Michał Tomasz Wójciuk
Foto: Múzeum Varšavského povstania, Varšava
Poľský historik napísal exkluzívne pre Bojovník článok o mimoriadne zaujímavom príbehu Varšavského povstania. Ide o epopeju 535. čaty Domácej armády (Armii Krajowej), ktorá používala slovenské národné farby. Jej činnosť sa niesla v duchu hlbokých hodnôt bratstva, presahujúcich hranice národov.
Prvého septembra 1939 napadlo nacistické Nemecko Poľskú republiku a hrubo tak porušilo medzinárodné právo. Účasť krajiny vo vojne s tzv. Treťou ríšou využil Sovietsky zväz, ktorý brániace sa Poľsko napadol z východu. To v priebehu jedného mesiaca vojnu prehralo a dve totalitné veľmoci si ho rozdelili medzi sebou.
Západná a severná časť krajiny Nemci pričlenili priamo k nacistickej ríši. Z centrálnych a južných území vytvorili Generálny gouvernement s hlavným mestom Krakov. Občania boli vystavení teroru. Na dennom poriadku okupanti organizovali pouličné razie, t. j. chytanie ľudí na uliciach a ich vyvážania do koncentračných a pracovných táborov. Bežným javom sa stali popravy, vešanie nevinných alebo ich strieľanie na území miest a v okolitých lesoch. Ľudí sprevádzal pocit strachu, bezmocnosti, obáv zo zajtrajšieho dňa.
Podzemná formácia Armia Krajowa
Ešte počas trvania bojových akcií sa začali formovať konšpiračné štruktúry, na základe ktorých sa vytvoril Poľský podzemný štát, bojujúci proti okupantom. Jeho súčasťou sa stala aj ozbrojená zložka. Poľská tajná armáda prešla rozličnými zmenami, ktoré vo februári 1942 vyústili do založenia Armii Krajowej (AK, v niektorých textoch sa možno stretnúť aj s názvom Krajinská armáda – pozn. prekl.).
V priebehu ďalších rokov sa rozvíjala až dosiahla početnosť 360-tisíc vojakov. Stala sa tak najväčšou podzemnou formáciou, ktorá bojovala proti Nemecku v Európe.
Sídlom Poľského podzemného štátu bola Varšava, v ktorej pôsobilo tajné vojenské a civilné vedenie. Vo veľkomeste na Visle žili príslušníci rozličných národností, považujúci Poľsko za svoju druhú vlasť. Pracovali tam, mali priateľov, lásky sa a zakladali si rodiny. Medzi nimi aj Slováci, ktorí tu vytvorili svojskú komunitu. Už v roku 1914 vo Varšave žilo približne 60 slovenských rodín.
Exilové vlády Poľska a Československa v Londýne uzavreli v januári 1942 dohodu. V polovici toho roku vo Varšave vznikol Slovenský národný výbor v Poľsku, ktorý mal plniť úlohu tajného slovenského zastúpenia na okupovanom poľskom území. Vystupoval proti kolaborantskej politike pronemeckej vlády Slovenskej republiky. Predsedom výboru sa stal československý občan, robotník a novinár podporučík Miroslav (Mirosław) Iringh so pseudonymom „Stanko“.
Dôležitá úloha v hnutí odporu
Základným cieľom tejto štruktúry bolo spolupráca s Poľským podzemným štátom. Slováci zohrávali v tamojšom hnutí odporu veľmi dôležitú úlohu. Mali možnosť vlastniť rádioprijímače. Sledovanie spravodajstva nemeckých, západných i východných rozhlasových staníc umožňovalo prísun informácií, ktoré využívala odbojová rozviedka a ilegálne médiá (napr. tlač).
Príslušníci slovenskej národnosti slúžili aj ako kuriéri v mimoriadne nebezpečných výpravách na juh Európy cez horské chodníky. Tie sa pripravovali vo veľkom rozsahu a opierali sa o širokú konšpiračnú sieť, ktorej jadro predstavovali Slováci.
V roku 1943 na základe dohody s veliteľstvom AK sa vytvorila jej 535. čata s ppor. Iringhom. Bola podriadená V. obvodu Mokotów (južná časť Varšavy) Varšavského okruhu AK. Nachádzala sa v 2. regióne a stala sa súčasťou Práporu Korwin, pomenovaného podľa veliteľa, kpt. Czesława Szymanowského, ktorý používal tento pseudonym.
