spojencov pri Melku alebo zomreli na následky týchto zranení, keď im gestepáci neposkytli zdravotnú pomoc. Ich nemuseli ich teda posielať do plynu a potom do kremačnej pece. Jednoducho, telá zakopali do masového hrobu.
Aké profesie boli v transporte ešte zastúpené?
Napríklad piati dôstojníci. Priamo z Bratislavy pochádzalo 20 ľudí, z toho osem spomínaných tlačiarov. Jeden z nich, už spomínaný Anton Kadnár mal dvoch synov, ktorých som poznal. Milan vyštudoval moskovský Inštitút medzinárodných vzťahov, stal sa uznávaným diplomatom a spisovateľom. Bol okrem iného v rokoch 1977 až 1983 veľvyslancom v Rakúsku. Vtedy sa pokúšal viac zistiť o tragickom skone svojho otca, no nepochodil.
Ten, kto navštívil muzeálny areál v Mauthausene, vie, že sa po vstupe cez dolnú bránu prichádza na rozsiahly dvor s garážami a potom sa ide po schodišti popri budove veliteľstva tábora až na plac pred druhou bránou… Tak dajako išli aj väzni z Bratislavy?
Zrejme. Na prvom nádvorí ich nechali nastúpiť do radov, hádam ich, ako zvykol, privítal sám veliteľ tábora Franz Ziereis. Netvor, synovi k jeho 11. narodeninám daroval revolver s bonusom, že môže zastreliť 40 väzňov, ale s podmienkou, že sa im postaví zoči-voči. A ten „spratok“ to urobil. Ktovie, či mal nejaké výčitky… Ziereis zvykol novopríchodiacim zreferovať, aké móresy vládnu v tábore, že sa im skončil pohodlný život a budú pracovať do úmoru.
Klamal ich. Ani pracovať ich tam nenechali…
Iste. Po vojne bádatelia napočítali 62 spôsobov, ako Nemci v Mauthausene vraždili ľudí. Najčastejšie lámaním väzu na schodoch smrti v kameňolome, iných ubili len tak na smrť. Po tomto privítaní naši väzni postúpili k tzv. múru nárekov, kde sa museli vyzliecť donaha. Nechali ich tam v noci dlho stáť, ešte bolo chladno. Potom ich nahnali pod studenú sprchu a odtiaľ do zvláštneho bloku. Zrejme podvečer 9. apríla ich natlačili do plynovej komory. Zaznamenali dátum ich úmrtia – 10. apríla 1945. Dvere do komory už veľmi nepriliehali, preto jedovatý plyn unikal von. Namiesto pôvodných 10-15 minút zomierali v mukách omnoho dlhšie, niekedy museli splynovanie zopakovať.
Z piatich transportov zo Slovenska do Mauthausenu je najznámejší ten prvý. Zrejme preto, lebo kolónu nákladiakov pri Melku rozstrieľala letka Spojencov. Omylom sa domnievali, že ide o presun vojakov. Tie ďalšie tri z Nitry a Trenčína išli na autách či po železnici?
Vlakom. Z ostatných politických väzňov väčšina prežila. Iba tých z druhého bratislavského transportu okamžite poslali do plynu. Z toho vyvodzujem, že mnohí priveľa vedeli a tak sa stali pre niektorých ľudáckych funkcionárov i Nemcov nebezpeční. Preto ich do Mauthausenu poslali s označením RU – návrat nežiaduci.
Tým ste mi dali dopredu odpoveď na otázku, prečo ich z Bratislavy odlifrovali štyri dni pred oslobodením hlavného mesta. Veď už sa na to mohli vykašľať, nie? Bola v tom aj fanatická oddanosť tretej ríši či pomstychtivosť až za hrob?
Z každého trochu, ale ľudáci sa veľmi báli. Keby po oslobodení väzni z Justičáku otvorili ústa… Napríklad dôstojníci zapojení do odboja, dr. Jozef Beňuška, prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorého zatkli, lebo zatajoval informácie o príprave Povstania, alebo reformovaný kňaz Štefan Štunda. Bol poslancom Slovenského snemu a súčasne aktívnym účastníkom odboja. No aj ďalší.
