Ján Hargaš
Foto: archív autora
Nedávno sme si pripomenuli 100. výročie narodenia Jozefa Brunovského, ktorý v 90. rokoch patril medzi posledných žijúcich významných partizánskych veliteľov. Bol doslova chodiacou legendou.
Narodil sa 26. februára 1922 blízko Bratislavy, v rakúskom mestečku Unter-Siebenbrunne, kde sa jeho rodičia dočasne zamestnali. Pracoval ako lesný robotník, až kým ho v máji 1943 nepovolali na prezenčnú službu v armáde. Bojoval na východnom fronte v rámci Rýchlej divízie. Pri meste Melitopol v Zaporožskej oblasti prešiel v októbri toho roka spolu s veľkou skupinou našich vojakov k Červenej armáde. Vstúpil do I. čs. armádneho zboru v ZSSR a stal sa príslušníkom II. čs. paradesantnej brigády.
Partizánska škola na Ukrajine
Po absolvovaní dôstojníckej školy a špeciálneho výcviku v škole pre zvláštne úlohy pri Hlavnom štábe partizánskeho hnutia Ukrajiny vo Sviatošine ho 16. septembra 1944 vysadili s 20-člennou skupinou, ktorej velil pplk. (in memoriam generál) Iľja Danilovič Dibrova, na povstalecké územie pri Žabokrekoch v okrese Martin. Po spojení s ďalšími partizánskymi oddielmi založili 2. československú partizánsku brigádu J. V. Stalin. Bol náčelníkom jej štábu. Po tragickej smrti Dibrovu pri Bošáci 13. októbra sa stal veliteľom.
Počas Povstania brigáda operovala v Malých a Bielych Karpatoch. Zúčastnil sa na bojoch proti nemeckým okupantom napríklad v Starej Turej, na bošáckych kopaniciach, v Hornej Súči, na Vláre, Červenom Kameni, v Mladoňove alebo v osade Magale.
Najtragickejší boj prežil v Cetune 27. februára 1945, keď padol veliteľ partizánskeho oddielu Hurban – Miloš Uher a ďalších 14 mužov. Bol viackrát zranený: do ľavej ruky, potom do nohy, zranenia utrpel aj na tvári.
Po oslobodení pracoval na MNO ČSR. V roku 1946 dostal Rad SNP I. triedy, no v roku 1950 ho zatkli a o dva roky na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili na dvanásť rokov. V roku 1958 ho podmienečne prepustili, striedal robotnícke profesie. Rehabilitácie sa dočkal až roku 1964. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 1982 bol riaditeľom Stavebného závodu Štátnych lesov v Bratislave.
Odhaľoval gardistov
Po novembri 1989 bol povýšený do hodnosti generálmajor v. v. V čase, keď SZPB hrozil rozvrat, dva roky zastával funkciu predsedu.
Brunovský bytostne neznášal bývalých gardistov a ľudákov snažiacich sa získať osvedčenie podľa zákona č. 255/1946 Zb. Tých, čo počas slovenského štátu „okázalo chodili v gardistickej uniforme“. Alebo odbojovú činnosť partizánskych veliteľov, ktorých popravil komunistický režim, vydávali za vlastnú. Takých karieristov, klamárov a pokrytcov nemilosrdne odhaľoval a dával im otvorene najavo, čo si o nich myslí.
Aj v tom spočíva Brunovského vysoká hodnota čestného a spravodlivého človeka. Jeho bojové zásluhy, rýdzi charakter a odvaha verejne prezentovať svoje názory je to, čo z neho robí mimoriadne silnú osobnosť a čo si my ostatní na ňom vážime.
Ocenenie až na dôchodku
Ľudia ako generál Brunovský môžu byť v súčasnosti príkladom ako sa správať v krízových situáciách. Nikdy nehľadel na osobný prospech. Vedome robil v prospech väčšiny, hoci tým riskoval, nielen počas vojny, existenciu a život.
Bol nositeľom viacerých čs. a zahraničných vysokých radov a vyznamenaní. Prezident Ivan Gašparovič mu v roku 2004 za zásluhy v boji proti fašizmu v období SNP udelil vojenský Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Pri 50. výročí skončenia druhej svetovej vojny udelila obec Lubina čestné občianstvo Brunovskému ako jednému z hlavných účastníkov boja proti nacizmu v podjavorinskom kraji. V roku 2005 sa stal prvým čestným občanom Bziniec pod Javorinou. Čestné občianstvo mu udelilo aj mesto Stará Turá. Každoročne, kým mu to zdravotný stav umožňoval, zúčastňoval sa na vrchu Roh na oslavách SNP.
Generálmajor Jozef Brunovský zomrel v Bratislave 23. augusta 2010, pochovali ho v Prašníku.
Úprava a medzititulky Bojovník