Štandarda so slovenskou trikolorou
Prápor získal vlastnú štandardu. V roku 1944 ju ušila spojka jednotky Jadwiga Santorek-Szczudłowska („Janka“). Prednú stranu štandardy tvorili tri pozdĺžne pruhy v slovenských národných farbách (biela, modrá a červená), v strede zástavy sa nachádzal poľský znak, teda biely orol v korune. Reverz takisto tvorili tri pozdĺžne pruhy, v strede sa na plátennom červenom štíte nachádzal strieborný dvojkríž (znak Slovenska) na vrchole belasého trojvršia. Príslušníci čaty získali aj pásky na rukávoch v slovenských farbách, na ktorých boli vytlačené iniciály WP (Wojsko Polskie, Poľské vojsko), číslo čaty (535), poľský a slovenský znak.
Pre budúcich vojakov zorganizovali tajnú poddôstojnícku školu. Do čaty vstupovali dobrovoľníci z varšavskej slovenskej diaspóry, ale aj Poliaci. Čatu rozdelil na tri družiny, každá z nich mala približne 20 príslušníkov. Ich veliteľmi boli: 1. kadet Zbigniew Jakubowski (pseudonim „Janosik“), 2. kadet Adam Chalupec („Janko“) a 3. – kpr. Wacław Matuszewski („Reflektor“).
V boji o oslobodenie poľskej metropoly
Ozbrojené sily Poľského podzemného štátu rozpútali s Nemcami 1. augusta 1944 boje o oslobodenie Varšavy (trvali 63 dní do 3. októbra – pozn. red.). Čata 535 AK „Slovákov“ už od jeho samého počiatku nevystupovala ako celok. V dôsledku oneskoreného doručovania hlásení a organizačného chaosu bezprostredne po prepuknutí bojov, príslušníci čaty bojovali v rozličných štvrtiach Varšavy. Jednotlivci sa nemohli dostať na miesto zhromažďovania jednotky.
Časť čaty na čele s ppor. Iringhom bojovala vo štvrti Powiśle Czerniakowskie, Jakubowského družinu Nemci zdecimovali pri útoku na Belweder, potom sa stiahla z Varšavy, kým družina kadeta Chalupca sa nemohla dostať na ľavý breh Visly a zostala vo štvrti Praga (východná časť Varšavy). Okrem vojakov začlenených do 535. čaty sa na Povstaní zúčastnili aj iní Slováci, ktorí pôsobili v rozličných oddieloch a lokalitách.
Časť čaty na čele s Iringhom „Stankom“ v priebehu druhého augustového týždňa vstúpila do Zoskupenia AK Kryska a podieľala sa na bojoch na Hornom Czerniakove (Powiśle Czerniakowskie). Okrem Slovákov slúžili v tejto podskupine aj Poliaci, ktorí predstavovali väčšinu jej členov. Napriek ich početnej prevahe Iringh trval na tom, aby vojaci pod jeho velením vystupovali pod vlajkou so slovenskou trikolorou.
Poľskí odbojári počas Varšavského povstania na Mazowieckej ulici. 
Povstalci na ukoristenom nemeckom tanku Panther.
Morálne povzbudenie pre ostatných
Veliteľov pevný charakter zachránil medzinárodnú špecifiku čaty, ktorá bola jedinou formáciou na poľskej strane, ktorá používala iné národné farby než poľské. Vďaka Iringhovi sa stala symbolom všetkých Slovákov, ktorí v danom čase bojovali vo Varšave o oslobodenie spod nemeckého jarma. Veľký záujem o ňu prejavovali povstaleckí fotoreportéri. V tlači publikovali fotografie príslušníkov čaty 535 so zástavou ako aj články, ktoré informovali, že vo Varšave bojuje oddiel Slovákov.
Tieto správy boli veľkým morálnym povzbudením pre poľských vojakov i pre civilné obyvateľstvo. Pozdvihovali duch. Ukazovali, že Poliaci nebojujú sami, ale majú podporu iných národov.
Začiatkom augusta 1944 sa k nej pripojilo šesť vojakov Červenej armády (Gruzínci a Arméni), ktorí utiekli z nemeckého zajatia. Velil im Gruzínec ppor. Josef Tamaradze. Vojaci vytvorili sekciu v rámci čaty 535. „Slovákov“. Začiatkom druhého augustového týždňa ju začlenili do roty ppor. Tadeusza Kaweckého („Janusza“), ktorá sa stala súčasťou 21. roty por. Jana Żuchowského („Trojana“).
