Denisa Žiaková, Martin Krno
Foto Martin Krno
Samozrejme, najmä na famózny Slavín vedú kroky každého, kto si príde 9. mája do Bratislavy uctiť výročie oslobodenia našej vlasti Červenou a Rumunskou armádou a definitívne víťazstvo Spojencov nad nemeckým nacizmom a jeho domácimi kolaborantmi.
Keď však návštevníkom ostatne čas, alebo inokedy pri potulkách po uliciach hlavného mesta SR, pri troche pozornosti narazí na celý rad menších pomníkov, pamätných tabúľ a reliéfov viažucich sa nielen na oslobodenie, ale aj na ilegálne protifašistické hnutie počas, vrátane známych či menej spomínaných osobností SNP. Najnovšie pamätníčky približujú osobitne pôsobenie Slovákov v západnom odboji.
Šesťdesiat zachovaných pomníkov
Na území „veľkej“ Bratislavy sme napočítali zachovaných 34 pomníkov, 25 pamätných tabúľ a jeden pamätný nápis. Väčšina vznikla v 50. až 70. rokoch minulého storočia. Z nich do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR zapísali 21.
V najväčšej miere sa na ich tvorbe podieľali akademickí sochári Ján Kulich, Tibor Bártfay, Jozef Kostka, Rudolf Pribiš, Alexander Trizuljak, Ladislav Snopek a ako autor portrétnych reliéfov Ladislav Ľudovít Pollák. Teraz sa však budeme držať iba tých pomníkov, ktoré bezprostredne súvisia s bojom o oslobodenie Bratislavy pred 77 rokmi a spomenieme aj tie, čo sa časom akosi „vyparili“.
Areálu na bývalom po prešpurácky Hymelperti, Nebeskej hore, s najväčším pamätníkom červenoarmejcov v strednej Európe, ktorý je sám osobe súborom diel najvýznamnejších povojnových výtvarných umelcov Slovenska, sme v Bojovníku venovali pred rokom dva rozsiahle články.
Víťazstvo v centre hlavného mesta
Popri Slavíne návštevníci Bratislavy iste poznajú alegorickú sochu Víťazstvo (Niké) v parčíku na Námestí Eugena Suchoňa medzi SND a Redutou, domovskom stánku Slovenskej filharmónie. Hádam aj preto, lebo v posledných desaťročia sa pietne akty 4. apríla za účasti najvyšších ústavných činiteľov a predstaviteľov mesta i diplomatických misií konali práve tu. Slavín bol určený ako miesto oficiálnych osláv víťazstva nad fašizmom v Európe 8. mája.
V posledných rokoch bratislavskí členovia SZPB preferujú ústredný cintorín sovietskych vojakov aj 4. apríla. Zdalo sa nám čudné, že máme klásť vence k soche, hoci nepochybne krásnej, a nie k hrobom 6 845 hrdinov, ktorí snívajú svoj večný sen nad naším mestom.
Po vojne však vládla iná situácia. Slavín slávnostne odhalili až 4. apríla 1960. Preto, ako sa dá prečítať z nápisu, postavili vďační Bratislavčania pomník Sovietskej armáde osloboditeľke v centre Starého Mesta už v roku 1950.
Autorom dynamickej sochy ženy s kyticou kvetov v dramatickom geste je sochár Jozef Kostka, architektonické riešenie spracoval Milan Škoupa. Bronzovú skulptúru vztýčili na sedem metrov vysoký sokel z červenej švédskej žuly.
K vyhnaniu okupantov prispeli námorníci
Na okraji parčíka na Vajanskom nábreží v susedstve Osobného prístaviska stojí pamätník v podobe zrezaného ihlanu pripomínajúceho plachetnicu. Venovali ho sovietskym námorníkom Dunajskej vojenskej riečnej flotily, ktorí sa po boku pozemných vojsk 2. ukrajinského frontu začiatkom apríla 1945 podieľali na bojoch proti ustupujúcemu Wehrmachtu.
Nacisti vyhodili do povetria 2. apríla 1945 jediný most cez Dunaj, preto príslušníci sovietskej flotily o. i. zabezpečovali spojenie s odrezanou Petržalkou, ktorá sa po vyše šesťročnom nemeckom zábore opäť stala súčasťou ČSR. Prevážali ľudí a vojenskú techniku medzi dvoma brehmi veľrieky, ale pálili aj na Hrad, kde sa Nemci najdlhšie držali. Autormi pomníka z bieleho mramoru odhaleného 3. apríla 1970 sú sochár Juraj Hovorka a architekt Štefan Svetko.
