Text Martin Krno
foto Branislav Balogh a Pavol Vitko
Naposledy sme sa boli rozlúčiť v Slávičom údolí s Annou Bergerovou. Mladučkou partizánkou z Východných Karpát pochádzajúcou z rusínskej, z materiálneho hľadiska chudobnej rodiny.
Otec odišiel zarábať do Ameriky a už ho viac nevideli. Mama Júlia sa so štyrmi deťmi borila tvrdým svetom. A ako ich vychovala? Obaja synovia sa zapojili do protifašistického hnutia v protektoráte a keď vojny fyzicky dorazila aj do Habury, s dvoma dcérami tiež vedela, kde je sever a kde východ.
Hlboký zmysel pre spravodlivosť
To nebol inštinkt, to bol hlboký zmysel pre spravodlivosť, pravdu, ľudskosť a odhodlanie ísť hoci i s holými rukami, no lepšie s granátom za opaskom, proti tým, ktorí si chceli podmaniť celý svet, nielen ten slovenský, poľský, ukrajinský, ruský…
To, čo Anička zažila koncom novembra 1944 za štyri dni, keď sa s partizánskou brigádou prebíjali na druhú stranu frontu, by stačilo so svojimi spomienkami na jeden celý ľudský život. Ale románu hodné zážitky mala už ako 15-ročná predtým i potom…
Vtedy po prechode frontu na Východe naozaj nič nebolo. Vo vypálených obciach v Nízkych Beskydách ešte do začiatku 50. rokov živorili v zemľankách. Anička sa v jednom rozhovore priznala, že s mamou ako hrdinky SNP po vojne chodili po žobraní. A predsa to dievča, či už vlastne dospievajúca žena, svojou otvorenou povahou a rozhodnosťou zahviezdila a s takouto visačkou sa v roku 1948 presťahovala do Bratislavy.
Skúsenosti, ktoré by stačili na päť životov
Tým sa začínali nové a nové kapitoly jej bohatého života, ktorý jej bolo dopriate žiť požehnane takmer 94 rokov. Päť-šesť ľudí by sa oň dokázali podeliť. Hoci som s ňou najmä posledných desať rokov býval často, veľa sme sa rozprávali, aj som niekoľkokrát o nej písal v rozličných médiách, až dnes som na pohrebe a potom, keď sme si zo desiati sadli na kávičku do neďalekého kníhkupectva s medzinárodnou značkou, som sa dozvedel, či upresnil si kopu ďalších vecí.
Ako vždy – aj pri svojich zosnulých rodičoch – som si vzdychol, aká škoda, že som sa ešte nestihol na to a na to spýtať. Napríklad ešte pred Covidom sme plánovali, že pôjdeme spolu do Habury a Kalinova a na jeseň sme túto cestu začali konkretizovať. Aspoň mám morálny záväzok, že sa tam vydám. Najlepšie v lete tohto roku…
Prišli aj politici. No a čo?
Pokiaľ ide o pohreb, Anička ho mala parádny. Ministerstvo obrany SR ho vystrojilo so všetkými vojenskými poctami. Prezidentka Zuzana Čaputová poslala veniec, predseda parlamentu Peter Pellegrini priniesol ten svoj osobne. Z členov vlády boli prítomní ministri Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok, štátny tajomník Branislav Ondruš. Ale videl som aj bývalého šéfa NR SR Borisa Kollára, či niekdajšieho poslanca a veľvyslanca Petra Weissa.
Ledva som sa vrátil domov, čítal som na sociálnej sieti, že sa páni politici „prišli priživiť“. Prestaňme tento malý slovenský svet rozdeľovať už aj rozlúčkach so zosnulými. Neviem, ako Šutaj Eštok, ale ostatní zmienení sa s Aničkou osobne dobre poznali a ako ju poznám, tak sa s nimi na oficiálnych stretnutiach, ako to mala vo zvyku, neraz vystískala.
Hoci ich občas aj spucovala, nemohli ju nemať radi. Generálka Anna Bergerová by im to ani nedovolila. Veď tú dievčinu z kedysi biednej Habury v palácoch s krištáľovými lustrami prijali minimálne traja prezidenti. No ktovie, či ich nebolo viac…
„Tak to teda nie!“
Do Slávičieho údolia zavítala kopa národa z Bratislavy a okolia. Príbuzní rozvetvenej rodiny, priatelia, susedia, aj dvaja z posledných žijúcich veteránov druhej svetovej vojny – Vladimír Strmeň z Banskej Bystrice, ktorý vystúpil s dojímavým príhovorom, bývalý partizán zo stredného Slovenska Karol Kuna a Branislav Tvarožka z povstaleckého vysokoškolského oddielu.
Nechýbali ani členovia SZPB a SPH (Slovenského protifašistického hnutia), starostovia, ľudia z Ministerstva obrany SR, s ktorými Anička najmä v posledných rokoch úzko spolupracovala a získala si aj ich srdcia.
Posledná rozlúčka? Nie, my sa s Aničkou definitívne nelúčime. To nejde. Často budeme na ňu spomínať. Pýtať, čo by asi ona urobila na našom mieste. Či by nás pochválila, alebo parádne skritizovala, lebo to jej tiež išlo veľmi dobre. Čo by sme dali za to, keby nám mohla ešte raz so zdvihnutým prstom podať: „Tak to teda nie!“ Ale aj tak sme od nej mali všetci radšej čosi iné…
„S kým sa teraz budeme stískať?“ spýtal som sa jej najstaršej dcéry, tiež Aničky a niekedy členky SZPB, pri kondolovaní nad hrobom. „Martin, ja zase prídem medzi vás,“ zašepkala v objatí.