Oddiel dostal 10. augusta rozkaz zaútočiť na budovy Banky Gospodarstwa Krajowego (BGK), ktoré sa mu podarilo dobyť a obsadiť štyri bloky medzi ulicami Przemysłowa a Fabryczna. Podskupina sa 19. augusta stala súčasťou Tretej roty ppor. Władysława Matusewicza („Igora“), ktorá podliehala práporu kapitána delostrelectva Zbigniewa Specylaka-Skrzypeckého („Tura“).
Slováci pri obrane Varšavy.
Vojaci 535, čaty „Slovákov“ s veliteľom Miroslavom Iringhom (druhý sprava), uprostred s baretkou dôstojník Červenej armády Josef Tamaradze. Fotografiu od Marie Budzanowskej publikovali v novinách Warszawa Walczy (Varšava bojuje) 28. 8. 1944.
Bojovní, statoční a svedomití
Na nasledujúci deň opustila sídlo BGK a presunula sa do zákopov na rohu ulíc Solec a Mączna. Jeho úlohou bolo brániť Cypel Czerniakowski (Czerniakowský výbežok), ktorý bol trasou pre spojky smerujúce na Pragu. Išlo o miesto obrovského strategického významu, pretože umožňovalo spojenie medzi dvoma brehmi Visly: ľavým, na ktorom prebiehali povstalecké boje. a pravým, ktorý v polovici septembra obsadila Červené armáda. Podskupinu ppor. Iringha 30. augusta organizačne preradili k 1. rote práporu „Tura“, ktorej velil Żuchowski.
Čata sa zúčastnila na bojoch o kostol Matky Božej Čenstochovskej na Łazienkowskiej ulici a o budovy na uliciach Przemysłowa a Rozbrat. Kryla aj ústup povstaleckých jednotiek, ktoré sa sťahovali z Przemysłowej ulice. Oddiel nechýbal ani na krvavých bojoch v okolí ulíc Zagóra a Idźkowského. V noci zo 17. na 18. septembra vojaci 1. armády Poľského vojska, ktoré podliehalo ruskému veleniu, evakuovali zdecimovanú jednotku do Pragy.
Povstaleckú činnosť 535. čaty „Slovákov“ vysoko hodnotili poľskí velitelia aj radoví vojaci. Príslušníci jednotky bojovali na strategicky významných pozíciách, ktoré patrili medzi tie najťažšie. Stali sa známi svojou bojovnosťou a zápalom. Podporučík Iringh ohodnotil straty svojej podskupiny na 70 percent.
V roku 1949 veliteľ Zoskupenia Kryska plk. Zygmunt Netzer o nej napísal: „Čata pod velením por. (správne ppor. – pozn. aut.) Stanka patrične plnila svoje bojové úlohy a jej vojaci neraz preukázali statočnosť, odvahu a svedomitosť.“
Preložil Juraj Marušiak. Medzititulky Bojovník.
Miroslav Iringh (28. február 1914 – 28. máj 1985) pochádzal zo slovenskej rodiny dlhodobo usadenej vo Varšave. Jeho otec bol Slovák, matka Poľka. Pred vojnou sa venoval literárnej a novinárskej tvorbe, pôsobil aj v harcerstve (poľský názov skautingu). V septembri 1939 sa stal príslušníkom Česko-slovenského legiónu v Poľsku. Po vojne opäť pôsobil ako novinár a fotograf, no bol postihovaný komunistickým režimom za členstvo v Armii Krajowej. Spolupracoval s periodikami Život, Gazeta Lubelska a Życie Warszawy. Zomrel na rakovinu pľúc vo Varšave. V súčasnosti je po ňom vo varšavskej štvrti Czerniakow pomenované námestie. Bol nositeľom viacerých poľských vojenských vyznamenaní. V roku 2007 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam.
Michał Tomasz Wójciuk, historik, archivár a odborný asistent Historického oddelenia Múzea Varšavského povstania vo Varšave, je autorom viac ako 30 vedeckých publikácií a takmer stovky populárno-vedeckých prác. Venuje sa výskumu účasti Slovákov a ďalších cudzincov v jednom z najvýznamnejších protinacistických povstaní počas druhej svetovej vojny.