Ján Holička, Martin Krno
Foto: Múzeum Partizánskej brigády Jána Žižku
Ťažko sa dá predstaviť, ako 21-ročný mládenec úspešne vedie 1 600 ozbrojených chlapov. Navyše v podmienkach horúcej vojny v tyle nepriateľa. Ale v SNP taký bol – najmladší veliteľ partizánskej brigády TEODOR POLA. Pripomíname si sté výročie jeho narodenia.
Svetlo sveta uvidel prvý raz 5. februára 1922 v robotníckej rodine vo Vávroviciach, dnes súčasti mesta Opava v Českej republike. Ako 20-ročného vyučeného dlaždiča ho Nemci nasadili na opravu ciest v okupovanom Bielorusku.
Tvrdá škola v Sovietskom zväze
Dlho neváhal, prebehol k partizánom Žuravickej brigády, kde bojoval vyše roka, aj ako veliteľ mínerskej skupiny. Po spojení s Červenou armádou sa stal na dva mesiace jej príslušníkom. Koncom roku 1943 ho poslali do Buzuluku, kde sa rodila československá vojenská jednotka v ZSSR. Po výcviku ho zaradili do 2. čs. paradesantnej brigády. Prihlásil sa do kurzu vo Svjatošine, kde absolvoval organizátorský kurz pre partizánsky boj v tyle nepriateľa.
Deň pred vypuknutím Povstania 19-členná skupina na čele s Polom zoskočila z dvoch lietadiel C-47 pri Sklabini, neďaleko základne Piotra A.Velička. Medzinárodnú skupinu tvorili skúsení partizáni z bojov na Ukrajine a Bielorusku. Prvým zástupcom veliteľa bol hrdina ZSSR Dmitrij Rezuto z Kyjeva, druhým zástupcom rotný Arnošt Krpec (krycie meno Václav), španielsky interbrigadista z Ostravy, náčelníkom štábu hrdina ZSSR Vsevolod I. Klokov tiež z Kyjeva, náčelníkom zdravotnej služby Alexandr Tarakanov z Moskvy.
Zo Slovákov sa stal politickým komisárom rotný Štefan Kaščák z Bukoviec a šéfom prieskumu Anton Kubík z Klátovej Novej Vsi, ktorý padol 27. februára 1945 v Cetune. Podľa rozhodnutia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia (UŠPH) v Kyjeve mali prejsť protektorátne hranice a v okolí Moravskej Ostravy rozvinúť partizánske hnutie.
Rovnými nohami do Povstania
Skupina rozšírená o 25 dobrovoľníkov prešla peši cez Martinské hole. Podvečer 4. septembra sa vo Fačkove stretli s komunistickým funkcionárom Karol Bacílkom, ktorý ich na základe aktuálnej situácie presvedčil, aby zmenili plány a premiestnili sa k Bánovciam nad Bebravou.
Tam pôsobilo niekoľko miestnych partizánskych oddielov vytvorených KSS, do ktorých začlenili vojakov považských posádok, ktorí pred Nemcami nezložili zbrane, a viacero sovietskych zajacov, čo ušli z koncentračných táborov. Tieto oddiely obsadili po vypuknutí SNP okres Bánovce nad Bebravou.
Obnovili republiku bez ľudákov
Postupne obsadili 22 dedín, v ktorých vyhlásili obnovenie ČSR. Prestal v nich fungovať aparát ľudáckeho štátu – notariáty, žandárstvo či vládni komisári. Nerešpektovali sa nariadenia Tisovej vlády, platili tam zákony a opatrenia prijaté v srdci SNP. Zakázali tiež činnosť HSĽS, Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže.
Jadro organizátorskej jednotky posilnené pri nábore partizánov o ďalších 70 mužov sa cez Čičmany, Valaskú Belú a Zliechov presunulo do Uhrovca, kde po dohode s ostatnými veliteľmi a so súhlasom UŠPH založili 20. septembra Partizánsku brigádu Jána Žižku (PBJZ) s operačným priestorom v trojuholníku Bánovce – Trenčín – Považská Bystrica. Zaujali obranné postavenie v Strážovských vrchoch a bránili prenikaniu jednotiek Wehrmachtu do Rajeckej i Turčianskej kotliny.
