Presun jednotky rumunskej 21. pešej divízie v marci 1944 na zvolenskom smere.
Jozef Bystrický, Vojenský historický ústav
Foto VHÚ Bratislava
Po obkľúčení zoskupenia vojsk nemeckej 6. armády a rumunskej 3. a 4. armády vojskami 2. a 3. ukrajinského frontu počas Jasko-kišiňovskej operácie, ktoré sa uzatvorilo 23. augusta 1944, došlo v tom istom dni v Bukurešti na príkaz kráľa Michala k zatknutiu maršala Iona Antonesca a ministrov jeho vlády.
Následne monarcha vymenoval novú vládu na čele s gen, Constantinom Sănătescom a v noci z 23. na 24. augusta odvysielali vyhlásenie o zastavení nepriateľských akcií proti mocnostiam protifašistickej koalície, ako aj o súhlase s prijatím podmienok navrhnutých sovietskou vládou v mene ZSSR, USA a Veľkej Británie.
Dokument o prímerí podpísanom v Moskve 12. septembra obsahoval o. i. záväzok Rumunska zapojiť svoju armádu do vojny proti Nemecku. Ešte predtým, 6. septembra, však rumunská vláda odsúhlasila operačné podriadenie svojej 1. a 4. armády spolu s leteckým zborom veliteľovi 2. ukrajinského frontu. V zostavách jeho armád sa potom tieto vojská účasťou na Bukurešťsko-aradskej a Debrecínskej operácii podieľali na oslobodzovaní Rumunska a po jeho dokončení (25. októbra) aj Maďarska a Československa.
Prví v Malých a Veľkých Trakanoch
Na územie Slovenska sa rumunské vojská v zostavách armád pravého krídla 2. ukrajinského frontu postupne prebojovávali počas Budapeštianskej operácie už od konca novembra 1944. Najbližšie k našim hraniciam vtedy bola 40. armáda s jej operačne podriadenou rumunskou 4. armádou (6. a 2. armádny zbor) gen. Gheorgha Avramesca.
Na jej ľavé krídlo nadväzovali vojská 27. armády s rumunským 4. armádnym zborom (dve horské divízie) gen. J. Boiƫeana z rumunskej 1. armády, ktorého 7. armádny zbor do polovice januára zasadili do bojov pri Budapešti. Cez pohorie Mátra k hraniciam ČSR smerovali vojská 53. armády a v zostave jej 49. streleckého zboru rumunská 1. dobrovoľnícka divízia Tudora Vladimiresca.
Ako prvé zo spomenutých vojsk na Slovensko prebili útvary 40. armády. Jej 159. pevnostná brigáda už 24. novembra oslobodila východoslovenské obce Malé a Veľké Trakany. Prvou slovenskou obcou oslobodenou rumunskými jednotkami sa stala obec Buzica, do ktorej 18. decembra vstúpil v súčinnosti s 54. pevnostnou brigádou rumunský 90. peší pluk pod velením pplk. G. Dobrescu.
Do začiatku januára 1945 zväzky rumunskej 4. armády (šesť peších divízií, jedna jazdecká a jedna moto-jazdecká divízia) postúpili na čiaru Borzová, Silica, Jablonov nad Turňou, Hrhov, Včelár, Rešica.
Prvou obcou na Slovensku oslobodenou vojskami 27. armády sa stala Vlkyňa (17. decembra). O týždeň neskoršie pri obci Jestenice vstúpili na naše územie jednotky rumunského 4. armádneho zboru (dve horské divízie). Túto obec oslobodili 26. decembra a do konca roka 1944 postúpili na čiaru Ipolytárnoc – Mučín.
Vojská 53. armády oslobodili prvé obce na Slovensku 28. decembra a do konca roka sa dostali na líniu frontu vedúcu od Kosíh nad Ipľom cez Dolné Plachtince, Malý Krtíš po Malé Zlievce. Prvého januára 1945 oslobodili Bušince a v rovnakom dni rumunská spomínaná divízia T. Vladimiresca (veliteľ plk. M. Haput) oslobodila Rároš.
Účasť na Západokarpatskej operácii
Západokarpatská operácia na území Slovenska sa začala 12. januára 1945. Z rumunskej 4. armády sa do nej z frontu južne od Krásnohorskej Dlhej Lúky po Včeláre zapojil 6. armádny zbor gen. Petra Cameniţă útočnou činnosťou smerom na Rožňavu. Vľavo od neho trieštil nemeckú obranu v úseku Plešivec – Tornaľa 51. strelecký zbor s úlohou postupovať smerom na Štítnik a Jelšavu. V jeho zostave bojovali dve divízie rumunskej armády: 8. moto-jazdecká divízia prelamovala obranu protivníka v úseku Silická Brezová – Silice a 3. pešia divízia od Bohúňova po Ardovo.
