Oslavy HM pred ministerstvom vnútra 9. júna 1940 v Bratislave
Ľudovít L. Sabadoš, foto: archív autora
Pred časom sme uverejnili rozhovor s ĽUDOVÍTOM SABADOŠOM pod titulkom Bez jediného rozsudku 120 popráv. Predostrel neznáme fakty o krutom konci druhého transportu politických väzňov z Bratislavy tri dni pred príchodom víťaznej Červenej armády. Medzi nimi bol aj jeho strýko Valér Kubáni.
Každý rok pri výročí Oslobodenia sa hovorí o vďačnosti hrdinom pôsobiacim v protifašistickom hnutí. Zdôrazňuje sa, že v tomto ohľade nikto a nič nesmie byť zabudnuté. Ľudovít Sabadoš sa po odchode do dôchodku rozhodol, že splatí voči strýkovi a jeho spolubojovníkom, ktorí zahynuli na sklonku vojny v koncentračnom tábore Mauthausen, veľký dlh. Ako amatér vlastným prieskumom udalostí v rokoch 1939 až 1945 napísal a vydal publikáciu Všeslovanská revolučná organizácia. Vybrali sme z nej podstatné časti, štylisticky upravili a doplnili medzititulkami.
Roky neznámy transport
Prvý transport vyše 250 politických väzňov z Bratislavy vypravili na piatich nákladných vojenských autách Nemci v súčinnosti so slovenskými gardistami 19. februára 1945. Boli v ňom významní predstavitelia komunistického hnutia odporu a Povstania, z ktorých mnohých omylom rozstrieľalo spojenecké letectvo pri útoku neďaleko rakúskeho mestečka Melk. Preto sa o ňom po vojne písalo podstatne viac ako o ďalších troch transportoch účastníkov odboja odoslaných po železnici z Nitry a Trenčína.
Ale posledný piaty, ktorý vyrazil nadránom 1. apríla 1945 z bratislavskej Hlavnej stanice, môžeme oprávnene označiť za zabudnutý. Ťažko sa o ňom vyhľadávajú akékoľvek dokumenty, lebo všetko starostlivo zničili nielen nacisti, ale aj ľudáci. Na predmestiach slovenskej metropoly hrmeli sovietske delá, no usvedčujúce listiny mizli aj po prechode frontu. Väčšina režimistických úradníkov naďalej chodila do práce…
Vyše stovky významných ilegálnych bojovníkov, ktorí prežili desaťdňovú cestu plnú útrap, po príchode do cieľa – Mauthausenu – čakala istá smrť. Ihneď ich zlikvidovali v plynovej komore. V tábore ich ani nezaregistrovali, veď tam sa tiež blížil front, zo západu. Je hanbou, že sa za uplynulých 78 rokov sa týmto mučeníkom nepostavil v Bratislave primeraný pamätník.
Udavači na každom kroku
Magdaléna Krížová, dcéra Miloslava Kubániho, nám poskytla dôležité dokumenty z pozostalosti tejto rodiny vrátane doposiaľ nezverejnené svedectvá o činnosti odbojárov zapojených do Všeslovanskej revolučnej organizácie (VRO). Viacerí mali prepojenie aj na niekoľkých väzňov z druhého bratislavského transportu.
Organizačne podchytiť, stmeliť protinacisticky a demokraticky zmýšľajúcich ľudí nebolo jednoduché. Veď stovky udavačov v službách zapredaneckej Hlinkovej gardy si plnili svoje úlohy veľmi svedomite. Dokladajú to výsledky práce Ústredia štátnej bezpečnosti (ÚŠB) a preplnené väznice. Tak sa mnoho statočných občanov a ilegálnych pracovníkov ocitlo tam, odkiaľ zväčša nebolo návratu – v koncentračných táboroch.
