Lýdia Kokavcová
šéfredaktorka
Relativizovanie hodnôt a pojmov je príznačné pre slovenskú verejnosť už dlhý čas. Iba tak sa dá vysvetliť vstup ĽSNS do komunálnej a vrcholovej politiky, iba tak je možné, že na zvyškoch extrémistickej strany začali cudzopasiť bývalí stranícki kolegovia Mariana Kotlebu – a sú úspešní. A navyše učenliví.
Prešli roky, kým Kotleba pochopil, že ak chce dobyť parlament, nesmie sa viac verejne ukazovať v gardistickej uniforme. No jeho prívrženci potrebujú to divadlo, chcú vidieť známe znaky a symptómy. Politika je predsa vizuálna. Preto ĽSNS stále ukazuje rasovú nenávisť, rovnako ako keď jej členovia so želaním „bielych Vianoc“ kedysi opúšťali mítingy s občanmi. Zneužívajú vraždu ženy v Michalovciach na burcovanie proti Rómom. Podobne ako pred rokmi v Šarišských Michaľanoch, Zlatých Moravciach či Medzilaborciach. Nenávisť funguje.
Bývalí kolegovia najznámejšieho slovenského extrémistu zvolili inú taktiku. V oblekoch a z príhovorov na internete odkazuje hnutie Republika svojim sympatizantom, že oni nie sú tými, ktorými boli kedysi. Pritom len pred niečo vyše dvomi rokmi si Milan Uhrík, Ondrej Ďurica či Milan Mazurek užívali frenetický potlesk priaznivcov ĽSNS na predvolebných mítingoch. Za jedným stolom s Kotlebom hlásali bludy, iluzórne návody na zlepšenie života. Vystúpenie z EÚ, vlastná armáda, heroizácia vojnového zločinca Jozefa Tisa. Nechýbalo tradičné označenie SNP za „boľševický puč“. Napokon, Uhrík bol riaditeľom Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, keď kotlebovci vyvesili v deň 71. výročia SNP na budovu čiernu zástavu.
Mení sa čas, aktéri zostávajú a pretierajú donedávna hnedú farbu. Extrémistické hnutie Republika si tento rok oficiálne pripomenulo SNP. Podpredseda Miroslav Suja v nažehlenej košeli pri hrobe neznámeho ruského vojaka na Kochlačke pri Detve tvrdil, že tam chodí pravidelne od 90. rokov. Za celý čas sa tým nikdy nepochválil.
Našou povinnosťou je udržiavať historickú pamäť a stále ju pripomínať. Tento proces sa nikdy nekončí. Znaky nenávisti a extrému sú vždy tie isté a my sa nesmieme dať oklamať. Rovnako nemôžeme schvaľovať ani tých, ktorí extrémizmus priamo nehlásajú, ale akceptujú ho či tolerujú. Nenávisť a radikalizmus tak povyšujú na čosi, čo je normálne – a šíria to ďalej. Je absurdné, ak strana, ktorá si hovorí, že je „demokratická“ alebo „sociálnodemokratická“, spolupracuje s kryptofašistami z hnutia Republika.
Aj takto si radikalizmus nachádza cestu k masám. Ľudia ospravedlňujú, relativizujú a prižmurujú oči. Kto iný, ak nie my, antifašisti, nesmieme prijímať takéto kompromisy. Zostávajme sami sebou a učme to aj tých, ktorí to nevedia alebo to už zabudli.