V pásme frontu od Bátky po Tornaľu s úlohou postupovať v smere na Sirk a Jelšavu útočil 2. armádny zbor gen. K. Rădulesca. Vľavo od neho z frontu od Rimavskej Soboty po Bátku na Rimavskú Baňu postupoval 50. strelecký zbor. Na plnení jeho úlohy sa podieľala rumunská 1. jazdecká divízia útokom z priestoru Uzovskej Panice.
Po oslobodení Jelšavy a Rožňavy vojská 4. armády prenikali k hornému toku rieky Hron na smeroch Tisovec, Muráň, Brezno a Dobšiná, Šumiac, Brezno. Do 31. januára dosiahli priestor východne od Mýta pod Ďumbierom, Brezno, Valaskú, Hronec a Tri Vody.
Účasť 27. armády a rumunského 4. armádneho zboru v Západokarpatskej operácii sa začala so zámerom uskutočniť obojstranný úder na Lučenec a potom postupovať na Halič a Lovinobaňu. Štvrtý armádny zbor gen. Boiţeanu sa na jeho realizácii najprv podieľať v priestore Jelšovec – Mikušovce útokom vedeným západne od Lučenca smerom na Halič.
Na začiatku poslednej dekády januára k 27. armáde od Budapešti prisunuli rumunský 7. armádny zbor gen. Nicolae Sovu (od 6. februára mu velil gen. E. Vîrtejanu). Oba zbory organizačne zlúčili do rumunskej 1. armády (tri pešie divízie, dve horské divízie a jazdecká divízia), ktorá 27. januára prešla do podriadenosti veliteľa 53. armády. Do konca januára 1. armáda postúpila južne od Oremovho Lazu, Lešte, Veľkého Lomu a Tisovníka. Medzitým 27. armádu stiahli z bojov na Slovensku a presunuli k Budapešti.
Jednoznačne daný smer: Zvolen
Pred koncom januára 1945 veliteľ 2. ukrajinského frontu, Ukrajinec z Odesy, maršal Rodion J. Malinovskij nariadil veliteľovi 40. armády hlavými silami (50. a 51. strelecký zbor) útočiť na smere Podkriváň – Zvolen a rumunskou 4. armádou pokračovať v útoku údolím Hrona na Banskú Bystricu. Pri plnení tejto úlohy sa Rumunom podarilo 12. februára oslobodiť Mýto pod Ďumbierom a postúpiť na východný okraj Podbrezovej. Potom sa tam však front na niekoľko týždňov stabilizoval. Úspešnejšie si v tom čase počínali rumunské divízie začlenené do zástav streleckých zborov 40. armády. Do konca februára sa 3. divízia s divíziami 51. streleckého zboru prebojovala do priestoru juhozápadne od Zvolenskej Slatiny a 21. divízia v zostave vojsk 50. streleckého zboru dosiahla juhozápadný okraj Očovej.
53. armáda (39. a 57. strelecký zbor) a rumunská 1. armádou gen. Nicolu Maciciho (13. februára prevzal velenie gen. Vasile Atanasiu) od začiatku februára útočili smerom na Banskú Štiavnicu a Zvolen s úlohou ovládnuť masív Javorie, prekonať Štiavnické vrchy a dosiahnuť Hron južne od Zvolena po Tekovskú Breznicu.
V polovici februára rumunská 1. armáda prelomila nepriateľské obranné pásmo medzi Horným Tisovníkom a Senohradom, potom sa však jej útok zastavil. Do konca Západokarpatskej operácie (18. februára) jej zväzky dosiahli priestor severozápadne od vrchu Javorie a Zaježovú (dnes súčasť Pliešoviec), Zábavu, Dolné Mladonice a Bzovík.
O desať dní neskôr obnovili útok, počas ktorého do 5. marca ovládli celý masív Javoria a zároveň preťali železničnú trať Šahy – Krupina – Zvolen.
Bystrica sa dočkala slobody 25. marca
Ovládnutím silných oporných bodov nemeckej obrany v priestoroch Vígľaša a Zvolenskej Slatiny (25. februára) a Očovej (1. marca) a odrazením nepriateľských protiútokov pri Lieskovci si 40. armáda vytvorila podmienky pre rozvinutie bojov za oslobodenie Zvolena. V ich priebehu 42. gardová strelecká divízia spoločne s rumunskou 21. divíziou obchádzali toto mesto od severovýchodu a južne od neho postupovali útvary 240. streleckej divízie.