Ak začneme rozoberať činnosť VRO, musíme sa zmieniť o Jozefovi Klímovi, spoluzakladateľovi tohto združenia. Jeho zatajované sídlo bolo na Mudroňovej ulici č. 9 v Bratislave, v domčeku čerpacej stanice mestskej vodárne, dnes v susedstve novej budovy Národnej rady. Tu sa zbiehali vlastenecké nitky ilegálnych pracovníkov takmer zo všetkých kútov Slovenska.
Klíma aj po marci 1939 neskrýval svoje demokratické presvedčenie na verejnosti, čo sa prirodzene nepáčilo vtedajším mocipánom, preto sa ešte toho roku ocitol na lavici obžalovaných. Antifašisti vyhlásili neúprosný boj aj proti Tukovej politike smerujúcej k prevýchove mládeže v duchu HSĽS. Preto nadviazali kontakty s Mojmírom Hrušovským, Františkom Cicvárkom a Zoltánom Novákom.
Odbojári získali prvé zbrane
Nacistická vojenská mašinéria šokujúco rýchle porazila aj Francúzsko a následne obsadila Juhosláviu, čo sa stalo signálom pre nastupujúce vykynožovanie slovanských národov. Vzápätí sa rozbehla systematická ilegálna práca medzi študentmi. Ľudácka propaganda sa ich snažila presvedčiť, že ozbrojený odpor južných Slovanov proti okupácii či ustašovskému režimu v Chorvátsku je neoprávnený.
Talentovaný básnik z Trnavy František Husár na požiadavku doby čelil veršami, ktoré tajne kolovali na stredných i vysokých školách. Zaznamenali medzi mladými ľuďmi ohlas, účinne šírili všeslovanské protinacistické postoje, čo viedlo k hromadnému nárastu členov VRO.
Po prepade ZSSR nacistickým Nemeckom aj za účasti Slovenského štátu sa situáciu dramaticky priostrila. Práca sa zintenzívnila, čoraz častejšie sa stretávali prívrženci ilegálnej organizácie na Kolibe. Zabezpečovala to, čo bolo potrebné na ozbrojený odpor. A tak sa mladí ľudia dostávajú k prvým zbraniam.
VRO sa darilo zverbovať do svojich radov i príslušníkov polície a armády. Tak sa vďaka hlavnému policajnému inšpektorovi Antonovi Vašinovi a inšpektorovi Kvačkajovi zapojilo do organizovaného podporu viac ako 160 občanov.
Každý neveril ľudáckej propagande
Oficiálne masmédiá ohlupovali verejnosť tvrdením, že Slováci z Ameriky schvaľujú napadnutie ruského brata. Ilegalita však mala svojich ľudí všade, aj na pošte. A tak sa medzi ľudí dostal obsah telegramu adresovaného prezidentovi Jozefovi Tisovi od Slovákov z USA.
V dokumente, ktorého kópiu zaobstaral Martin Sit, sa rozhodným spôsobom protestuje proti rozhodnutiu ľudáckeho štátu vstúpiť po boku Nemecka do vojny proti ZSSR. Členovia ilegálnej skupiny sa postarali o rozšírenie textu po celom Slovensku.
Klíma a ďalší z vedenia VRO sa obávali zrady vo vlastných radoch, preto neustále prijímali protiopatrenia. Napriek tomu sa k nim votrel agent ÚŠB a tak bolo jedno zo stretnutí na Kolibe prezradené. Nasledovalo zaistenie množstva tajného propagačného materiálu, uväznili Klímu a jeho spolupracovníkov Mojmíra Hrušovského, Zoltána Nováka, Miloslava Kubániho, Milana Čapku, Milutina Tatára a Antona Vašina v Justičnom paláci.
Po zatknutí nasledovalo bitie, nadávky, kopance a iné zlopovestné metódy bratislavského oddelenia ÚŠB. Nechýbali ani vzájomné konfrontácie, premyslený tyranský spôsob vyšetrovania, prerušovaný spánok väznených, sparťanské podmienky živorenia v celách s úbohou stravou… Všetko to bolo dovedené „do dokonalosti“ s cieľom zlomiť človeka.
