Ioannis Sideropulos, šéfredaktor dvojtýždenníka ČSBS Národní osvobození
foto – archív autora a internet
Pred 76 rokmi musela československá armáda prvý raz v povojnovej histórii, a súčasne posledný, chrániť republiku a zasahovať na Slovensku. Z juhovýchodného Poľska k nám prúdili skupiny ukrajinských nacionalistov – banderovcov, ktorí sa snažili prejsť na západ do amerických okupačných zón v Nemecku a Rakúsku.
V Mníchove po roku 1945 sídlilo ústredie Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) vedené Stepanom Banderom, ktorý dal týmto skupinám meno. Takto pokračoval s pomocou NSR západoukrajinský nacionálny projekt. Stepan Andrijovyč Bandera (1. 1. 1909 – 15. 10. 1959) bol jeden z vodcov ukrajinského národného hnutia na západnej Ukrajine v rokoch 1941 až 1959, hlava Organizácie ukrajinských nacionalistov a neskôr aj UPA.
Začalo sa to za Rakúska-Uhorska
Politický, hospodársky, osvetový i kultúrny vzostup rakúskych Ukrajincov prebiehal do roku 1914 za neustálej konkurencie a konfrontácie predovšetkým s haličskými Poliakmi a bukovinskými Rumunmi, ale aj so Židmi žijúcimi v západoukrajinských oblastiach a Malorosii (Malorusko, centrálna časť Ukrajiny). Tento vnútorný konflikt bol direktívne regulovaný rakúskym správnym a právnym systémom.
Nik však Ukrajincom nezakazoval vydávať knihy, noviny a časopisy v ich jazyku, výuku rodného jazyka a spolkový život. Vytvárala sa čiastočne tiež rozmanitejšia sociálno-ekonomická štruktúra spoločnosti, hoci v jej rámci naďalej prevažovali roľníci, zatiaľ čo v mestách žilo Ukrajincov menej.
Ukrajinci v habsburskej monarchii nedosiahli pred letom roku 1914 všetky svoje ciele. Nepodarilo sa im dosiahnuť zriadenie vlastnej univerzity v Ľvove ani vydelenie vlastnej korunnej krajiny z dovtedy jednotnej Haliče (Galície). Ich nádej však prerušila 1. svetová vojna.
Dočasná okupácia ukrajinských častí Haliče a Bukoviny cárskym Ruskom opäť zmenilo situáciu. Ešte horšie bolo to, že niekoľkonásobný posun frontovej línie v Karpatoch a ich podhorí zapríčinil smrť tisíce obyvateľov ukrajinských regiónov. Zničené boli aj ich domovy a majetok. Mnoho obyvateľov utekalo alebo ich evakuovali do hĺbky habsburskej monarchie – sčasti aj do českých a slovenských krajov. Utrpenie rakúskych Ukrajincov i obyvateľov Uhorskej Rusi zvýšil prístup časti nemeckých a maďarských dôstojníkov hľadajúcich medzi miestnymi ľuďmi za každú cenu špiónov a vyzvedačov. Viacerých z nich popravili v podstate len pre ich grécko-katolícke alebo pravoslávne vyznanie.
Na Uhorskej Rusi bez elity
Politici z Haliče a Bukoviny, ktorí sa museli uchýliť do viedenského exilu, nemohli podobným excesom zabrániť. Takú šancu nemali ani rozsahom neveľké oddiely „sičových strelcov“, ktoré ako čisto ukrajinské jednotky zaraďovali do rakúsko-uhorskej armády. Ich príslušníci niesli spolu s vojakmi iných národností ťarchu tvrdých bojov v náročných terénnych podmienkach.