Čelne na Zvolen útočila 323. strelecká divízia, ktorá ho po ťažkých uličných bojoch oslobodila 14. marca. Na druhý deň vojská 232. a 240. streleckej divízie prekročili Hron a spolu s rumunskou 1. jazdeckou a 21. pešou divíziou, 42. gardovou streleckou a rumunskou 3. pešou divíziu obrátili front na sever, smerom na Banskú Bystricu.
Sústredený útok hlavných síl 40. armády (50. a 51. streleckého zboru) na mesto pod Urpínom sa začal 19. marca. O dva dni neskoršie obnovili útok od Hornej Lehoty, Podbrezovej, Osrblia a Hrochote zväzky rumunskej 4. armády gen. Nicolae Dăscălesca (11., 6. a 18. pešia divízia, sovietska 54. pevnostná brigáda), ktoré do večera 22. marca postúpili k Pohronskému Bukovcu, Ráztoke, Nemeckej, Brusnu, Ľubietovej, Povrazníku, Dúbravici a Čerínu.
V rovnakom čase rumunská 9. pešia divízia postupujúca v zostave 50. streleckého zboru dosiahla Dolnú Mičinú a dve rumunské divízie podriadené 51. streleckému zboru (8. moto-jazdecká a 1. jazdecká) sa prebojovali do priestoru južne od Pršian a Košovej Lehôtky.
V nasledujúcich dvoch dňoch postup rumunských vojsk viedol severne a južne od Banskej Bystrice v jej vtedajších hraniciach. Zo zostavy rumunskej 4. armády 11. pešia divízia útočila smerom na Podkonice a Moštenicu, 6. pešia divízia do priestoru severovýchodne od Seliec, 18. pešia divízia na Sásovú, 9. pešia divízia na Rudlovú a 54. pevnostná brigáda smerom na severný okraj krajského mesta. Banskú Bystricu 25. marca oslobodzovali vojská 232. a 240. streleckej divízie spolu so 42. gardovou streleckou divíziou a 54. pevnostnou brigádou.
Od Hrona k Bielym Karpatom
Zatiaľ čo vojská 40. armády a rumunskej 4. armády bojovali na banskobystrickom a zvolenskom smere, 53. armáda s rumunskou 1. armádou (od 13. februára jej velil gen. Atanasiu) postupovali na Banskú Štiavnicu, oslobodenú 6. marca, a k východnému brehu Hronu.
Na začiatku Stredoslovenskej operácie rumunská 1. armáda pôsobila v pásme od Ostrej Lúky cez Podzámčok k Dobrej Nive a Babinej. Jej ďalší postup viedol na Kozelník a Hliník nad Hronom. Pritom 20. marca zaujala obranu na čiare od Ladomerskej Viesky po Tekovskú Bzenicu.
O tri dni na to jednotky prvých sledov 2. horskej divízie, 19. a 10. pešej divízie prešli cez Hron západne od Bzenice, severne od Voznice a Tekovskej Breznice a vybojovali predmostia na západnom brehu rieky.
Po skončení Stredoslovenskej operácie sa obe rumunské armády zapojili do bojov v Bratislavsko-brnianskej operácii (25. 3. – 5. 5. 1945). V jej priebehu 40. armáda s rumunskou 4. armádou z frontu od Banskej Bystrice a západne od Zvolena postupovala na smere Handlová, Trenčín, Uherský Brod, a 53. armáda s 1. rumunskou armádou z predmostí na západnom brehu Hronu na Topoľčany, Starú Turú a Kyjov.
Počas prvých troch dní operácie divízie rumunskej 1. armády rozširovali predmostia na západnom brehu Váhu. Do útoku prešli 29. marca a oslobodili Novú Baňu a Žarnovicu, na druhý deň Topoľčianky a v ďalších dňoch rozvíjali útok smerom na Topoľčany a Nové Mesto nad Váhom.
V jeho priebehu na ľavom krídle armády postupom severne od Piešťan prispeli 4. apríla k oslobodeniu tohto kúpeľného mesta sovietskou 1. výsadkovou divíziou. Piateho apríla oslobodili Bánovce nad Bebravou, 7. apríla Nové Mesto nad Váhom a 9. apríla Starú Turú. Desiateho apríla ako prvá z vojsk rumunskej 1. armády prešla na Moravu 2. horská divízia a do 15. mája tak postupne urobili všetky jej divízie.
