Boris Macko, Martin Krno
Foto – Archív M. Gergeľovej
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov mnoho ľudí chápe navonok ako čisto mužskú záležitosť. Omyl. MONIKA GERGEĽOVÁ, jediná žena v Predsedníctve Ústrednej rady SZPB a predsedníčka oblastného výboru v Košiciach je jasným dôkazom toho, že ženy sú prínosom aj pre našu organizáciu. Napokon, presvedčte sa sami.
Nedávno sme si tradične, no v týchto zložitých podmienkach iba online pripomínali Medzinárodný deň žien. Ako ste ho oslávili vy osobne a mysleli ste aj na členky vo svojich základných organizáciách?
Prepájať pekné s užitočným je dôležité. Sviatok MDŽ som oslávila s členkami zdravotno-sociálnej komisie SZPB Košice. Na príjemnom stretnutí sme si naplánovali činnosť komisie. Na ďalší deň sme spoločne s jej predsedníčkou Magdalénou Harčárikovou rozniesli pár skromných pozdravov a ruže našim členkám v domove sociálnych služieb. Ďakujeme za odovzdanie a spoluprácu jeho personálu, za ich ľudsky prístup a rozdanie darčekov. Pozornosť voči starenkám a starkým je práve dnes viac ako potrebná.
Pri tejto príležitosti však treba pripomenúť, že vy ste jedna z dvoch predsedníčok oblastného výboru (druhou je Dagmar Jůžková v Senici), ktorých inak máme na Slovensku 35. Prečo je podľa vás žien – predsedníčok tak málo?
Organizácia SZPB zastáva odkaz, ktorý fyzicky vybojovali najmä odvážni muži. Preto je prirodzené, že pozície obsadili ako morálne vzory práve oni. Dlhé roky patrili vyslovene mužom, čo nevravím, že bolo zlé. Ženy to v rámci svojich povinnosti majú zložitejšie, potrebujú byť zodpovedné i vo vyššom veku voči rodine a výchove deti. Sú skromné a mnohé si málo veria. Vedieť byť rovnocenná a zároveň rešpektovaná, pritom zostať ženou medzi mužmi je práca na viacerých frontoch. Čo je za každých okolností dôležité, je rozum, srdce a čistý úmysel konania.
Súčasne ste jedinou členkou – ženou v Predsedníctve Ústrednej rady SZPB. Ako sa vám s chlapmi spolupracuje na tej najvyššej a na oblastnej úrovni?
Muži sú voči mne veľmi galantní, je to stará dobrá škola. Spolupráca na oboch úrovniach je pre mňa, ako najmladšiu členku, veľmi obohacujúca, poučná a vzácna. Svoj rešpekt a prirodzenú autoritu v mužskom prostredí som si zaslúžila poctivou prácou. Od svojich 26 rokov pôsobím v štruktúrach nášho Zväzu, prešla som si od radovej členky, cez predsedníčku základnej organizácie (za pomoci dobrého výboru ZO SZPB Čaňa sa nám podarilo v rámci pestrej činnosti docieliť, že sa stala najpočetnejšou na Slovensku), až po členku predsedníctva. Práca a konanie nepotrebuje mnoho slov. Výchova k hodnotám v živote človeka je veľmi dôležitá, už ako dieťa som navštevovala pamätníky so svojím dedkom, priamym účastníkom protifašistického hnutia.
Organizácia SZPB zastáva odkaz, ktorý fyzicky vybojovali najmä odvážni muži. Preto je prirodzené, že pozície obsadili ako morálne vzory práve oni.
Monika GeRGEľOVá
Pri pohľade na fotky z januárového kladenia kvetov k pamätníku osloboditeľov v Košiciach bolo zastúpenie mužov a žien 1:1. Je to tak, aj pokiaľ ide o členskú základňu vo vašej oblastnej organizácii?
Pokiaľ ide o štatistiku, v našej členskej základni evidujeme 60 percent žien a 40 percent mužov. V našich základných organizáciách našlo útechu a zmysel pre verejnú aktivitu mnoho žien, ktoré skoro ovdoveli.
Keď už hovoríme o pomníku venovanom Červenej armáde v centre Košíc, opakovane sa tam vyskytovali problémy so svojskými výtvarnými umelcami… Už sa táto situácia upokojila a dajako sa to vyriešilo?
Po našej reakcií a spätnej väzbe, keď sme zorganizovali koncert Umením proti extrémizmu a dali tak najavo, že umelec má tvoriť a zušľachťovať hodnoty, nezaznamenali sme žiadny hanebný útok na tento pamätník.
V minulých dňoch uplynul rok od začiatku pandémie COVID-u 19 na Slovensku. Ako vnímate toto neveselé výročie?