Ešte zložitejšia situácia sa vytvorila v treťom územnom celku, ktorý sa mal stať podľa nacionalistov súčasťou plánovaného západného variantu ukrajinského štátu. Východoslovanskí a východokresťanskí obyvatelia tzv. Uhorskej Rusi (budúcej Podkarpatskej Rusi), ktorá nebola v rámci Uhorska či Zalitavska zvláštnou korunnou krajinou, nedospeli do začiatku 1. svetovej vojny k jednoznačnému ukrajinskému národnému vedomiu. Zostávali iba „potenciálnymi Ukrajincami“, ako sa ukázalo príklonom značnej časti z nich k tejto národnosti a jazyku za prvej ČSR. Práve tak sa však mohli stať Rusmi alebo zostať Rusínmi a hľadať jasnejšie vymedzenie obsahu tohto etnika.
Obyvatelia Uhorskej Rusi v každom prípade nedisponovali v roku 1918 vlastnou politickou, no v podstate ani intelektuálnou reprezentáciou. Miestni Maďari preto dúfali, že si aspoň v tejto časti rozpadajúceho sa Uhorska zachovajú dominanciu. Príslušnosť Uhorskej Rusi k budúcemu západnému variantu ukrajinského štátu sa za tejto situácie stala značne hypotetickou záležitosťou.
Revolučné udalosti po novembri 1917
Ukrajinská ľudová republika (UNR) bol štát vyhlásený na časti územia bývalej Ruskej ríše III. univerzálom Ukrajinskej centrálnej rady 7. novembra 1917 po zvrhnutí ruskej dočasnej vlády. Ten istý akt stanovil, že UNR bude vo federálnom spojení s Ruskou republikou. Moc Centrálnej rady sa rozšírila na deväť provincií: Kyjev, Podolsk, Volyn, Černigov, Poltava, Charkov, Jekaterinoslav, Cherson a Tauride.
Nasledujúcim, IV. univerzálom vyhlásili 22. januára 1918 štátnu nezávislosť UNR uznanú ústrednými mocnosťami (Nemecko a Rakúsko-Uhorsko) a podľa podmienok Brest-Litovskej zmluvy aj RSFSR. Krajiny Dohody (Francúzsko, Veľká Británia a USA) neodobrili túto nezávislosť. V apríli však bola UNR zlikvidovaná v dôsledku štátneho prevratu hajtmana Pavla P. Skoropadského, podporovaného rakúsko-nemeckými okupačnými silami. V decembri po tom, čo jednotky zvrhli Skoropadského direktórium, UNR obnovili, ale iba na časti pôvodného územia.
Prvého decembra podpísali dohodu o zjednotení UNR a Západoukrajinskej ľudovej republiky (ZUNR), ktoré neskôr, 22. januára 1919, oficiálne vyhlásili. ZUNR sa pretransformovala na autonómny Západný región UNR, de facto si však zachoval značnú nezávislosť, až kým v lete 1919 jeho územie neobsadili poľské vojská.
UNR zanikla v novembri 1920 po obsadení Kamenca Podolského Červenou armádou a po odchode jej vlády do exilu. Ale mnoho území ešte ovládali ozbrojené jednotky lojálne UNR až do roku 1922 (Cholodnojarská republika). Podľa Rižskej zmluvy z roku 1921 sa bývalé územie UNR rozdelilo medzi Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku a Poľsko, ktorému odstúpili väčšinu Volyne, tretinu Polissy a východnú Halič. Časti území nárokovaných pôvodne UNR sa stali súčasťou RSFSR, Bieloruskej SSR a Československa (Podkarpatská Rus), čo uznala Ukrajinská SSR a ZSSR, dve oblasti zabralo Rumunsko (Severnú Bukovinu a časť Besarábie), čo ZSSR oficiálne neuznalo.
Dôsledkom týchto udalostí Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) založili až na sklonku 20. rokov minulého storočia západoukrajinskí emigranti. Hnutie stavalo na extrémnom nacionalizme, prechádzajúcom do rasizmu, a predovšetkým na báze antisemitizmu.