Boje 40. armády v Bratislavsko-brnianskej operácii začali prechodom vojsk 51. streleckého zboru cez Hron v úseku od Jalnej po Žiar nad Hronom. Prvého apríla jeho 240. strelecká divízia s rumunskou 3. a 9. pešou divíziou rozpútali boje o Kremnicu, ktorú oslobodili 3. apríla, o deň neskoršie Handlovú.
Vítali ich na Liptove aj v Bratislave
Hlavné sily rumunskej 4. armády v tom čase postúpili k Liptovskej Osade, Harmancu, Kordíkom a blížili sa ku Krahuliam. V nasledujúcich týždňoch bojovali pri prekonávaní horských masívov Veľkej a Malej Fatry. V ich priebehu postupom na Mošovce a Košťany nad Turcom 18. pešia divízia v ranných hodinách 11. apríla v súčinnosti s 54. pevnostnou brigádou dosiahla južný okraj Martina, kde nadviazala kontakt s jednotkami 1. československého armádneho zboru. V tom istom dni 9. pešia a 3. pešia divízia dosiahli priestor severovýchodne od Čičmian, 11. pešia divízia Zliechov.
Medzitým rumunská 21. pešia divízia na pravom krídle zostavy sovietskeho 51. streleckého zboru 9. apríla postúpila do priestoru severozápadne od Trenčianskej Teplej a ku Kubrej. V ten istý deň vľavo od nej 133. strelecká divízia dosiahla južný okraj Trenčína a 10. apríla mesto v jeho vtedajších hraniciach oslobodila.
Do 30. apríla útvary18. pešej divízie, 54. pevnostnej brigády s časťou jednotiek 11. pešej divízie posunuli úsek frontu k Váhu – od Považskej Teplej po Nemšovú. V tom čase už vojská 11. pešej, 1. jazdeckej, 6. a 21. pešej divízie bojovali na fronte od Nemšovej cez Starý Hrozenkov po Komňu. Vľavo od 21. divízie v zostave 51. streleckého zboru už na Morave bojovali aj útvary 8. moto-jazdeckej 3. a 9. pešej divízie.
Na bojoch v Bratislavsko-brnianskej operácii sa okrem divízií rumunskej 1. a 4. v zostave 27. sovietskej tankovej brigády 7. gardovej armády od 26. marca zúčastnil aj rumunský 2. tankový pluk, ktorý sa podieľal na oslobodzovaní Galanty, Bratislavy a Devínskej Novej Vsi.
Zapojil sa tiež letecký zbor
Do bojov na území Slovenska už od decembra 1944 vstúpili útvary rumunského 1. leteckého zboru pod velením gen. E. Ionescu (od 5. marca mu velil gen. T. Burduloiu). Podľa rumunských prameňov sa tak stalo 19. decembra bombardovaním železničnej stanice v Rimavskej Sobote a nemeckých kolón odchádzajúcich z tohto mesta.
Útoky na presúvajúce sa nepriateľské kolóny v priestore Rimavskej Soboty rumunskí letci zopakovali 20. decembra a na druhý deň bombardovali nepriateľské ciele v priestore železničnej stanice vo Fiľakove.
Počas nasledujúcich mesiacov bombardovali železničné stanice a ich okolie napr. vo Zvolene, Púchove, Žiline, Brezne či Hronskej Breznici. Železničné stanice, nepriateľské kolóny na cestných komunikáciách a pozície nemeckých a maďarských vojsk boli na území Slovenska hlavnými cieľmi útokov rumunského letectva až do konca apríla 1945.
Podľa rumunských údajov sa na oslobodzovaní Československa zúčastnilo takmer 250-tisíc príslušníkov rumunskej kráľovskej armády. Toto číslo predstavuje súhrn vojakov evidovaných vo vojskách podieľajúcich sa na bojoch na území ČSR od 18. decembra 1944 do konca 2. svetovej vojny v Európe. Vrátane padlých, z frontu odsunutých ranených a vojakov prichádzajúcich k vojskám ako náhrada za nich a doplnkov určených na zvýšenie počtových stavov útvarov a zväzkov.
Reálne počty ku konkrétnym dátumom však boli výrazne nižšie. Podľa archívnych prameňov 1. januára 1945 ich bolo 84 630, 1. februára 102 396, 1. marca 97 823 a 1. apríla 106 322, z toho bolo 5 574 na ceste k bojujúcim vojskám a 15 169 vo výcvikových táboroch).
Boje príslušníkov rumunskej kráľovskej armády na území Slovenska trvali dovedna 134 dní. Obete, ktoré si vyžiadali, nám pripomínajú hroby jej vyše 11-tisíc padlých vojakov, pre ktorých až niekoľko výnimiek našli miesto posledného odpočinku na vojenskom cintoríne vo Zvolene.