Táto epidémia nám otvorila oči. Situácia ukázala, že hodnoty spolupráce, demokracie, solidarity a lásky medzi ľuďmi sa dosiaľ ani zďaleka nedoceňovali. Je dobré, že sme dostali druhú šancu byť si navzájom ľudskejší.
Ako sa táto situácia prejavuje v činnosti SZPB? Ako udržujete kontakty so základnými organizáciami? Viete, ako sa cítia, obracajú sa na vás?
Je to náročné a psychicky vyčerpávajúce obdobie pre všetkých. Snažíme sa byť v rámci možností nápomocní. Starší členovia sú trocha vystrašení, stredná generácia má existenčné problémy, čo prináša dôsledky na rodinné prostredie, no a mládež sa bez bezprostredného vzdelávania a sociálneho kontaktu stráca. Ak nie sú pokryté základné ľudské potreby, nemôžeme v spoločnosti rozvíjať tie etické. Potom je už krok k sociálnym nepokojom a mier začína stáť na tenkom ľade. To je výzva pre našu organizáciu, ktorá nesmie v týchto časoch mlčať. Práve naopak, musíme smelo niesť odkaz slobody a humanizmu Nesmrteľného pluku, to je naša morálna povinnosť v súčasnosti.
Ako vám v tom pomáha internet? Aj na základe najnovších skúseností vidíte potrebu zmeny foriem práce, osobitne efektívnejšieho toku informácií a vzájomného prepojenia?
Internet je dobrý sluha, ale zlý pán. Technika napreduje oveľa rýchlejšie, ako je na ňu človek morálne a eticky pripravený – zrelý. Mám skôr obavu, aby nás nepohltila natoľko, že prestaneme byť ľuďmi.
Pokiaľ ide o ďalší vývoj problémov s koronavírusom, ste viac optimistkou alebo realistkou? Keby ste boli pesimistka, asi by ste nepôsobili v treťom sektore… Máte plány na podujatia v letnom období, na jeseň?
S úsmevom hovorím, že optimista je len životom skúsený realista, a to som ja. Optimizmus považujem za najpríjemnejšiu silu odvahy a tá je v každej životnej situácií dôležitá rovnako ako nádej. Máme množstvo nových a staronových nápadov v zásuvke. Napríklad zraz mládeže v prvej oslobodenej obci Košice – okolie v Skároši – Spomienky pri ohni. Výsadba 20-tisíc ruží v priestore Dargovského pamätníka. Pravidelné návštevy v Budapešti, jej historická časť Budín ukrýva Skalnú nemocnicu, ktorá počas druhej svetovej vojny vedela pomôcť okolo 260 pacientom a ostala v pôvodnom stave. Popri orientácii nášho Zväzu na bojovú činnosť v minulosti, sme akosi zabúdali na to, že počas vojny bola dôležitá aj práca lekárov a sestier.
To je naozaj zaujímavý postreh…
Osobne sme túto nemocnicu v Budapešti navštívili v roku 2017 a odniesli sme si odkaz hodnoty – záchrany ľudského života. Rovnako nezabudnuteľný zážitok si odniesli naši členovia z Bieloruska – z hrdej pevnosti Brest. Je skromné prianie našich členov, aby sme si tento poznávajúci zájazd v budúcnosti zopakovali. Nehovoriac už o návšteve Moskvy, tá je srdcovou záležitosťou členov SZPB.
Pôsobíte aj v Matici slovenskej, s ktorou má SZPB podpísanú dohodu o spolupráci. V niektorých mestách a okresoch sa celkom slušne rozvíja, inde viazne. Pravdupovediac, niektorí matičiari inklinujú skôr k tým, čo ospravedlňujú to, čo sa dialo vo vojnovom Slovenskom štáte.
V Košiciach máme dobrú spoluprácu s Maticou. Sama som jej aktívna členka. Spoločne sme zorganizovali niekoľko úspešných podujatí. Obe organizácie si v minulosti prešli množstvom problémov, ktoré by nám mali priniesť skôr pokoru, nie vynášať morálne súdy. Hodnotiť čo a kedy bolo menšie zlo, nie je od nás na mieste. Ak sa naučíme žiť v prítomnosti, aby sme vedeli vylepšovať budúcnosť, máme ešte šancu. Hádať sa a živiť v sebe zlosť ohľadom otázok z minulosti, ktorú už nemáme šancu ovplyvniť, nás drží na jednom mieste, my sa tak nemôžeme a nevieme pohnúť ďalej. Iste, nemôžeme ani ospravedlňovať to, čo sa tu dialo cez vojnu, no my sme tu a teraz. Historik na základe faktov popíše dané skutočnosti, politik podľa svojho presvedčenia zastane jednu alebo druhú stranu, no etik, čo je moja profesia, má voliť cestu dobra pre človeka a zodpovedne zvážiť sociálne dôsledky vo vzťahu k ľudom a spoločnosti.
