Ján Bábik, publicista
Prozaička, poetka a dramatička Viera Markovičová-Záturecká (narodila sa 26. februára 1910 v Trnave) pochádzala zo starej intelektuálnej rodiny. Jej predkovia boli veľké osobnosti našich dejín a kultúry. Starý otec Matúš Dula významný slovenský politik, signatár Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, pradedo Adolf Peter Záturecký známy zberateľ slovenských prísloví a porekadiel.
Jej teta Anna Urbančíková sa vydala za dramatika Jozefa Hollého (ich dcérou bola známa výtvarníčka a dramatička Elena Holéczyová, vnukmi filmový režisér Martin Hollý ml. a český herec Josef Abrhám). Hoci Vieru vychovávali s veľkou láskou, predsa si ťažko nachádzala cestu k rovesníkom. Spôsobovala to jej telesná chyba, od narodenia krívala, a preto sa jej najdôvernejšou priateľkou stala sestra Anna.
Literárne začiatky nadanej spisovateľky
Viera Markovičová-Záturecká, od začiatku obklopená významnými postavami kultúrneho života, už od detstva prejavovala sklon k literatúre. V šestnástich rokoch nabrala odvahu a poslala svoju prvotinu do ženského časopisu Živena. Išlo o príbeh o psíkovi Trikovi, na jej veľké prekvapenie ho uverejnili.
Po absolvovaní štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v roku 1933 sa vydala za bankového úradníka v Banskej Bystrici Karola Markoviča, neskoršieho riaditeľa filiálky Slovenskej národnej banky (SNB) v tomto meste. Onedlho po svadbe sa im narodili dcérky Ľubka a Janka, tretia – Majka prišla na svet až v januári 1945.
Zdalo sa, že život Markovičovej-Zátureckej sa bude uberať priam idylickým smerom. Mala všetko, čo si len mladá žena môže želať. Dobrého, pozorného manžela, ktorý mal pred sebou sľubnú kariéru bankového úradníka, krásne zdravé deti a pekný domček v meste pod Urpínom. U Markovičovcov vznikol dokonca literárny salón, kde sa preberalo nielen kultúrne, ale aj politické dianie. Stretávali sa tu mnohé známe osobnosti, o. i. Ján Kostra, Viliam Záborský, Emil Boleslav Lukáč či Ján Smrek.
Viera sa venovala najmä rodine a pritom prispievala do rozličných časopisov, najmä Živeny, Elánu, Nášho divadla a Lidových novín. Boli to prevažne glosy o koncertoch a filmoch, ponášky na ľudové rozprávky alebo literárno-kritické state o detskej literatúre. V rukopise sa zachovali štúdie o Ludwigovi van Beethovenovi, nemeckom romantizme, Petrovi Bezručovi a o francúzskej národnej hrdinke Jane z Arku.
Manželia v protifašistickom odboji
Do šťastných rokov rodiny zasiahla druhá svetová vojna. Manžel sa zapojil do príprav protifašistického odboja a podieľal sa na finančnom zabezpečení Slovenského národného povstania. V spolupráci s Imrichom Karvašom, Petrom Zaťkom a ďalšími zabezpečil presun peňazí a zlata z Bratislavy na predpokladané povstalecké územie. Po vypuknutí Povstania bol prednosta SNB v Banskej Bystrici a od 5. septembra 1944 povereník SNR pre financie spolu (za KSS) s Viliamom Paulinym (za DS), ktorého v novembri 1944 zatklo gestapo a odvlieklo do Nemecka, kde zahynul.
Karol Markovič mal významnú zásluhu na záchrane zlatého pokladu Slovenskej republiky. Po potlačení SNP ho väznili v Banskej Bystrici a vo februári 1945 previezli v rámci prvého z piatich transportov politických väzňov zo Slovenska do koncentračného tábora v Hornom Rakúsku – Mauthausenu. Prežil pri Melku letecký útok Spojencov na konvoj väzňov aj nesmierne útrapy, po vojne sa zapojil do obnovy systému bankovníctva. Stal sa členom Dočasnej správy SNB. Roku 1946 mu udelili Rad SNP I. triedy.
V literárnej tvorbe sa inšpirovala Povstaním
Viera Markovičová-Záturecká pokračovala v úspešnej literárnej činnosti. Prežité roky začala umelecky stvárňovať v prózach, ktoré postupne publikovala v rôznych časopisoch, v roku 1952 vyšli knižne pod názvom Skrytí hrdinovia. V poviedkach približuje heroický boj mnohých neznámych Slovákov za slobodu, no nezamlčuje ani zbabelosť niektorých ľudí.