Toto nelegálne nacionalisticke-teroristické združenie bojovalo (aj v ČSR) proti Poľsku a Sovietskemu zväzu s cieľom vytvorenia samostatnej Ukrajiny. Neskôr ťažilo z podpory fašistického Nemecka a jeho tajných služieb.
Konovalec v osobnom styku s Hitlerom
Hlavný atamana Jevhen (Eugen) M. Konovalec 6. decembra 1919 rozkazom demobilizoval svoje vojenské formácie. V tom istom roku ho zajali a internovali v poľskom zajateckom tábore v Lucku, na jar nasledujúceho roku ho prepustili a on sa presunul do ČSR. V dôsledku zmareného boja za ukrajinskú nezávislosť Konovalec založil novú organizáciu schopnú vykonávať tajné aktivity na územiach Poľska, ZSSR, Rumunsko a ČSR, ktoré si nárokovali Ukrajinci.
Ukrajinská vojenská organizácia (UVO), ktorá vznikla v auguste 1920 v Prahe, sa zamerala na ozbrojený odpor proti Poľsku a ZSSR. Často sa uchyľovala k teroristickým útokom proti poľským politikom, ako aj príslušníkom ukrajinskej inteligencie usilujúcej sa o spoluprácu s Poliakmi (napr. atentát na Sydira Tverdokhliba a Sofrona Matviyasa).
Názov organizácie bol inšpirovaný poľskou vojenskou organizáciou Józefa K. Piłsudského, ktorá pôsobila počas 1. svetovej vojny.
Keď sa skončila poľsko-sovietska vojna a bitka o Ľvov, Konovalec sa stal vodcom UVO v tomto meste. Po niekoľkých sabotážach však jeho organizáciu rozbila polícia a v decembri 1922 Konovalec z krajiny utiekol.
Mnoho ukrajinských združení pôsobilo v hitlerovskom Nemecku, príznačný pre nich bol príklon k fašizmu. Išlo napr. o Združenie ukrajinských dôstojníkov, na čele ktorého stál Konovalec, ktorý bol súčasne hlavným predstaviteľom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Už v roku 1922 nadviazal osobný kontakt s Adolfom Hitlerom.
Na Konovalcovu žiadosť mnohých opozičných ukrajinských nacionalistov väznili v nacistickcýh koncentračných táboroch.
Zložky OUN pôsobiace v Nemecku spolupracovali s Wehrmachtom, niektorých z vodcov Nemci priamo riadili (napr. ich agenta Stepana Banderu). V roku 1938 podporili ukrajinskí nacionalisti Henleinov protičeskoslovenský postoj. Po Mníchovskej dohode získali zastúpenie v autonómnej vláde Podkarpatskej Rusi.
Nenávisť a bezohľadnosť voči nepriateľom
Desatoro OUN obsahuje aj nasledujúce body: Bojom vydobyť Veľkú Ukrajinu, vykonať ktorúkoľvek službu pre hnutie, nenávisť a bezohľadnosť proti nepriateľom Ukrajiny, bojovať za zvelebenie bohatstva, sily a slávy Ukrajiny.
Denník Ukrajinský nacionalista napísal: „Ukrajinský nacionalizmus nepočíta so žiadnymi všeľudskými predstavami – solidárnosťou, spravodlivosťou, milosrdenstvom, humanizmom… Akákoľvek cesta, ktorá vedie k splneniu najvyšších cieľov, je našou cestou, nijako nepočítajúc, ako bude nazvaná druhými – hrdinstvom či podlosťou.“
Konovalec zomrel 23. mája 1938 pri atentáte, keď mu vybuchol doručený balíček. Do vedenia OUN sa dostal Andrej Melnik, ktorý sa však nemohol spoliehať na podporu všetkých členov. Ešte pred odchodom do rakúskej emigrácie ako svojho splnomocnenca na území Poľska vymenoval práve Banderu. OUN dbala o prácu s mládežou, ktorá sa postupne radikalizovala a došlo k ideovému sporu medzi umiernenými staršími členmi a mladými extrémistami. V auguste 1939 zvolili umiernení za predsedu opätovne Melnika. Radikáli s Banderom na čele však požadovali nekompromisný boj za samostatnosť Ukrajiny. Na Nemcami obsadenom území zorganizoval s podporou Berlína z ukrajinských nacionalistov oddiel Brandenburg tvorený dvoma plukmi – Roland a Nachtigal.
Oba prúdy OUN počítali so vznikom samostatnej Ukrajiny. Krátko pred 2. svetovou vojnou sa v organizácii prvý raz diskutovalo o vysídlení Poliakov z území považovaných nacionalistami za ukrajinské.
Aj nám povedomé národné symboly
Po tom, čo nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, došlo k stretom Červenej armády s ozbrojenými jednotkami OUN, s tzv. ukrajinským legiónom.
Ukrajinské nacionalistické organizácie používali tradičné národné symboly – trojzubec, odznak kyjevských Rurikovcov a modro-žltú vlajku symbolizujúcu nebo nad zlatým obilím. Organizácia mala navyše svoju čierno-červenú zástavu, ktorá mala predstavovať krv na čiernej zemi, a súčasne červenú vlajku s dvojitým čiernym krížom.
Počas vojny pokračovali ukrajinskí nacionalisti v boji proti svojim nepriateľom – partizánom, antifašistom, Poliakom. Židom a čiastočne i volynským Čechom – v závislosti od vývoja na východnom fronte. Hlavným zámerom bolo využiť oslabenie ZSSR, ale aj Nemecka na vyhlásenie samostatnej, nacionálne čistej Ukrajiny.
Od začiatku do konca vojny, aj keď už bola zrejmá prevaha Sovietskeho zväzu, Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) rozvíjala s Nemcami úzku spoluprácu. Od nich získavali podporu, najmä vo forme zbraní a munície.
Smutne známy volynský masaker
OUN mala vlastnú ozbrojené zložky, napr. políciu, Werkschutz a Selbstschutz, v ktorých sa uplatňovali predovšetkým banderovci. Melnikovci naproti tomu po vypuknutí vojny ovládali okupačnú správu. Ozbrojené zložky perzekvovali Židov, Poliakov a komunistov, ktorých často odvliekli na nútené práce do Nemecka.
V sporoch Ukrajincov a Poliakov o oblasť západnej Ukrajiny, ktorú si nárokovala poľská exilová vláda v Londýne zastúpená Armiou Krajowou, ako aj Ukrajinci, zastávali volynskí Česi neutrálne stanovisko. Napriek tomu sa stali terčom banderovských útokov, ktoré neprežilo približne tristo Čechov.
UPA je smutne známa tzv. volynským masakrom – beštiálnym vyvraždením desiatok tisíc poľských civilistov. Banderovci boli pre aktívnu činnosť sovietskych partizánov na Volyni nútení stiahnuť svoju činnosť do podzemia a prejsť k partizánskym formám boja, nasmerovanému najmä proti „červeným partizánom“ a v niektorých prípadoch aj proti Nemcom. Úhlavným nepriateľom však pre nich zostával Sovietsky zväz.
Po skončení 2. svetovej vojny sa väčšina jednotiek UPA premiestnila do juhovýchodného Poľska, kde sa mohli spoliehať na podporu tamojšej ukrajinskej menšiny. Dopúšťali sa však pritom krutého teroru na miestnom obyvateľstve. Poľská vláda sa tomuto vyčíňaniu snažila zabrániť vojensky aj tým, že ukrajinskú menšinu nútene presídlila na západ oslobodeného Poľska. Banderovci tak stratili potrebné zázemie a začali sa v roku 1946 presúvať do ČSR. Ale to je už iná kapitola.
Medzititulky redakcia Bojovník