doc. Ing. Stanislav Morong, PhD., predseda ZO SZPB Ľubeľa
Súčasní päťdesiatnici či šesťdesiatnici mohli pri svojich detských hrách využívať objekty a infraštruktúru vojenských operácií spojených s II. svetovou vojnou, či SNP. Úrodné nížiny východného a západného Slovenska boli skoro po vojne zbavené jaziev na tvári krajiny, akými boli protitankové priekopy, línie zákopov, bunkre a iné vojenské stavby a objekty v teréne. Polia a lúky už neboli priestorom na vzájomné zabíjanie a mrzačenie. Vrátili sa k prapodstate svojej koexistencie s ľuďmi, dávať im miesto pre život a obživu.
Iné to bolo v menej úrodných oblastiach najmä stredného Slovenska na území bývalej partizánskej republiky. Tu sanačné vojenské jednotky hneď po skončení vojny odstránili z terénu predovšetkým vojenskú techniku, výzbroj, muníciu, život ohrozujúce pozostatky konfliktu.
Pamätníky vojny na dosah
Avšak v táboroch partizánskych a vojenských jednotiek zostali úkryty, spojovacie zákopy, či aj časť vojenskej techniky bez výzbroje a zbraní. To boli „detské ihriská“, na ktorých vyrastali deti z horských a podhorských obcí Slovenska. Bunkre s pričňami na spanie, drevené police šasto s ešte vzorne zoradenými prilbami povstaleckej armády, či terén plný prázdnych zásobníkov a nábojníc do všetkých druhov zbraní zostávajú v pamäti napriek uplynulým desaťročiam.
Štátne orgány a spoločenské organizácie tieto významné miesta odboja desaťročia uchovávali v stave, ktorý dôstojnosťou zodpovedal dejinnému významu týchto udalostí. Mladá povojnová generácia osobnou prítomnosťou na miestach bojov s fyzicky zachovanými objektmi a exponátmi formovala svoj osobný vzťah k pre Slovákov významnej histórii. Takto tvoria základy vlastenectva všetky suverénne a kultúrne vyspelé štátoch.
Strata dôležitých artefaktov
Zásadný zlom v prístupe k tejto forme spoločenského uznania tých, ktorí sa zapojili do príprav a priebehu Povstania boli spoločenské a politické zmeny v Československu v závere 20. storočia. Zánik niektorých organizácií, dlhodobá neujasnenosť kompetencií a zodpovednosti rezortov za starostlivosť o oficiálne aj neoficiálne pamätníky, vojenské cintoríny a iné pamiatky novodobej histórie, ako aj krívajúca legislatíva spôsobili, že časť takýchto miest zanikla. Nenávratne sa stratilo množstvo historicky dôležitých artefaktov, ktoré mohli stále prispievať k budovaniu národnej hrdosti a aj pre globalizovaný svet prijateľnej úrovne vlastenectva.
Takýto osud postihol aj miesta, na ktorých pôsobila IV. partizánska brigáda. Jej organizačným jadrom boli velitelia jednotiek slovenskej armády po jej ústupe do hôr v závere októbra 1944. Tí prešli hrebeňom Nízkych Tatier z južnej strany od Banskej Bystrice cez Donovaly s centrom v lokalite bývalej banskej osady Magurka a v jej okolí.
Vojaci posilnili partizánov
Formovanie brigády pokračovalo získavaním kontroly nad početne neveľkými nepriateľom rozdrvenými partizánskymi skupinami, náborom mužov z blízkych dedín stredného a dolného Liptova, príchodom z nemeckých zajateckých táborov oslobodených vojakov viacerých európskych armád, či rasovo a politicky prenasledovanými ľuďmi.
Akcieschopnosť jednotiek budúcej brigády najviac kvalitatívne ovplyvnili skúsení príslušníci II. paradesantnej brigády nasadení na povstaleckom fronte ešte pred pádom Banskej Bystrice. Pri ústupe do hôr časť brigády posilnila partizánske hnutie v Slovenskom rudohorí s centrom v oblasti Poľany ako súčasť brigády „Za slobodu Slovanov“. Druhá skupina skúsených vojnových veteránov splynula v južnej časti Liptova s už uvedenou IV. partizánskou brigádou. Veliteľom brigády sa stal jeden z dôstojníkov armády zapojených do príprav Povstania pplk. Anton Cyprich.
Zničené pamiatky
Práve po jednotlivých práporoch brigády na miestach ich dislokácie od Dúbravskej doliny až po Ľupčiansku dolinu v Nízkych Tatrách bolo možné ešte v 80. rokoch nájsť zvyšky zrubov, chát, či bunkrov, ako aj rôzneho materiálu, čo spolu vytváralo pôsobivé svedectvo o tom, čo sa na týchto miestach počas SNP odohrávalo.
Žiaľ, rovnako, ako privatizácia priemyselných odvetví, aj privatizácia a reštitúcie lesov a lesných pozemkov po roku 1989 mala svoje negatíva. V minulosti štátne lesy či urbárske spoločenstvá na ich pozemkoch tolerovali, alebo len v nevyhnutnom rozsahu zveľaďovali napr. poľovnícke chaty a baraky na ubytovanie lesných robotníkov, ktoré v SNP slúžili povstalcom a po Povstaní sa vrátili k pôvodnému účelu. Súkromní vlastníci lesov to za niekoľko rokov zničili v celom rozsahu.