Manželove spomienky na koncentračný tábor tiež ovplyvnili viaceré poviedky. Najhodnotnejšou povstaleckou prózou je Guľometný pás. Ide o prekrásnu štúdiu ženy, ktorej fašisti brutálne umučili syna, no hľadá i v smrteľne zranenom Nemcovi človeka a zmierni jeho posledné chvíle života.
Rozhodla sa svoj talent vyskúšať aj na dramatických útvaroch. Napísala dve rozhlasové hry Husle a Neoslobodený Jeruzalem. Po skončení vojny preniesla udalosti SNP i na divadelné dosky. Hra Za frontom mala premiéru takmer presne na druhé výročie Povstania – 28. augusta 1946. Bola to popri Stodolovom diele Básnik a smrť jedna z prvých drám o tejto historickej udalosti.
Brutálne 50. roky minulého storočia na Slovensku poznačili osudy tisícok ľudí. Tragédia neobišla ani Markovičovcov. V roku 1953 zatkli Karola, obvinili ho z vlastizrady. V zinscenovanom procese ho odsúdili na 4 a pol roka väznenia. Komunistický režim vtedy nelikvidoval len väzňov, ale celé rodiny. Oberal ich aj o základné sociálne práva. Markovičovci po zatknutí manžela a otca prišli doslova o strechu nad hlavou. Násilne ich vyhnali z bytu.
Tragický osud Viery Markovičovej-Zátureckej sa naplnil v Bratislave 1. augusta 1953. Psychicky nevydržala teror, ktorý sa proti nej a jej rodine rozpútal. O tri roky neskôr jej manžela prepustili na základe amnestie z väzenia, až vtedy sa dozvedel o predčasnom skone Viery. V roku 1968 ho rehabilitovali, no o tri roky nastupujúci normalizačný režim toto súdne rozhodnutie zrušil. Až v roku 1990 Karola Markoviča, desať rokov po smrti, úplne rehabilitovali.
Smutné svedectvo doby
Na tragické päťdesiate roky spomínala jeho dcéra Ľubica Droppová, známa etnografka, v Slovenskom rozhlase roku 1998: „Zostali sme tri deti bez otca, bez matky, bez domova, bez akýchkoľvek finančných prostriedkov… Boli to predovšetkým naši príbuzní, rodina otca aj matky, stará mama, ujovia a tety, ktorí sa nás ujali a poskytli nám druhý domov. Bola to maminkina priateľka Zora Jesenská, ktorá sa aj v tých časoch odvážila mať prejav na jej pohrebe. A v rámci neho povedala:
Tú, s ktorou sa lúčime, tri veci charakterizovali ako človeka aj ako spisovateľku. Citová opravdivosť, morálna vážnosť a sústavná snaha pomáhať životu. Všetky osobné šľachetné vlastnosti Viery Markovičovej-Zátureckej prejavili sa v jej diele. Je rozličného charakteru, ale niet v ňom miesta, kde by zaškrípal chlad a neúprimnosť. Bolo v nej mnoho lásky k ľuďom a hlboký pocit mravnej zodpovednosti.“
Tvorba Markovičovej-Zátureckej patrí k významným dielam povstaleckej umeleckej literatúry. Je o to vzácnejšia, že je autentická a spisovateľka ju napísala bezprostredne po vojne najmä na základe osobných skúseností.
Zvlášť do rámčeka
„Nie omyl, únik to bol, únik na smrť uštvaného človeka pred hrôzou, pred vyzváňaním vo dne v noci, pred špicľovaním domovníčky, pred hrôzou z auta, čo zastaví pred domom a vyroja sa z neho tmavé postavy. Pred človekom, ktorý nedočkavo a nenávistne striehne, kedy sa nepríčetne vyľakaná žena spolu s deťmi vyprace z bytu, ktorý si on už vymeral pre svoj nábytok. Pred sklamaním z priateľov, ktorí zradili alebo sú zbabelí, pred príšernou podobnosťou s dobou, keď iná polícia zatkla jej muža. Pred zúfalým poznaním, že toľko ľudí trpelo a zahynulo pre nejaký nesplniteľný sen. Z rezignácie a na protest.“ Spisovateľka Katarína Lazarová v časopise Kultúrny život pri 10. výročí tragickej smrti svojej priateľky Viery Markovičovej-Zátureckej.