Vyšetrovateľov zaujímalo najmä to, kde sú ukryté zbrane. To sa nedozvedeli, lebo všetci zadržaní sa zachovali statočne, nič neprezradili. Čakal ich dlhodobý pobyt v žalári Justičného paláca spojený s novými nepríjemnými postupmi, vyhrážkami, ale aj s náhodnými stretnutiami pri krátkej prechádzke na väzenskom dvore so známymi, už predtým zatknutými – napríklad s Jánom Osohom, členom 2. a 3. ilegálneho vedenia KSS, ktorý na jar 1945 zahynul v Mauthausene.
Solidarita s rodinami zatknutých
Istou úľavou a povzbudením bola povolená návšteva manželiek a detí, hoci za ponižujúcich podmienok a prísne kontrolovaného rozhovoru. Po niekoľkým mesiacoch sa brána žalára otvorila a niektorých odbojárov prepustili údajne až do konečného súdneho rozhodnutia.
Obavy, že zatknutie početnej skupiny ilegálnych pracovníkov naruší činnosť celej VRO, sa ukázali zbytočné. Plynule pokračovala, ba sa ešte prehĺbila. Väznenie však zanechalo stopy na zdraví zadržaných. Súčasne rodiny bývali ťažko skúšané vypovedaním zo svojich bytov na vidiek.
Dôležité svedectvo o tom doložil poštový úradník z prezídia Povereníctva pre pošty a telegrafy Eugen Striž. Počas väznenia členov VRO preukazovala solidaritu voči ich rodinám vo všetkých možných podobách pomoci. Preto činnosť mohla pokračovať, vrátane rozširovania letákov a ilegálnej tlače po celom slovenskom vidieku, hoci až v Medzilaborciach.
O aktivitách organizácie v okolí Banskej Bystrice podal informácie Branislav Imro, ktorý v meste pod Urpínom roku 1942 spolu s bratom Jánom (synovia povstaleckého generála Jána Imra) založili na popud Kubániho miestnu skupinu VRO. Dostávali podrobné inštrukcie ako získavať nových členov a zintenzívniť ilegálnu činnosť na Horehroní.
Nájsť ďalších spolupracovníkov nebolo až také ťažké, pridávali sa k nim najmä mladí, prevažne študenti. Medzi najaktívnejších patrili Dezider Šajgalík, Tibor Ličko, Gustáv Péner, Pavel Otiepka, Miroslav Čech, Andrej Bobok, Eugen Rackovič, Milan Berinský či Ivan Kállay. Úzko s nimi spolupracoval technický úradník Ján Imro ml. Podarilo sa mu obnoviť kontakty s bývalým spolužiakom, ktorého vysadili s vysielačkou ako parašutistu zo ZSSR. Tým dosiahli výmenu cenných správ so zahraničím.
Na plné obrátky v Povstaní
Ilegálna skupina mala vynikajúce krytie, porady sa maskovali ako spoločné študijné posedenia. Protifašistické letáky rozmnožovali na ručne vyrobených želatínových blanách. Boli dobre informovaní aj o prípravách SNP, pretože vtedy pplk. Ján Imro bol členom ilegálneho Vojenského ústredia, ktoré viedol Ján Golian.
Po vypuknutí Povstania členovia VRO vystúpili z ilegality a zapojili sa do dramatického spoločenského života – v príslušnom revolučnom národnom výbore, na ošetrovniach zranených vojakov alebo ako dobrovoľníci vysokoškolského oddielu.
Táto obetavá pomoc prinášala z radov VRO prvé obete. Pri ťažkých bojoch v okolí Svätého Kríža nad Hronom položil svoj mladý život na oltár vlasti Andrej Bobok. Pri Banskej Bystrici zahynul Miroslav Čech. Po potlačení SNP mnohí pokračovali v ilegálnej práci, no gestapo zatklo Pénera a Berinského.
Napriek týmto stratám a stupňujúcemu sa teroru vykonávali sabotážne akcie rozličného druhu, podporovali partizánske oddiely v horách, narušovali telefonické rozvody a všetkými prostriedkami sťažovali život nemeckým okupantom.