Tabule pri železničnej trati uvádzajú mená zavlečených do koncentračných táborov.
Lýdia Kokavcová, foto autorka
Lohsepark v nemeckom Hamburgu je ukážkovým miestom pre relax. Štvrť medzi blokmi bytových domov a kancelárskych priestorov, pomerne ďaleko od rušných ulíc. Pôvodný park sa koncom 19. storočia zmenil na železničnú stanicu, ktorá začiatkom 20. storočia slúžila už iba na prepravu tovarov. Nastupujúci nacizmus jej dal strašnú podobu.
Obyvatelia Hamburgu poznajú túto plochu aj pod menom Hannoverská hlavná stanica. Jej smutnú históriu z 30. a 40. rokov minulého storočia ešte pripomína jedna dráha koľajníc, už mimo prevádzky. Najprv tu prebiehali zberné transporty a od roku 1940 to bol východiskový bod pre transporty do get a koncentračných táborov vo východnej Európe.
Počas rokov 1940 až 1945 odtiaľto nacisti odvliekli v dvadsiatich vlakoch viac ako 8000 Židov, Sintov a Rómov. Takmer všetci boli zavraždení. Rovnako z tohto miesta boli vypravené tri transporty ľudí prenasledovaných pre politický odpor. Nasadili ich do vojny ako súčasť Trestného práporu 999 (nem. Bewährungsbataillon 999). Stovky z nich prišli o život.
Rómovia a Sintovia sú v Európe najväčšou menšinou. Hoci tu žijú stáročia, nikdy nemali vlastnú krajinu. Počas nacizmu patrili medzi prvých systematicky prenasledovaných: 26. novembra 1935 zaradili doplnené Norimberské zákony Rómov a Sintov do rovnakej kategórie ako Židov, boli „nepriateľmi rasovo čistého štátu“. Počas vojny ich zahynulo zhruba pol milióna.
Hľadanie dôstojnej formy
„V nemeckých dejinách sa rómsky holokaust jednoznačne prehliada,“ začína rozprávanie Moritz Terfloth z Nadácie Auschwitz-Komitee. Pritom o ňom podali svedectvo aj samotní preživší z koncentračných táborov, Židia aj Rómovia. „Napríklad vo varšavskom gete boli Rómovia, no nikto im to neverí,“ dopĺňa. Úsilie vybudovať pietne miesto pre tieto obete sa preto takmer vždy spája s výraznými ťažkosťami. Pre ilustráciu,od myšlienky pamätníka na Rómov a Sintov zavraždených v Európ počas nacizmu pri budove nemeckého Reichstagu v Berlíne z roku 1992 po jej zhmotnenie prešlo dvadsať rokov.
Samotný holokaust Rómov bol v Nemecku dlho nepoznaný. Až v 70. rokoch minulého storočia sa začali ozývať hlasy upozorňujúce na krivdy z minulosti. Obete a aktivisti držali v roku 1980 hladovku v bývalom koncentračnom tábore Dachau, aby vzbudili patričnú pozornosť. O dva roky neskôr nemecký kancelár Helmut Schmidt skonštatoval, že perzekúcie Rómov prebiehali pre ich rasový pôvod, nie pre asociálnosť, ako sa dovtedy argumentovalo. Romani Rose, prezident Centrálnej rady nemeckých Rómov a Sintov uvádza, že počas holokaustu zahynulo jeho trinásť príbuzných.
V Hamburgu to mal byť najprv len malý pamätník v parku. Neskôr prišiel návrh na akúsi záhradu spomienok. S predstavami lokálnych politikov nesúhlasili historici ani Krajinský spolok Sintov. „Boli sme presvedčení, že miesto nemá slúžiť na oddych, ale ako memento. Ľudské tragédie, ktoré sa tu odohrali, musia prinášať dôstojnú a zároveň nástojčivú pripomienku,“ popisuje proces tvorby pietneho miesta Moritz Terfloth, pracujúci súčasne pre Krajinský spolok Sintov.
Dynamický pamätník
Po vojne akoby Hannoverská stanica zmizla z vedomia Hamburčanov. Bola veľmi poškodená, posledné zvyšky zbúrali v rokoch 1955 a 1981. O jej históriu sa začali architekti zaujímať až pri modernom projekte HafenCity, teda pri budovaní štvrte pri mori s bytmi, hotelmi, kancelárskymi priestormi a občianskou vybavenosťou.
Po dlhých diskusiách sa rozhodlo, že pietne miesto obetiam tragédie nebude tvoriť iba statický pamätník. Veľká plocha sa využila na to, aby miesto spomienok dostalo v roku 2017 dynamickú podobu.
Tam, kde stála budova stanice, zostal malý park s lavičkami a pamätnou tabuľou. Nadácia Hamburské pamätníky a vzdelávacie miesta tu plánuje do roku 2026 postaviť dokumentačné centrum. Budú v ňom všetky doposiaľ nájdené dokumenty a predmety viažuce sa k transportom, popis udalostí a biografie odvlečených.
Pamätník však pokračuje ďalej: po prejdení zhruba 50 metrov po chodníku a cez podchod sa po ľavej ruke objaví dvadsať betónovo-sklených tabúľ. „16. mája 1940 zatkla kriminálna polícia 554 Sintov a Rómov v Hamburgu a zhruba 446 Sintov a Rómov v Šlezvicku-Holštajnsku, Dolnom Sasku a Brémach,“ hovorí text na prvej z nich. „Boli zatknutí v sklade ovocia C v prístave v Magdeburgu. 20. mája 1940 bolo zhruba 1000 poväčšine rodín, medzi nimi aj deti, deportovaných do Poľska, ktoré nemecká armáda obsadila v septembri 1939. V improvizovanom pracovnom tábore Belzec panovali katatrofálne životné podmienky. V júli 1940 boli deportovaní preložení do niekdajšej polepšovne Krychow, kde museli veľmi ťažko nútene pracovať. Veľa z nich bolo neskôr zavlečených do koncentračných táborov. Počet obetí je neznámy. Mená deportovaných z Dolného Saska a Brém nie sú známe.“
Dvadsať tabúľ pripomína dvadsať transportov. Na každej z nich je zoznam mien a dátumy narodenia odvlečených osôb. Monument stojí priamo pri už nefungujúcich koľajniciach. Kedysi to bolo nástupište číslo 2, dnes je to kultúrna pamiatka.
„Práve tu ich videli naposledy,“ hovorí Moritz Terfloth. „Akoby zomreli už tu. Preto ide o symbolické miesto posledného odpočinku, sem sa položia vence a zapália sviečky. Zároveň je to jeden z iba niekoľkých pamätníkov rómskeho holokaustu v Nemecku. „Máme čo dobiehať,“ konštatuje Moritz Terfloh na záver. „Dôstojnú pripomienku Rómom a Sintom určite dlžíme.“
Text vznikol v rámci projektu IPEH (Informal Participatory Education on Holocaust), ktorý financuje Stiftung EVZ a realizuje Inštitút ľudských práv.