?????????????

Braňo Ondruš

Tretinu Slovenska oslobodili pred takmer osemdesiatimi rokmi vojaci Rumunskej kráľovskej armády. Nezabudli sme a nezabúdame na to. Rumunsko navyše prešlo počas druhej svetovej vojny podobným vývojom ako Slovensko a spája nás aj početná slovenská menšina, ktorá žije na severozápade a juhozápade krajiny. Boj proti fašizmu v minulosti i prítomnosti bol prirodzenou témou na rozhovor s veľvyslanectvom Rumunska v SR Cãlinom Fabianom.

Podobnosť vojnovej histórie našich krajín je až zarážajúca. Naše štáty boli spojencami hitlerovského Nemecka, ale národné armády prispeli k zvrhnutiu fašistických režimov. Čo táto vojenská tradícia znamená pre súčasné Rumunsko?

História Rumunska je pretkaná odporom voči okupácii. Tatárskej, tureckej, habsburskej a potom udalosťami prvej a druhej svetovej vojny. Odpor Rumunskej kráľovskej armády má korene v dlhodobej tradícii. Áno, prešli sme komplikovaným vývojom a v momente, keď rumunská spoločnosť a kráľovský dvor zistili, že štát ide zlým smerom, rozhodli sa rázne otočiť kormidlo dejín. Odmietli sa podriadiť cudzej mocnosti a obrátili sa proti hitlerovcom. Zapojenie kráľovskej armády do oslobodzovacích bojov proti nacistickému režimu bolo jej prirodzeným príspevkom do boja za slobodu a demokraciu. Podobne ako na Slovensku, aj u nás sú veteráni týchto bojov váženými ľuďmi a ich správanie sa je dodnes vzorom pre rumunskú armádu.

Pre novovznikajúcu demokratickú Slovenskú republiku bolo pred tridsiatimi rokmi dôležité prezentovať historickú diskontinuitu s vojnovým Slovenským štátom a naopak prihlásiť sa k antifašistickému odboju vrcholiacemu Povstaním. Ako túto časť svojej národnej histórie dnes vníma rumunský ľud?

Toto pre nás nie je citlivá záležitosť. Už komunistický režim zaujal k tejto historickej etape mimoriadne kritický postoj. A tak nasledujúce generácie nepochybujú, že rozhodnutie stať sa Hitlerovým spojencom predstavuje veľkú historickú chybu. Navyše je zrejmé, že to bolo veľmi izolované politické rozhodnutie, ktoré od začiatku rozdeľovalo kráľovský dvor a vládu, ako aj vládu a verejnosť. A proti neboli len ľavicové sily. Mnoho politických prúdov s tým nesúhlasilo od začiatku a okamžite vytvorili podzemné organizácie s kontaktmi najmä na Britániu. Takto pripravili pôdu pre následné „povstanie“, ktoré sa neodohralo zo dňa na  deň. Bol to dlhodobo pripravovaný proces, prirodzene akcelerovaný vývojom na fronte.

Cãlin Fabian na rokovaní s ministrom vnútra Romanom Mikulcom. foto MV SR

Na Slovensku považujeme za dôležité otvorene sa stavať k našej vojnovej histórii, SZPB považuje za kľúčové vzdelávanie mladej generácie. Na začiatku existencie samostatného štátu sme totiž čelili silným pokusom o revizionistický výklad fašistického režimu. Dnešné učebnice dejepisu jasne definujú režim i jeho predstaviteľov. Ako je to v Rumunsku?

Prešli sme veľmi podobným vývojom. Po štyridsiatich rokoch komunistického výkladu dejín, ktorý sa usiloval vymazať túto časť histórie, sme tiež čelili pokušeniam odmietnuť všetko, čo prezentovali komunisti. Aj výklad národných dejín prešiel v poslednej dekáde minulého storočia takýmto vývojom.

Čiže rovnako, ako na Slovensku.

Hoci súboj o prezentáciu dejinných udalostí nebude nikdy ukončený, dnes je aj výchova a vzdelávanie o období druhej svetovej vojny postavené na akceptovaní reality: vedenie štátu sa spojilo s Hitlerom, ktorý Antonescovi sľúbil návrat strateného východného územia. Ten kvôli svojej vojenskej výchove a pôsobeniu veril v hodnotu spojenectva a nedokázal racionálne vyhodnotiť či priznať, že sa obrátilo proti záujmom národa. Antonescu odmietal vidieť, čo Hitler stváral a priznať, že skôr či neskôr musí vojnu prehrať. Naše deti sa dnes učia, že vtedajší lídri zatiahli celé Rumunsko do hrozného spojenectva a na túto časť histórie nemôžeme byť hrdí. Toto presvedčenie prestavuje spoločenský konsenzus a odráža sa v učebniciach dejepisu.

Čelí aj dnešné Rumunsko nárastu popularity extrémnej pravice, ako je to viditeľné v západnej Európe a v posledných rokoch vlastne aj v postkomunistickej časti EU?