Podobne ako práca SZPB v Bratislave má zrejme aj v Košiciach svoje špecifiká. V čom vidíte pozitíva a v čom negatíva a ako na tie negatívy idete vy?
S úsmevom môžem povedať, že už tým, že som žena, sú Košice špecifické, do Zväzu vstupuje čoraz viac žien. Usilujeme sa upriamiť pozornosť na organizáciu a protifašistický odkaz, ale jemnejšou formu – spájať ľudí. V otázke mieru idú všetky osobné hodnoty bokom. O to viac ma mrzela slabá spätná väzba SZPB na príhovor vtedajšieho premiéra Roberta Fica v roku 2015 k nám, účastníkom zjazdu o flexibilnom prístupe k verejnosti a obzvlášť o pozornosti k mladej generácii.
A čo naša, stredná generácia?
Mám pocit akoby bola vymazaná. Napríklad s nebohým kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Milanom Sidorom sme si stanovali za úlohu usporiadať Reprezentačný ples SZPB. Žiaľ, osud mu to nedoprial. My sme vo februári 2019 zorganizovali ôsmy ročník pod názvom Radosť. My ženy sme dôsledné, ak pripravujeme podujatie, musí sa vždy orientovať na etické hodnoty, aby ľudia mohli z akcií odísť s pocitom, ktorý v nich zanechá pekné spomienky. Organizovať podujatia iba kvôli povinnosti pripomenúť si výročia sa mi vidí dosť povrchné. Práve naopak, nech sa výročia a podujatia stanú zážitkom, ktorý ľudia prenesú do svojich postojov v hierarchii hodnotového rebríčka.
Ako sa vám darí oslovovať mládež – najmä v školách, ale aj strednú generáciu pri prijímaní nových členov?
Mám dôveru v predsedov jednotlivých komisií, a preto nevstupujem do ich kompetencií. Skôr som pasívna pozorovateľka, ktorá vstúpi, len ak musí usmerniť. Môžem čestne povedať, že svoju úlohu si predsedníčka Jarmila Repčívová Dvončová a Mirko Liba plnia zodpovedne a v rámci možností, ktoré majú. Veľmi pekne sa v minulosti napríklad osvedčil projekt Opýtaj sa svojho deda. Žiaci základných škôl prvého stupňa dostali možnosť zapojiť svoju kreativitu s pomocou učiteľov a zároveň si nájsť čas, aby so svojimi starými rodičmi viac komunikovali.
Aké boli výsledky tohto projektu?
Všetko so všetkým súvisí, a tak sa ukázalo, že sa nám tým podarilo nielen nadviazať medzigeneračnú spoluprácu, ale spojilo sa viacero predmetov – dejepis, občiansku náuku, výtvarnú a hudobnú výchovu v jeden celok. Deti písali úvahy, poéziu a prózu, rozhovory so starými rodičmi, vytvorili makety pamätníkov či hudobné nahrávky. Myslím si, že sa tak ukázala potreba pracovať s malými žiakmi nenásilnou, zážitkovou formou. V druhom stupni základných škôl už býva neskoro. Tam je to už viac o známke a vynútenom teste.
Sú medzi členmi SZPB v Košiciach, ktoré boli cez vojnu zabrané horthyovským Maďarskom, potomkovia odbojárov maďarskej národnosti?
Áno, máme aj takýchto členov, ktorých otcovia boli odvážni partizáni.
Ako je to so starostlivosťou o hrob partizánskeho veliteľa, brigádneho generála in memoriam Ľudovíta Kukorelliho?
Pravidelne navštevujeme jeho pamätník na výročie Povstania. Zároveň 11. novembra na Medzinárodný deň vojnových veteránov zanesieme neformálne kyticu kvetov aj na jeho hrob.
Ako sa vám darí spolupráca s ostatnými oblastnými organizáciami SZPB na východnom Slovensku?
Táto spolupráca sa odvíja od vlastností jednotlivých predsedov oblastných výborov. Každá organizácia má svoje špecifiká – od vekového priemeru svojich členov až po kreativitu a manažérske schopnosti. Oblastná organizácia Košice má šťastie na šikovných predsedov a predsedníčky „zéočiek“. Teší ma, že medzi predsedami nevládne rivalita, práve naopak. Navzájom si pomáhajú, čo je potom vidieť aj na rastúcom počte členov a dobrej vzájomnej spolupráci medzi mužmi a ženami. Každý z nás je dôležitým prvkom pevnej reťaze, ktorá spája Slovensko v jeho morálnom odkaze mierumilovnosti národa.