Maruška Kudeříková, fotoportrét
Dana Ševčíková, OZ Johanky Hrebendovej Bórikovej, Skalica
Nemeckí nacisti vykonali trest smrti nad sotva 22-ročnou dievčinou brutálnym spôsobom – sťatím sekerou. Pripomenuli sme si 80. výročie tejto justičnej vraždy. Tragický osud Marušky Kudeříkovej sa naplnil 26. marca 1943.
Narodila sa vo Vnorovoch na Slovácku (okres Hodonín) 24. marca 1921 v roľníckej rodine. Jej otec Josef, bývalý legionár v Rusku a istý čas starosta obce za lidovcov, pracoval ako železničiar, v 30. rokoch ho preložili na železničnú stanicu do Vrboviec. Do krás prírody a okolitého malebného kraja sa dievčina rýchlo zamilovala.
Odsudzovala každú zbabelosť
Po skončení základnej školy navštevovala gymnázium v Strážnici, kde sa výraznejšie formovalo jej cítenie a smerovanie, ovplyvnené dobou, situáciou a osobnými stretnutiami. Zaujímala sa o sociálne postavenie ľudí na myjavských kopaniciach a v rodnom kraji, hlboko prežívala dejinné okamihy blížiacej sa svetovej vojny, okupáciu vlasti. Odsudzovala každú zbabelosť a prebúdzali sa v nej sympatie s myšlienkami socializmu.
Začala sa zapájať do ilegálnej protifašistickej činnosti Sväzu mladých, ktorý úzko spojený s komunistickou stranou. Neraz prešla gestapákom cez rozum. Dobre vedela, kedy hliadky fašistov, usadených na Vrbovciach, aktívne kontrolujú úsek od tunela na severovýchod smerom k Javorine. Aj vďaka tomu dokázala previesť utečenca cez hory na slovenskú stranu, ale aj preniesť výbušniny, spolupracovať na ochromovaní nemeckého priemyslu a dopravy, rozširovať protifašistické letáky. To boli všetko veľmi nebezpečné akcie.
Hartnäckiges Schweigen, tvrdošijné mlčanie
Nečudo, že sa chápadlá gestapa začali o gymnazistku intenzívne zaujímať. Zvýšila ostražitosť, zmenila taktiku i miesto, kde prespávala, no 5. decembra 1941 ju odviedli v putách do väznice v Brne. Nasledovalo zdĺhavé vyšetrovania, krik, vyhrážky, ponižovanie, telesné vyčerpanie, vyrušovanie zo spánku… Napriek týmto mučivým praktikám zostala pevná.
Z Brna ju poslali do väznice v Prahe, no i tam tvrdošijne mlčala – „hartnäckiges Schweigen“, ako sa dočítame z vyšetrovacích protokolov gestapa. Napriek niekoľkomesačným výsluchom a mučeniu sa mu nepodarilo dostať z nej jediné meno členov odboja. Po 10. januári 1942 ju znovu previezli do Brna, kde strávila ďalšie dlhé týždne, a v júni do Breslau (dnes poľské mesto Vroclav). Tam ju 16. novembra čakal súd a nemilosrdný verdikt – trest smrti.
Po jeho vynesení mali nacisti vo zvyku ponechať odsúdeného ešte 99 dní nažive. Presťahovali ho však do cely smrti, kde sa mal ubíjať vlastnými myšlienkami a prebúdzajúcou sa ľútosťou nad činmi, za ktoré pyká. V Marii Kudeříkovej to však vyvolalo pravý opak. Dokázala to svojimi myšlienkami, ktoré popri pridelenej mechanickej práci – maľovaniu vojačikov – stihla zaznamenať v sérii úprimných listov. Tie sa podarilo tajne vyniesť spoza mreží zásluhou spriatelenej dozorkyne.
Zlo zostane navždy zlom
Maruška adresovala listy najmä najbližšej rodine. Cítiť z nich nesmiernu vďaku za život a obrovskú dávku lásky. Vyznáva v nich svoje city, presvedčenie, túžbu po živote v slobodnej krajine, nádeje a vieru vo víťazstvo dobra a spravodlivosti.
Po vojne sa jej čistá pamiatka dočkala osláv, chválospevov, odhaľovania pomníkov, pomenovaní škôl a ulíc. V roku 1972 režisér Jaromil Jireš nakrútil jej životopisný film A pozdravujem lastovičky s Magdou Vášáryovou v titulnej role. Po ďalšej výmene režimov sa jej meno novému systému akosi nehodí, odstraňuje sa z učebníc dejepisov. Maruška sa prestáva pripomínať a padá na ňu prach zabudnutia, bez ohľadu na vážnosť odkazu a hrdinskej obety.
Bez ohľadu na režim, zlo zostane navždy zlom a tí, čo sa mu dokážu postaviť na odpor, si zasluhujú uznanie. Maruška v tomto boji statočne niesla svoj údel a zaplatila najvyššiu cenu. Určite si nezaslúži, aby sa s jej menom narábalo tak, ako sa tomu-ktorému režimu hodí. Je za ním skutočný, hlboký príbeh oddaného človeka. Príbeh hodný úcty s odkazmi platnými aj pre súčasnosť.
Úryvok z listu, ktorý Maruška Kudeříková napísala najbližším pred popravou.
Lúčim sa s Vami, pozdravujem, milujem. Neplačte, neplačem. Bez náreku, bez záchvevu strachu, bez bolesti odchádzam, už-už prichádzam k tomu, čo malo byť predsa len až na konci, nie uprostred. Na odchod od Vás, a predsa k úplnému zblíženiu, splynutiu. Tak málo Vám môžem dať zo svojej lásky, iba najvážnejšie uistenie o jej hĺbke a vrúcnosti. Vďaka. Dnes, 26. marca 1943, o pol siedmej večer, dva dni po dovŕšení 22. roku svojho života vydýchnem naposledy. A predsa do posledného okamihu – žiť a veriť! Mala som vždy odvahu žiť, nestrácam ju ani tvárou v tvár tomu, čo sa v ľudskej reči nazýva smrť. Chcela by som na seba vziať celý Váš zármutok, bolesť. Cítim silu niesť ju za Vás, túžbu odniesť ju so sebou…
