Braňo Ondruš
My, narodení začiatkom 70. rokov, si veľmi dobre pamätáme odcudzenie, ktoré dosiahla komunistická moc svojim prístupom k tradíciám SNP. Pre mladú generáciu 80. rokov bolo SNP spojené so sterilnými prejavmi politikov, ktorých neúprimnosť bola taká badateľná, že mnohým Povstanie znechutila. Oslavy boli len povinnou jazdou bez vytvárania skutočného vzťahu k odkazu Povstania i jeho účastníkom. Živá tradícia bola záležitosťou rodinnej výchovy a nie spoločenského pôsobenia mocenských štruktúr. Dokonca aj stretnutia s priamymi účastníkmi boli neraz tažkopádne a ich rozprávanie umelo usmerňované.
Sila odkazu SNP sa nestratila vďaka tomu, že priami účastníci a ich rodinní príslušníci, ktorí si k SNP vytvorili silné racionálne i citové puto predstavovali veľkú a aktívnu časť spoločnosti po roku 1989. Úprimné a radostné stretnutia na konci augusta hoc aj bez záujmu štátnych orgánov na začiatku 90. rokov nám poskytli dostatok energie, aby sme dokázali zmobilizovať sily na boj s pohrobkami klérofašizmu a nacizmu, ktorí pod rúškom antikomunizmu chceli vznikajúcej republike vtlačiť charakter tej vojnovej z rokov 1939 – 1945.