Martin Krno
Foto autor
Kto vie, či si niekdajší zväzácky funkcionár z Brezna Milan Vojtko myslel, keď prvý raz organizoval turistický pochod Clementisovou cestou cez Veporské vrchy, že zakladá novú tradíciu. Tentoraz sa predovšetkým Horehrončania a Tisovčania vydali na približne 20-kilometrovú túru po 41. krát.
Milana ako malého chlapca na svojich kolenách hojdal „ujo Vlado“, ktorý často navštevoval jeho rodičov. Vojtko vyškrtnutý zo strany pre svoje stanoviská k augustu 1968 to vtedy vôbec nemal jednoduché.
Rehabilitácia veľmi nepomohla
Najznámejšieho rodáka z Tisovca jedenásť rokov po poprave síce v roku 1963 rehabilitovali, no v časoch normalizácie sa neodporúčalo o ňom verejne veľa hovoriť či písať. Muselo by sa totiž logicky odpovedať na otázku, kto za jeho potupnú smrť nesie zodpovednosť – v Bratislave, Prahe i v Moskve.
Vojtkovi síce nemohli priamo zakázať pochody na Clementisovu počesť, no boli skôr trpené ako podporované. Bez účasti oficiálnych funkcionárov, v ústrednej tlači sa nespomínali, maximálne v regionálnych novinách. On však zanovito rok čo rok posielal na Pražský hrad pozvánku, ale prezident Gustáv Husák ani raz nezareagoval.
Po novembri 1989 sa situácia zmenila. Už sa o prvom ministrovi zahraničných vecí Slovákovi písalo. Aj negatívne. Najmä neoľudáci mu nevedeli odpustiť účasť v tzv. cirkevnej šestke, hoci aj jeho zomleli mlyny na začiatku 50. rokov. Pokiaľ však išlo Clementisov pochod, ten bratislavské médiá naďalej ignorovali. Okrem Pravdy a Nového slova.
Pokračujú ďalšie generácie
Autobus s redaktormi tohto týždenník a členmi SDĽ chodil každý rok na chatu Zbojská, kde sa ubytovali. Súbežne s nimi pod tútorstvom básnika Vojtecha Kondrota nádejní autori z literárnej prílohy Nové slovo mladých. Neskôr iniciatívu prevzali členovia Mladej demokratickej ľavice. Tá už síce neexistuje, no oni na tradičné stretávky nerezignovali, akurát že teraz berú so sebou i svoje veľké deti.
Tohto roku 17. septembra bolo pod mrakom, ale nepršalo. Na sedle Burda sa na obed zišlo národa, turistov i cyklistov. Potešil ich tam vynikajúci guláš, ktorý tentoraz navarili chlapi z Mestských lesov Tisovec. Pretože chata Vraniakovcov zívala prázdnotou, vari druhý raz v 41-ročnej histórii, neostávalo nám nič iné, len sa spustiť údolím riečky Rimavy. Rovných 15 kilometrov!
Na Clementisovom rodnom dome nás, žiaľ, čakal nápis, že je v havarijnom stave. Ani pri 120. výročí narodenia tohto významného politika sa nenašli ochotné ruky, či skôr finančné prostriedky. Primátorka Irena Milecová vysvetľovala, že nejde o majetok mesta, ale Slovenského národného múzea. To by vraj aj bolo ochotné zrekonštruovať pamätnú izbu, ale pani ministerka kultúry na to nevčlenila ani euro.
Sú poslanci čoraz chudobnejší?
Niekdajší, dlhoročný primátor, predseda ZO SZPB v Tisovci Peter Mináč poznamenal, že keby on pred 30 rokmi čakal na ministerské peniaze, tak by sa domček už dávno zrútil. Vtedy na adaptáciu budovy prispeli poslanci SNR a Federálneho zhromaždenia za SDĽ. Asi tí dnešní, ktorí sa radi označujú za ľavicu, majú omnoho nižšie príjmy…
Na spomienkovom zhromaždení venovanom jubileu Vladimíra Clementisa sa okresný predseda Smeru v Rimavskej Sobote Ivan Hazucha odvolával na jeho odkaz. Zostal však iba pri zlých skúsenostiach mladého Clementisa s maďarónmi na skalickom gymnáziu, akosi opomenul na jeho sociálny a protifašistický rozmer.
Prítomní spozorneli, no keď ich začal vyzývať, aby v nadchádzajúcich komunálnych voľbách podporili spoločnú kandidátku Smeru a odídencov z postfašistickej ĽSNS, väčšina demonštratívne odišla.
Dodatočne sme zistili, že aj v srdci SNP – v Banskej Bystrici sa o voličov uchádza tá istá politická koalícia. Tempora mutantur et nos matamur in illis. Časy sa menia. A my sa s nimi meníme tiež?