Martin Krno
Foto autor
Keď nadišiel vlaňajší Deň boja za slobodu a demokraciu, mohol som si viac-menej vybrať z troch možností. Sledovať doma v televízii zostrihané filmové dokumenty z roku 1989 a po stýkrát počúvať z úst Milana Kňažku či Jána Budaja jednostranné komentáre, ako to prebiehalo pred 33 rokmi.
Druhý variant by bol zrejme najzdravší: ísť na túru do prírody. Bol síce chladný, ale slnečný deň. Napokon som sa rozhodol pre tretí. Zo zvedavosti, no najmä z úcty k človekovi, ktorého som si veľmi vážil. Hlas – sociálna demokracia pozval delegáciu SZPB na vlastnú oslavu štátneho sviatku spätého s Alexandrom Dubčekom, na ktorého sa v tejto súvislosti „zabúda“.
Skresľovanie zápasu za demokraciu
Presne ako to povedal v Bánovciach nad Bebravou člen ÚR SZPB Peter Weiss: „Z Dubčeka sa usilovali a stále sa usilujú vyrobiť neschopného a nevýznamného politika, ktorý bol iba symbolom čohosi a podľa nich je zavrhnutiahodný už len preto, lebo bol komunistom. Preto mi je pri oficiálnych oslavách 17. novembra v posledných rokoch ľúto, ako sa zo záberov z vtedajších udalostí vytráca Dubčekova tvár a zmienky o jeho príspevku k úspechu Nežnej revolúcie.“
To však predbieham, iba dodám, že ku skresľovaniu tej zamatovej okrem dvoch protagonistov mítingov na Námestí SNP sa tohto roku výdatne pripojil aj spevák Michael Kocáb, ktorý v predvečer 33. výročia navštívil Bratislavu a bol vari vo všetkých médiách.
Podujatie Hlasu-SD sa 17. novembra začínalo v Uhrovci. Pred rodným domom Ľudovíta Štúra a zároveň Alexandra Dubčeka sa zišlo veľa národa na čele so starostkou Zuzanou Máčekovou. V nedávnych komunálnych voľbách ako nezávislá po šiesty raz suverénne zvíťazila. Vlani v tomto čase pripravovala s Trenčianskym samosprávnym krajom a inými inštitúciami spomienkové podujatie k Dubčekovej storočnici. Aj SZPB a redakcia Bojovníka sa, no kvôli pandémii podujatie zrušili. Vyšla aspoň reprezentačná publikácia Uhrovec a Alexander Dubček.
Deň šeredný…
Začiatkom decembra 1989 som ako mladý redaktor Pravdy utekal z ústredia Národného frontu do redakcie s kópiou návrhu predsedníctva SNR na kandidatúru Dubčeka za československého prezidenta. Keď na druhý deň tento sólokapor vyšiel v novinách, vyvolalo to zdesenie v Prahe i vo vedení VPN. Na tejto funkcii rátali s niekým iným…
Moje osobné spomienky na naňho sa však viažu na Uhrovec. V prvej polovici 90. rokov sme tam pravidelne chodili z Mladej demokratickej ľavice na oslavy SNP. Dubček tam tiež zvykol oslavovať 29. august –so svojimi ako odbojár, povstalecký vojak a partizán. Ten deň z roku 1991 mám dosiaľ ako pred očami. Ešte bol predsedom Federálneho zhromaždenia, no už sa dištancoval od VPN i HZDS a svoje miesto začal hľadať v sociálnej demokracii. Preto sa stal terčom hrubých útokov českej pravice i Vladimíra Mečiara.
…a deň pekný
Na Jankovom vŕšku vystúpil ako hlava štátnej delegácie s príhovorom, ktorý mu ktosi napísal nie veľmi originálne. Okolo Dubčeka sa motala kopa ochrankárov. Vyvolával dojem unaveného, starnúceho muža, rázne mi odmietol rozhovor pre Pravdu, ani som sa mu nečudoval… A presne o rok, akoby to bol iný, podstatne mladší človek.
Vtedy mal hlavný prejav prvý podpredseda SNR Peter Weiss. Dubček už len ako radový poslanec a líder SDSS pôsobil uvoľnene, prihovoril sa k zhromaždeniu z hlavy, ľudsky ako kedysi. Smial sa, neformálne sa bavil s prítomnými. Dokonca mi bez problému poskytol interview. Krátko predtým sa Socialistická internacionála vyslovila za tesnejšiu spoluprácu jeho strany s SDĽ, a tak sme sa aj s Weissom optimisticky rozprávali o perspektívach ľavice na Slovensku.
Slávnosť v Bánovciach
O tri dni došlo k tragickej autonehode na diaľnici pri Humpolci… Samozrejme, rozhovor, zrejme jeho posledný, nebolo vhodné v tom čase publikovať, časť z neho vyšla až po rokoch. A tak som aspoň napísal reportáž z jeho pohrebu. Ani nebol oficiálne štátny. Spolu s ním sme pochovávali federálnu republiku.
Slávnostné zhromaždenie na ústrednom Námestí Ľ. Štúra v Bánovciach nad Bebravou otváral čerstvý primátor Róbert Gašparík, ktorého spoločne nominoval Hlas a Smer. (Podľa volebných výsledkov za ním nasledovali štyria nezávislí kandidáti, šiesty v poradí – za KDH, OĽaNO, SaS, Za ľudí, Kresťanskú úniu, Zmenu zdola a NOVU – získal 3,11 percenta hlasov.)
Prehovoril predseda SZPB…
Akýsi myšlienkový podtón podujatiu predučil spomínaný Weissov prejav. Predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku Michal Kotian tiež mal čo kritické povedať k súčasnej situácii „skôr narodených“, vrátane tých z našich radov.
„Zväz protifašistických bojovníkov nie je politická strana,“ pripomenul vo svojej reči Pavol Sečkár. „Ide o politickú organizáciu s pevným miestom v spoločnosti vybojovaným počas 2. svetovej vojny a v SNP. Je tiež jedným z pilierov, o ktorý sa Dubček opieral vo svojom neskoršom politickom živote.“ Zdôraznil, že Dubček sa v roku 1989 stal autoritou, hoci práve tento symbol boja za slobodu neprajníci načatej cesty k socializmu s ľudskou tvárou už v jeho zrode napádali.
…a na záver Peter Pellegrini
„Bez ideálov, ktoré predstavoval, by sme dnes ťažko zvládali bezbrehý nátlak a antisociálnu politickú demagógiu,“ pokračoval Sečkár. „Chýbala by nám spätosť, seriózne poznanie a nadväznosť na pokrokový odkaz dedov, otcov a matiek v širších súvislostiach. Stratila by sa hrdosť, vlastenecké cítenie, humanistický prístup k spoločenskému životu. Dubček aj s týmito myšlienkami vstúpil do Povstania a s týmto presvedčním v ňom bojoval… So všetkou zodpovednosťou musíme rozvíjať skutočnú demokraciu a humanizmus. Usilovať sa o spoločnosť bez násilia. Kde fašizmus, extrémistické ultrapravicové myslenie škodia v konečnom dôsledku slobodnému životu.“
Organizátori podujatia nechali na záver prehovoriť predsedu Hlasu SD Petra Pellegriniho. Hádam aj preto dav ľudí zostal až do konca. A podľa ich spontánnych reakcií nielen zo zvedavosti. Slnko už zapadlo, ihneď sa schladilo, no na námestí ešte postávali skupinky, aby mohli vyspovedať nielen lídra strany, ale aj ostatných jeho kolegov.