Po oslobodení Bratislavy mala flotila, ktorej velil kontraadmirál Grigorij N. Cholostiakov, veliteľské stanoviská na Martanovičovej a Mudroňovej ulici. Tam sa z roku 1962 zachoval originálny pomník tvoriaci text z veľkých kovových písmen zapustených do omietky na fasáde Dvořákovej vily. Autori? Sochár Bohumil Bohunický a architekt Eugen Schiller. Napriek tomu, že budovu na Mudroňovej nedávno renovovali, nápis sa zachoval. Jej terajším majiteľom patrí poďakovanie. Nie všetci sa tak postupovali.
Poľných cintorínov bolo niekoľko
Našťastie rozhorčené boje o tzv. Festung Pressburg trvali pomerne krátko. Začali sa 2. apríla 1945 v severovýchodných predmostiach a zavŕšili sa 5. apríla, keď červenoarmejci obsadili Devínsku Novú Ves, pravda, vtedy to bola ešte samostatná obec. V meste zahynulo 742 sovietskych, 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov. Príslušníkov Wehrmachtu pochovali na cintoríne vo Vrakuni.
Ten vysoký nepomer medzi počtami padlých v Bratislave a pochovaných na Slavíne vyplýva z toho, že tam ležia červenoarmejci, ktorí hrdinsky zahynuli v Bratislavsko-brnianskej operácii západne od Štúrova až po rieku Moravu. Pôvodne ich telesné pozostatky pochovali v jednotlivých dedinách a mestečkách juhozápadného Slovenska, ale aj na viacerých miestach našej metropoly. Napríklad na civilných cintorínoch v Rači a na Trnavskom mýte, ktoré neskôr zrušili, ale aj pri Blumentálskom kostole a Prezidentskom paláci.
V týchto dvoch lokalitách to pripomínajú pomníčky zo sivého granitu v tvare zrezaného hranolu s vytesaným zlatým nápisom. Nevypátrali sme, kedy ich tam uložili. Mimochodom, do roku 1990 sa Floriánske námestie volalo Sovietske – ako pendant susedného Amerického námestia, Premenovali ho pod argumentom, že už Sovietsky zväz neexistuje…
Veľa sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch alebo zomreli v nemocniciach na následky ťažkých poranení, dočasne pochovali aj na cintoríne v Slávičom údolí. Naľavo od vchodu, v tzv. VIP-zóne, kde sa nachádzal vojenský poľný cintorín, 3. apríla 1961 pre verejnosť odhalili pomník.
Tvorí ho mohutný pozdĺžny hranol z červenkastého pieskovca a travertínu. Po celom obvode sa vinie reliéf s nápisom Česť a sláva sovietskym vojakom padlým za slobodu našej vlasti. Po bokoch je vyrytá plastika vojenskej prilby položenej na lipový ch ratolestiach s dátumom 4. IV. 1945. Ako autori sa uvádzajú sochár Štefan Belohradský a architekt Jozef Lacko.
V katastri Rače ostali dva z troch
V lesoch nad Račou stojí pomníček, ktorý aj vďaka pravidelných podujatí bratislavskej organizácie SZPB dostal meno Malý Slavín. Štvrtého apríla 1945 tam pochovali dvoch sovietskych vojakov – Ivana Semjonoviča Gorjunova a Nikolaja Ivanoviča Finuškina, ktorí padli v prestrelkách v Malých Karpatoch.
Obe telá neskôr exhumovali a ich mená nájdete na nových tabuliach z čiernej žuly na Slavíne. Súčasný objekt z mohutného balvanu osadili v roku1984. V 90. rokoch vandali rozbili tabuľu z čiernej žuly na drobné kúsky. Na novej bolo niekoľko chýb, tak ju pracovníci Veľvyslanectva RF reinštalovali.
Aj v samotnej Rači na mieste provizórneho vojenského cintorína odhalili roku 1966 pamätník od sochára Pavol Chrťana a architekta Miloša Gašparca. Umiestnili ho v blízkosti pomníka padlým v prvej a druhej svetovej vojne na Detvianskej ulici. Pozostával zo žulového podstavca a z plastiky z duralumínia, ktorá znázorňovala Slnko slobody.
