Jana Schillerová, dcéra Ivana Horvátha
Stará mama nám o otcovi rozprávala, že ako malý chlapec bol slnečným lúčom v dome. Vždy usmiaty, nadaný, ľahko sa učil. Keď mal päť rokov, povedal jej: „Viem teraz tri reči, ale chcem ich vedieť aspoň šesť, lebo chcem byť diplomatom.“ A naozaj sa ešte tri jazyky doučil.
Do Senice sa vrátil až v roku 1931 ako doktor práv a čerstvý ženáč. Rodičia tu spočiatku prežívali hádam najšťastnejšie roky svojho života. Vo februári 1935 sa im narodil syn Ivan (známy skladateľ populárnej hudby zomrel vlani ako 86-ročný – pozn. red.), ja v nešťastnom roku 1938, keď nastupovalo temné obdobie fašizmu.
Domov lásky a harmónie
Neviem si predstaviť lepších rodičov. Aj napriek ťažkým časom vytvorili pre nás domov plný lásky a harmónie. Boli prísni, no láskaví. Učili nás láske k prírode, ku všetkému živému a úcte k ľuďom. Chodievali sme na neďaleké Bradlo uctiť si pamiatku M. R. Štefánika. Po vojne sa otec v Budapešti v rámci diplomatických kontaktov zoznámil s talianskym veľvyslancom markízom Benzonim, bratom Štefánikovej snúbenice a udržiaval s ním priateľské vzťahy.
Niektoré z mojich obrazov vo farebnom kaleidoskope spomienok sú však pochmúrne. Napríklad, keď zrazu domček, ktorý stál vedľa nášho, zostal prázdny. Márne som sa pýtala, ako je možné, že odtiaľ chudorľavé dievčatko i s chorou babičkou na vozíku zrazu zmizli.
Rovnako som nechápala, prečo mi otec zakázal, aby som behala k evanjelickému kostolu a hrala sa tam s kostolníčkiným synom. Až neskôr som sa dozvedela, že otec spolu s farárom Kolomanom Dérerom v kostolnej veži ukrývali rodičov tejto mojej kamarátky, lebo boli Židia. Prežili a po vojne si založili novú rodinu. Žiaľ, priateľka i so starou mamou zomreli v zbernom tábore.
A čo tu nebol fašizmus?
S dievčatami sme sa hrávali na ulici pred našimi oknami na skákanku. Všimla som si, ako rodičia pravidelne načúvajú nahnutí nad stíšeným rádiom a tvária sa šťastne. Išlo o vysielanie Petra Hrona, čiže dr. Vladimíra Clementisa z Londýna. Jeho komentáre boli pre mnohých v odboji veľkým povzbudením.
To, čo som zachytila, som si pospevovala: prvé tóny Beethovenovej Osudovej a Bi Bi Sí London. Počúvanie BBC bolo trestné. Vedľa nás býval gardista s dcérkou, ktorú sme museli prijať do našej partie. Keby tak prevzala odo mňa ten popevok…
Otec bol najšľachetnejší a najľudskejší človek, akého som poznala. Som hrdá naňho, že organizoval a viedol protifašistický odboj v Senici a okolí. Teraz sa už vraj nemá hovoriť o Slovenskej republike v rokoch 1939 až 1945 ako o fašistickom, ale len o vojnovom štáte. Vtedy tu platili najkrutejšie protižidovské zákony, ktoré v mnohom prekonali aj tie v Nemecku. A to vari nebol fašizmus?!
Slobodní revolucionári bez opory
Niekedy v roku 1945 minister Jan Masaryk zatelefonoval otcovi, aby sa ujal francúzskeho generálneho konzula, ktorý práve pricestoval do Bratislavy. Medzi rodičmi a Etiennom Manachom a jeho manželkou sa vyvinuli úprimné priateľstvá. Pán Etienne bol ľavicový intelektuál, antifašista a spisovateľ. O svojom pôsobení v Bratislave napísal pamäti. Na viacerých miestach spomína rodičov:
„Ja a Nella pociťujeme veľké priateľstvo k Ivanovi Horváthovi pre jeho múdrosť upokojujúcu a úprimnú. A k jeho manželke, ktorá si žiarivým zjavom podmaní každého, je dokonalosť sama.“ Nielen na adresu môjho otca píše:
„Smutné, títo slobodní revolucionári – je ich viac, napríklad aj Clementis – nemajú žiadnu oporu za sebou, sú v hlbokej osamelosti. Ale pevná nádej je v nich, v syntéze ich inteligencie a viery… Vážim si Horvátha a najmä jeho úsmevnú filozofiu v krajine, kde oficiálni predstavitelia majú zaťaté zuby a nenávistné oči. Dúfam, že mu raz nebudú vyčítať naše priateľské vzťahy.“ Samozrejme, že mu to na súde spočítali.
Osobnosť vyžarujúca ľudskosť
V najťažšom životnom období v 50. rokoch zažili otca dvaja spoluväzni, ktorí svoje spomienky tiež publikovali. Bohuslav Rejman: „Kedysi zjari som spoznal tvár, na ktorej črty nikdy nezabudnem. Bol to Ivan Horváth… Bol vždy tichý, ale nikdy nestratil sebavedomie. Vedel, že je nevinný, no ako realista si nerobil ilúzie. Jeho správanie akoby sa riadilo zásadou noblesy. Nikdy nedal na sebe poznať, že je chorý alebo unavený.“
Matej Bel v knižke Črty spoza mreží: „Ivan Horváth to vo väzení nemal ľahké v spoločnosti svojich politických odporcov a nepriateľov, fašistov a gardistov. No úspešne sa mu podarilo vyrovnať sa s ťažkým položením. Osobným šarmom, usmievavou vľúdnosťou, múdrosťou a skromnosťou odzbrojoval škodoradostnú agresiu… Mnohých priťahovala jeho intelektuálna a mysliteľská úroveň, európska rozhľadenosť a z celej jeho osobnosti vyžarujúca ľudskosť.“
Napriek všetkému, čo otec prežil, veril v demokratický, sociálny a právny štát, v ktorom sa budú dodržiavať etické ciele a morálne princípy. Predpokladám, že by bol našou súčasnosťou hlboko sklamaný, rovnako ako Masaryk, Clementis a ďalší jemu názorovo blízki. Odvážim sa tvrdiť, že aj Alexander Dubček, ktorý pevne veril vo vybudovanie socializmu s ľudskou tvárou, čiže sociálnodemokratického štátu.