Partizánske hnutie v tomto kraji dostalo vďaka veleniu brigády pevnú organizáciu a vojenskú disciplínu. Polovci koordinovali činnosť so susednými odbojovými skupinami a vykonávali i rozviedku. Prostredníctvom rádiostanice pravidelne nadväzovali spojenie s Kyjevom. Miestni obyvatelia im poskytovali všemožnú materiálnu pomoc.
Polovi partizáni zachránili 20 amerických letcov zostrelených pri náletoch na Dubovú a Trenčín, odoslali ich s ochranou do Banskej Bystrice. K najväčšiemu boju došlo začiatkom októbra 1944 v okolí Motešíc, keď jednotky brigády zabránili prechod nemeckej kolóny na oslobodené územie. Partizánske operácie vyvolali odvetné akcie okupačných i domácich kolaborantských vyzbrojených zložiek.
Boje až do oslobodenia
Koncom októbra operovala brigáda v Strážovskej hornatine a na Inovci. Mala už 950 mužov, 35 jazdeckých koní, 18 poľnohospodárskych povozov so záprahom, 20 nákladných a osobných áut, 10 motocyklov. Začiatkom novembra posilnilo brigádu 400 mužov z 1. Stalinovej brigády, čím dosiahla 1 590 príslušníkov. Zabezpečovala tiež prechod povstaleckých vojakov a partizánskych skupín cez Váh na západné Slovensko.
Nemecké velenie po neúspechoch jednotlivých protipartizánskych zákrokov, pri ktorých vypaľovali a rabovali podhorské obce, premiestnilo do tejto oblasti špeciálnu divíziu Dirlewanger. Táto v spolupráci s Pohotovostnými oddielmi HG podnikla „vyčisťovaciu akciu“ od 22. novembra do 6. decembra 1944.
Hlavným silám brigády J. Žižku sa podarilo z obkľúčenia uniknúť najprv na Inovec, potom prešli cez Tribeč na Vtáčnik. Napriek veľkým stratám sa partizánske oddiely znovu sformovali a v januári 1945 sa vrátili do Strážovskej hornatiny. Vzhľadom na početnosť brigády a veľmi ťažké zimné podmienky dostali jej jednotlivé prápory za úlohu prejsť aj do iných regiónov a tam pokračovať v boji.
Začiatkom februára napriek tvrdým fašistickým represáliám sa im podarilo uskutočniť útek 160 Francúzov zo zbrojovky v Dubnici nad Váhom k brigáde, čím sa tam skončila výroba leteckých motorov. S jednotkami Červenej armády a Rumunskej kráľovskej armády sa jednotlivé prápory brigády spojili postupne od 4. do 13. apríla.
Miesto posledného odpočinku
Po oslobodení Pola absolvoval vojenské školy. Až do svojej predčasnej smrti (v Prahe 9. septembra 1974) pôsobil ako dôstojník ČSĽA. Za bojovú činnosť mu udelili Rad SNP I. triedy, Čs. vojnový kríž 1939, Rad Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa a mnohé ďalšie československé i sovietske vyznamenania.
Aktívne sa zúčastňoval na stretnutiach s bývalými spolubojovníkmi na Jankovom vŕšku. Pri príležitosti jeho storočnice si zástupcovia Uhrovca a SZPB uctili pamiatku plukovníka Teodora Polu položením venca k jeho urne umiestnenej v mohyle na Jankovom vŕšku a zapálili symbolickú sviečku pre siedmich partizánov, ktorých tam nacisti upálili 13. februára 1945.
Autormi návrhu pamätníka vybudovaného v rokoch 1946 až 1951 sú akademický sochár Jozef Pospíšil a medzivojnový avantgardný architekt Artur Schlesinger – Slatinský. Investorom bola okresná pobočka Zväzu slovenských partizánov, na výstavbe sa podieľali občania z okolitých obcí, priami účastníci SNP, ako aj brigádnici z Moravy a Čiech.
Pôvodné Múzeum Partizánskej brigády Jána Žižku na Jankovom vŕšku otvorené v roku 2014 museli členovia SZPB po výpovedi majiteľom budovy o tri roky premiestniť do bývalého učilišťa Zornica v Bánovciach nad Bebravou, kde vďaka podpore mesta pôsobí doteraz.
Virtuálna prehliadka Múzea Partizánskej brigády Jana Žižku.
http://muzeum.banovce.sk/tour.app/Contents/Resources/app/
Pamatne miesta bojov proti fasizmu:https://www.astrala.io/szpb/map.html