Nie je jednoduché sa k tomuto vyjadriť, lebo zaradenie politickej strany medzi „extrémnu pravicu“ je niekedy komplikované. Niekedy to ešte viac vyprovokuje k skutočnému extrémistickému správaniu. Žijeme vo veľmi náročnej dobe, ktorá ma mnohé negatívne ekonomické a sociálne dopady. A v takých chvíľach sa zdá byť najjednoduchšie vyvolať citlivosť na otázky národnej identity. Niektorí „extrémistickí“ politici to považujú len za jednoduchý spôsob, ako sa zviditeľniť. V niektorých krajinách sa ukázalo, že keď mali prebrať vládnu zodpovednosť, nedokázali priniesť žiadne riešenie.

Čím sa rumunskí pravicoví extrémisti prezentujú?

V Rumunsku máme extrémistické politické sily, ktoré sa prezentujú ako ochrancovia tradičných hodnôt a národných tradícií. Citlivé pre nás je, že nemôžeme súhlasiť s ich pokusmi rehabilitovať fašistický režim, ale zároveň ani odmietnuť zachovanie národnej identity. Preto tieto sily nedokážete úplne zlikvidovať, ale je potrebné hľadať rovnováhu medzi tým, čo prezentuje národnú identitu a nebezpečenstvom revizionistického nacionalizmu. V 70. rokoch sa ktoréhosi čínskeho politika spýtali na jeho názor na francúzsku revolúciu a on povedal, že ešte je priskoro seriózne ju vyhodnotiť. Možno aj my ešte stále potrebujeme čas na objektívne hodnotenie negatívnych etáp našej histórie, ktoré nemožno jednoducho odmietnuť.

Existuje v Rumunsku organizácia veteránov protifašistického boja z obdobia druhej svetovej vojny a udržiava túto demokratickú tradíciu?

Podobne ako na Slovensku takáto organizácia u nás vznikla krátko po vojne a od počiatku bola vplyvná. Jej členmi boli najmä vojaci, hoci vtedy sa ani v historickej súvislosti nesmel používať názov „kráľovská“ armáda. Po páde komunistického režimu sa jej členstvo rozšírilo o novodobých armádnych veteránov, čím sa do značnej miery zmenilo jej poslanie. Mám pocit, že dnes nie je taká viditeľná, ako SZPB na Slovensku.

Nakoľko je pre vás viditeľná propagácia prínosu rumunskej kráľovskej armády k oslobodeniu Slovenska? Mali by sme robiť viac?

Na základe iniciatívy miestnej ZO SZPB stojí v Španej Doline pomník pätnástim rumunským osloboditeľom. Foto Maroš Čupka

Úprimne sa priznám, že som bol očarený, keď som začal moju misiu tým, ako slovenskí predstavitelia, vaša organizácia, ale aj verejnosť z území, kde naša armáda operovala, udržiavajú túto tradíciu. Prekvapený som navštívil desiatky miest s pomníkmi a pamätníkmi. Na niektoré som dokonca sprevádzal členov kráľovskej rodiny. Neďaleko jedného malého cintorína sme pozitívne šokovaní vo vstupnej hale základnej školy našli tabuľu s menami rumunských vojakov – osloboditeľov. A keďže ju deti vidia každý deň, je to výborný výchovný prostriedok. Bolo to veľmi pôsobivé.

Aktivity SZPB na školách sa sústreďujú na prezentáciu lokálnej vojnovej histórie a protifašistického odboja a prezentáciu konkrétnych „živých“ príbehov. Deti a študenti si tak dokážu vytvoriť oveľa bližší vzťah k antifašistickej tradícii.

Považujem to za veľmi efektívny prístup. Hrdinovia histórie sa tak prirodzene a nie umelo stávajú súčasťou života dnešnej generácie, dedín, kde mladí žijú. Sú to ich hrdinovia. Jednoducho som naozaj ohromený, veľmi rád prijímam pozvania na takéto návštevy, obdivujem školské súťaže. Nemyslím si, že mojím poslaním je budovať politické vzťahy, nielen preto, že sú perfektne funkčné, ale členstvom v EÚ sa často odohrávajú na európskej úrovni. Moje poslanie preto vidím v prepájaní ľudí. Aj to „nešťastné“ obdobie našich národných dejín je skvelou príležitosťou na túto činnosť, pretože napokon skvelým spôsobom – bojom za slobodu – spojilo slovenský a rumunský ľud. 

Považujete aj oslobodenie Slovenska Rumunskou kráľovskou armádou, príbehy vašich vojakov, ktorí sa na ňom zúčastnili a udržiavanie tejto tradície sa dôležitý stavebný kameň dobrých vzťahov našich národov?

Prirodzene. A nielen na oficiálnej úrovni. Hoci na našom ministerstve máme oddelenie pre udržiavanie pomníkov rumunských vojakov v zahraničí, za základ považujem priame vzťahy ľudí, miestnych spoločenstiev. Máme spoločnú komisiu historikov, ktorí môžu prehlbovať spoločné porozumenie histórie a objavovať jej nové momenty. A za dôležitý most medzi našimi národmi považujem slovenskú komunitu, národnostnú menšinu na juhozápade Rumunska. Títo ľudia hovoria prirodzene rumunsky a slovensky, čím odstraňujú dôležitú bariéru. Dva týždne predtým, než som začal misiu na Slovensku ma pozvali na podujatie Deň slovenského jazyka v rumunskom parlamente, kde sa prezentovali napríklad slovenské školy z Rumunska. Myslím si, že by sme týchto mladých ľudí mohli viac zapojiť do toho, čo nazývame občianskou diplomaciou.

Ďakujeme za rozhovor.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *