PhDr. Ladislav Skrak
Akademický sochár Fraňo Gibala, Pavol Bán, Vojtech Löffler – všetkých troch umelcov nespája žiadna školská, spolková či iná viazanosť alebo hnutie. Vraciame sa k nim z hľadiska objektívneho záujmu o vrcholné a vzácne, najmä pomníkové diela, ktoré vznikli v 50. rokoch. A s výnimkou niektorých nadmieru radostných úletov schematicky vôbec nehryzú. Naopak, žiadajú si rešpekt, znalosti a pochopenie.
Dodnes uctievaný košický výtvarník Vojtech Löffler sa prezentuje súborným dielom v galérii, ktorá nesie jeho meno. Narodil sa 6. apríla 1906 v Košiciach, sochárstvu sa začal venovať popri zamestnaní v roku 1927. V roku 1932 pokračoval na báze súkromných štúdií v Budapešti a u kamenára Welimského v Prahe. Tam v roku 1936 zložil praktickú skúšku pre zubných technikov.
Krátko pred druhou svetovou vojnou vytvoril v kameni, resp. v bronze pomníky pre Kunovu Teplicu a Veľkú Idu. V roku 1938 získal 1. cenu v súťaži na pamätnú tabuľu Františka Rákociho II. na severnej stene Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Počas vojny pôsobil ako výtvarný člen Kazincziho spoločnosti.
V roku 1945 ho neodôvodnene odvliekli do Sovietskeho zväzu, kde až do augusta 1947 pracoval v sedemčlennej sochárskej skupine v zajateckom tábore. Po návrate do vlasti začal činorodo pôsobiť na východnom Slovensku v oblasti pomníkovej tvorby. Je autorom sochárskych diel a výzdoby Hrobu neznámeho ľudového protifašistického bojovníka v Košiciach, ktorý nedávno prešiel renováciou. Architektmi tohto významného pamiatkového objektu sú Ing. Karol Milerský a Viliam Columby.
Objekt nesie znak SĽUB-u, organizácie, ktorá 28. augusta 1948 na zlučovacom zjazde vo východoslovenskej metropole zjednotila protifašistické organizácie. V čase pamiatkovej obnovy nevedeli rozlúštiť torzo nápisu, kto realizoval tento pomník. Treba sa vždy spýtať odbojárov – išlo o firmu Ing. Bedřicha Minařů, ktorá pôsobila v Krompachoch a už v roku 1945 kameňosochársky zvládala aj pamätníky osloboditeľov v Košiciach a Poprade, i pomník SNP vo Východnej atď.
Takéto firmy však zanikli a výsadu a povinnosť realizovať svoje dielo získali výlučne výtvarníci. To umožnilo, aby viaceré bronzové tabule a kamenné objekty pod Vysokými Tatrami a v údoliach Nízkych Tatier realizoval ako autor a dodávateľ Löffler. Tak sa stalo, že v roku 1967 súťaž na Pomník ženijných vojsk ako aj na Pomník generála Jaroslava Vedrala-Sázavského vyhrali Arpád Račko a Vojtech Löffler. Mnohí ich chceli rozhašteriť, ale všetko bolo autorskoprávne a kolegiálne jasné. Vznikli dve geniálne diela, pričom škicu a koncept „nahodil“ Račko a Löffler s láskou priviedol diela k životu. Dokonca aj štylizácia rúk ženistu nie je mäkká, modelačná, no štylizovaná, tvarovo löfflerovská.
O majstrovi Löfflerovi už len krátko. V roku 1950 vytvoril Pomník padlým v Margecanoch. V roku 1955 dokončil súsošie na Dargove. Pamätník má názov Víťazstvo a bez 20-tisíc tam padlých červenoarmejcov neboli by Košice vtedy oslobodené.
Vojtech Löffler pokračoval vo svojom diele – v Rožňave (pomník nacistami zavraždenému partizánovi Jozefovi Tóthovi z roku 1954, pred deviatimi rokmi prenesený z Námestia baníkov do parku), pri Ťahanovskom tuneli, v Dobšinej (1969) a Plešivci (1970). Zomrel v Košiciach 11. februára 1990.