Ak už Nemci nerobili v koncentračnom tábore registráciu, nestihli to ľudácke orgány?
V Justičnom paláci určite stihli zostaviť zatýkacie protokoly, zápisy z výsluchov, zoznamy konfidentov ÚŠB, Hlinkovej gardy, gestapa, Deutsche Partei a podobne. V archívoch sa však z toho podarilo nájsť iba zlomok. Podľa všetkého sa po vojne dostali do rúk sovietskej tajnej služby NKVD a tam sa stopa stráca. Už som dvakrát písal do Moskvy, zatiaľ bezúspešne. Gestapo v Bratislave svoje dokumenty zničilo, no vo filiálke v Banskej Bystrici, ktorá sa presunula do Nitry, nebolo až také dôsledné. Našli sa zoznamy ľudí určených na zadržanie.
Piateho mája obsadili Mauthausen vojaci 41. prieskumnej jednotky 11. americkej obrnenej divízie. Predtým väčšina esesákov utiekla. Asi tridsiatich, ktorí zostali, väzni zlynčovali. Kedy ste sa s tetou dozvedeli o strýkovom osude?
Krátko po oslobodení priplávala po Dunaji do Bratislavy loď s oslobodenými väzňami. Už vtedy viacerí spomínali, že celý strýkov transport skončil po príchode do Mauthausenu v plyne, že sa ani do tábora medzi ostatných nik z neho nedostal. Ale okrem niekoľkých neoverených a zmätočných správ, lebo pobyt v koncentráku všelijako pôsobil na psychiku ľudí, vyskytovali sa aj úmyselné dezinformácie. Napríklad, že transport Nemci nezlikvidovali, všetci sa dočkali slobody a presunuli ich na rekonvalescenciu do francúzskeho primorského strediska v Nice. Alebo že Valéra Kubániho Američania po oslobodení aktivovali a práve slúži v hodnosti kapitána vo vojenskom letectve Spojencov.
Prečo by si to ktosi tak cielene vymýšľal?
Tým, čo po Bratislave, ale i v zahraničí šírili takéto klamlivé zvesti, išlo o to, aby sme sa čím neskôr dozvedeli pravdu a aby tak mohli pozametať za sebou stopy a mali čas vygumovať svoju špinavú minulosť. Boli to zradcovia, donášači a úspešní prevracači kabátov, ktorí sa usalašili na teplých miestach vo verejnej správe. Taký osvedčený scenár sa však opakuje po každom historickom zvrate.
Takže vám ešte dodávali falošné nádeje. Ako dlho to trvalo?
Vlastne až keď vdovám po dvoch rokoch vydali úmrtné listy. Už na sklonku vojny sa začali u nás v byte v Avione stretávať pozostalí, navzájom si radili a pomáhali. Takto sme sa spoznávali a postupne sa rozširoval zoznam deportovaných. Tie chudinky ani v ťažkých povojnových časoch nemali z čoho žiť, pritom sa zväčša starali aj o deti. Nemali nárok na sociálne príspevky, vdovské, sirotské. Tie im potom neraz vystavovali darebáci dobre usadení v štátnej správe. Paradoxy doby…
Až do roku 1948 bola v spoločnosti aká-taká snaha objasniť okolnosti smrti ich manželov na základe konkrétnych svedectiev, vzdať im hold a česť. Potom však nastúpilo obdobie, keď o tzv. občianskom odboji nebolo radno hovoriť. Veď aj partizánskych veliteľov vešali a zatýkali významných komunistov z ilegality. Medzi pozostalými obetí sa šuškalo, že keby ich otcovia a muži koncentrák prežili, tak by ich v 50. rokoch zomlela súdna mašinéria. Až koncom 80. rokoch sa začala objektívnejšie hodnotiť história, aj tá protifašistická.