Záhadne zmizol z povrchu zemského, na jeho mieste na betónový podstavec umiestnili kovovú tabuľu s textom, že tam boli pochovaní vojaci Sovietskej armády. V roku 1998 pri príležitosti 150. výročia meruôsmych rokov prebehla celková rekonštrukciu tohto verejného priestranstva, pri ktorej pomníček preložili, teda nelogicky, na Námestie Hrdinov Červenej armády, kde cintorín nebol a teraz sa volá Námestia Andreja Hlinku.
Lepšie sa osud zachoval k dielu rovnakej dvojice autorov – k pomníku Oslobodenia Vajnor. Do života ho uviedli 7. novembra 1955. Moderne poňatý pamätník vo forme nepravidelného dvojzubca z kolorovaného zváraného plechu v roku 2013 presťahovali z Námestia Titusa Zemana do parčíka pred školou na Osloboditeľskej ulici.
Tabule zachované aj stratené
Z pamätných tabúľ pripomínajúcim oslobodenie Červenou armádou treba spomenúť takú skromnú na budove bývalej základnej školy (dnes je súčasťou súkromného školského zariadenia) od akademického sochára Ľudovíta Gogu na Zadunajskej ulici v Petržalke. Po vojne v nej sídlil Miestny národný výbor, lebo dnes najväčšie sídlisko na Slovensku bolo vtedy ešte samostatnou obcou.
Po prechode frontu na jar 1945 sa v dedinách a mestách postupne zriaďovali dočasné národné výbory. Na čele bratislavského, ktorý vznikol už 6. apríla, stál za KSS známy básnik Ján Rob Poničan a za Demokratickú stranu MUDr. Karol Koch, protifašistický bojovník, ktorý si vytrpel dlhé roky väznenia za ľudáckeho režimu aj po februári 1948.
V Devíne a Petržalke národné výbory vznikli o čosi neskôr. Vyplynulo to z toho, že ich v rokoch 1938 až 1945 okupovali hitlerovci a žilo tam mnoho obyvateľov nemeckej národnosti. Moc prevzali Dočasné správne komisie. Spomínanú tabuľu odhalili 4. apríla 1946, keď už Petržalka štyri dni patrila k Bratislave.
Hádam v depozite Mestského múzea leží veľká obdĺžniková tabuľa z červenkastého mramoru, ktorú kedysi umiestnili na priečelí Starej radnice vpravo od vchodu do areálu z Hlavného námestia. Jej autorom bol sochár Tibor Kavecký. Okoloidúcich informovala o tom, kedy a kto oslobodil Bratislavu spod fašistickej poroby. O zhotovení tohto pomníka rozhodla Rada Ústredného NV 2. marca 1953 pri príležitosti slávnostného premenovania tohto verejného priestoru na Námestie 4. apríla.
Po zmene režimu niekoho z vedenia mesta zrejme znervózňovala do tabule vytesaná päťcípa zlatá hviezda a slová o tom, že Sovietska armáda „umožnila nášmu pracujúcemu ľudu nastúpiť cestu k budovaniu novej, krajšej Bratislavy…“ Po novembri 1989 sa mestskí konšeli vrátili k pôvodnému názvu námestia, hoci za to hlavné sa dnes viac považuje Námestie SNP.
Ešte jedna pamätná tabuľa v centre zmizla zrejme nadobro. Na dvojposchodovej budove na rohu Mariánskej a Špitálskej ulice (vtedy Ulica Československej armády) pri príležitosti 15. výročia oslobodenia umiestnili tabuľu z červeného mramoru s reliéfom Tibora Kaveckého deklarujúcu, že tam v apríli 1945 sídlila sovietska Komandatúra goroda (veliteľstvo mesta). Prvým veliteľom bol plukovník Ťapkin. V objekte, ktorý dnes vlastní údajne firma z portfólia bývalého českého premiéra Andreja Babiša, už niekoľko rokov straší.
Dve Kaveckého tabule z roku 1960 sa však zachovali vo vilovej štvrti v susedstve Palisád. Jedna z bieleho mramoru visí na dome Kuzmányho číslo 5, kde pôsobilo oddelenie náčelníka ochrany tylu 2. ukrajinského frontu. Na reliéfe sú okrem nápisu hlavy dvoch vojakov a zlatá ratolesť.
Druhú takmer v susedstve na Moyzesovej ulici 5 vytvorili z čierneho mramoru s vyrytými postavami dvoch bojovníkov podávajúcich si ruku. Tam po prechode frontu bývala, ako sa v texte uvádza „skupina politického oddelenia ukrajinského frontu, ktorá pomáhala odstraňovať následky fašistickej okupácie a vojny“.