Zlyháva štát
Na miestach jedného z bývalých táborov IV. partizánskej brigády v Kľačianskej doline, časti Na blatách boli všetky pozostatky tábora zdevastované pri úprave terénu na manipulačné a expedičné sklady dreva. Niektoré nadzemné objekty boli zničené požiarom alebo pre stratu hospodárskeho významu zbúrané. Ďalšie bunkre v Kľačianskej, Ľubeľskej doline (pôvodne „Na baniach“), ako i v Dúbravskej doline boli zdevastované a nenávratne stratené ťažbou, približovaním dreva a budovaním tzv. zvažníc. Ide o účelové lesné cesty, ktorých výstavba má v extrémne svahovitom teréne zvlášť deštruktívne účinky na široké okolie.
Primárne však v takýchto prípadoch zlyháva štát, jeho kompetentné rezorty a inštitúcie od ministerstva kultúry, hospodárstva, pamiatkové úrady, úrady životného prostredia a ďalšie. Práve štátu by malo záležať na tom, aby všetko, čo z historického hľadiska tvorí piliere štátnosti bolo fyzicky a myšlienkovým odkazom trvale k dispozícii ďalším generáciám. Tým je garantované zdravé vlastenectvo občanov i možný hospodársky význam takéhoto prístupu.
Pomoc rozvoju regiónov
Štát by zachovaním a ochranou takýchto pamiatok mohol samospráve a záujmovým združeniam vytvoriť predpoklady pre nadväzujúce aktivity, aby rozšírili ponuku historických zaujímavostí, prispeli k atraktívnosti týchto lokalít so všetkými pozitívnymi efektmi, ktoré sú spojené s ich zvýšenou návštevnosťou.
Čo nenávratne zanedbal štát pri identifikácii, správe a ochrane miest, objektov, či akýchkoľvek iných hmotných pamiatok SNP, dnes naprávajú členovia SZPB, ktorým nie je ľahostajná história svojich predkov a sú hrdí na svojich bojujúcich otcov a dedov.
SZPB ukazuje ako na to
Preto si v ZO SZPB v Ľubeli vážime iniciatívu rodín Tomovej a Bubniakovej, členov našej základnej organizácie. Prvá z nich ochotne prispela na zhotovenie a inštaláciu pamätnej tabule na pôsobenie IV. partizánskej brigády v liptovských horách a druhá ju umožnila umiestneniť na objekte v jej súkromnom vlastníctve.
Dôkazom morálnej biedy a kultúrneho úpadku v našom štáte je fakt, že ľudia musia nahrádzať štát pri zachovávaní pamiatky SNP vrátane ich financovania. Pritom štátne orgány štedro dotujú projekty „tiežhistorikov“, ktorých bádanie je účelové a tendenčné v rozpore s princípmi vedeckého skúmania a interpretácie výsledkov.
Podpora radšej prekrúcaniu histórie
Takýto historici, neraz médiami prezentovaní ako vedeckí pracovníci porušujú zásady nestrannosti vedy tým, že pri ojedinelé excesy príslušníkov odboja, k akým dochádza pri každom ozbrojenom vystúpení kdekoľvek vo svete zovšeobecňujú, pripisujú všetkým počas SNP. Iniciatívne alebo na objednávku tak deformujú jeho celkový obraz vo vedomí mládeže, neschopnej konfrontovať tieto závery s archívnymi materiálmi.
Títo prepisovači dejín v aktuálnych rozhovoroch pre tlač, aj v súvislosti so 78. výročím SNP, sú schopní bagatelizovať archívne zaznamenané a doložené výpovede očitých svedkov a zločinoch nielen nemeckých nacistov počas SNP i krátko po skončení vojny. Tieto fakty nazývajú „povesťami a legendami“.
Chýba zdravé vlastenectvo
V rozpore s princípom nestrannosti bádania prezentujú mizivé percento pozitív, ktoré možno niektorým fašistom pripísať. Tendenčne interpretujú ich činnosť ako „antikomunistickú propagandu“, pričom sa reálne dopúšťali vrážd celých rodín sedliakov na samotách, či rodín lesníkov v odľahlých horárňach alebo neskúsených ašpirantov československej armády. Len preto, aby nezanechali svedkov svojho vyčíňania.
Zlým signálom pre spoločnosť v tomto kontexte je skutočnosť, že sa nám historická veda bulvarizuje. Či už v snahe upútať na seba pozornosť niečím „objavným“ a prekvapivým, doteraz nepublikovaným, alebo na politickú objednávku Stráca objektivitu bádania a interpretácie jeho výsledkov. Takýto prístup k tomu, na čom si iné národy oprávnene budujú svoju hrdosť a povedomie prispieva k tomu, že veľa mladých mládeže sa nedokáže stotožniť a identifikovať s demokratickou Slovenskou republikou ako svojou vlasťou a miestom, kde chcú trvalo žiť.
Medzititulky Bojovník