Ľubica Krištofová, riaditeľka Záhorského osvetového strediska Senica
Pôvod Horváthovcov siaha až k starému šľachtickému rodu na hradisku pri východoslovenskej riečke Olšava, odkiaľ pochádza i umelecké pseudonym Ivana Horvátha – Olšovský, a k rodu Horváth-Stansith zo spišského kaštieľa Strážky, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie jednej z najlepších knižníc v Uhorsku tých čias a o založenie významnej humanistickej protestantskej školy.
Starým otcom mu bol legendárny evanjelický kňaz z Turčianskeho sv. Martina, štúrovec Jozef Horváth, na fare ktorého sa tvorili národné dejiny v meruôsmych i memorandových rokoch. Zaslúžil sa aj o vznik slovenského gymnázia v Martine a Matice slovenskej.
V zápase za svojbytnoť národa
Ivanov otec Cyril Horváth študoval právo na univerzite v Budapešti, kde získal aj doktorát. Od roku 1901 pôsobil ako advokát. Keď sa oženil s Máriou Krupcovou, presťahoval sa do Senice, kam priniesol národné myšlienky medzi vtedajšiu inteligenciu – notárov, advokátov, učiteľov a lekárov.
Boj za svojbytnoť slovenského národa sa tiahol dejinami nášho mesta počas nasledujúcich rokov až do vzniku ČSR, ale aj potom, keď tam títo intelektuáli viedli čulý spoločenský život v rozličných funkciách. JUDr. Cyril Horváth bol signatárom Martinskej deklarácie z októbra 1918 a členom Slovenskej národnej rady, neskôr poslancom Národného zhromaždenia v Prahe.
Matkin otec Rudolf Krupec bol inžinierom, ktorý v cárskom Rusku staval železnice a získal pritom veľký majetok. Venoval sa však aj činnosti pozdvihujúci náš národ. Prispel k založeniu prvej slovenskej banky Tatra banky, Národného domu v Martine, Muzeálnej spoločnosti, sponzoroval výstavy, ale zakladal i fabriky, tehelne, mlyny… Zaťa zapájal do svojich aktivít. Odkúpili nefunkčný liehovar v Senici a prebudovali na úspešnú továreň na umelé vlákna, z ktorej po 2. svetovej vojne vznikol závod Slovenský hodváb s 3 500 zamestnancami.
Ľavicový sociálny demokrat
Ivan sa narodil v Senici 26. júla 1904. Po absolvovaní evanjelickej ľudovej školy sa vydal do sveta na štúdiá a poznávanie Európy. Keď sa v roku 1931 vrátil do rodiska, aby prevzal právnickú prax po zosnulom otcovi, začala sa písať nová kapitola dejín mesta i rodiny Horváthovcov. Mladý právnik, v tom čase notár, písal novely, publikoval, fotografoval (založil Fotoklubu Retina, ktorý dosiaľ funguje) a verejne sa angažoval idúc v šľapajach svojho otca.
Ako žiak a priateľ predstaviteľov slovenskej sociálnej demokracie sa aj on zapojil do politickej činnosti. V roku 1938 sa však všetko zmenilo. sociálnodemokratickú stranu ľudáci zrušili, do vedenia mesta dosadili miestneho predsedu HSĽS Ferdinanda Mondoka. V decembrových voľbách do Slovenského snemu vystupovala jediná kandidátna listina zostavená Hlinkovou stranou.
Ivan Horváth svoj nesúhlas s takýmito voľbami prejavil tým, že verejne vhodil do urny prázdny lístok. To ho stálo kariéru notára, preložili ho do Dobšinej. Tam ale nikdy nenastúpil, urobil si advokátske skúšky a zostal pracovať v Senici ako advokát.
Výkonná protifašitická organizácia
Nemohol inak, nastúpil na cestu ilegálneho boja proti ľudáckemu režimu. So svojimi priateľmi, sociálnymi demokratmi (Hatala, Halabrín, Kresák, Zuščík, Vido, Pšurný, Dérer, Kovár) vybudovali silnú a výkonnú protifašitickú organizáciu založenú na právnej, finančnej, materiálnej, informačnej a organizačnej pomoci utečencom z protektorátu Čechy a Morava a z koncentračných táborov, partizánom a ostatným členom odboja, ale aj prenasledovaným židovským obyvateľom.
Za bývalého režimu sa o protifašitickej skupine v Senici veľa nehovorilo. Príčinou bola príslušnosť jej mnohých aktivistov k sociálnej demokracii a to, že išlo zväčša o intelektuálov, a nie robotníkov, ako si to vyžadovala doba.
Po Oslobodení Horvátha zvolili na čelo ONV. Už predtým sa priatelil s rovesníkom, ľavicovým intelektuálom, básnikom a publicistom Ladislavom Novomeským. Ten ho zavolal do Bratislavy, aby pomohol ako politik pri obnove demokracie na Slovenska. Nasledovali roky neskutočnej práce, keď bolo treba vybudovať všetko odznova: obnoviť zničenú krajinu, dopravu, priemysel, vytvoriť nové zákony, inštitúcie, úrady, školstvo, zdravotníctvo, kultúru.
Nedočkal sa plnej rehabilitácie
Československo však postupne podľahlo temnému vplyvu stalinizmu. Pred zinscenovanými súdmi sa ocitli tí, čo nasadzovali svoje životy v boji proti fašizmu. Jednou z obetí sa stal Ivan Horváth. V decembri 1950 ho zaistili spolu s manželkou Máriou. Aby toho nebolo málo, z Budapešti odvliekli ich 12-ročnú dcéru Janku, ktorú držali šesť mesiacov na neznámom mieste. Manželku bezdôvodne väznili dva roky.
Horvátha najprv obvinili z rozvracania republiky a zo špionáže pre Francúzsko, ale napokon ho súdili spolu s Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským v skupine tzv. buržoáznych nacionalistov, čo ho asi zachránilo pred šibenicou. Nasledovali beznádejné roky života v rozličných žalároch od Jáchymova po Ilavu. Koncom decembra 1959 mal zdravie už také podlomené, že ho prepustili.
Hoci sa ocitol na slobode, stále bol zbavený občianskych práv, čo mu znemožňovalo prístup ku kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti, čo sa mu stalo osudné. Odišiel výnimočný človek, ktorý všetky sily venoval v prospech národa. Zostali po ňom nedokončené poviedky a romány, zmarené plány a sny. Prišli sme o talentovaného literáta, vynikajúceho fotografa, právnika a diplomata. Rozsudok nad skupinou G. Husák a spol. Najvyšší súd ČSSR zrušil v júni 1963, no biľag politického väzňa prenasledoval jeho rodinu ešte dlho.
