Oldrich Vaněk, historik
V tzv. ľudovom podaní sa často objavia „zaručené“ správy o tom, ako to údajne v skutočnosti bolo. To platí aj o oslobodzovaní Liptovského Mikuláša pred 78 rokmi. Mesto sa vraj v marci 1945 dostalo znova do nemeckých rúk preto, lebo sa sovietski či československí vojaci opili v miestnom liehovare.
Na internete sa dajú ľahko nájsť rozličné akože zasvätené tvrdenia a zámerné dezinterpretácie. Napríklad takéto: „Dôvod na útok na mesto bol jednoduchý, v Liptovskom Mikuláši je likérka (t.j. tony a tony alkoholu), takže útok na mesto bol iba bojom o chľast.“
Naozaj za to mohol alkohol?
„Nemci ponechali zásoby nedotknuté a mesto vypratali, aby ho následným protiútokom do totálne ožratých jednotiek po niekoľkodňovom fláme získali s minimálnymi stratami a technikou späť. Červená armáda a české jednotky pri tomto protiútoku mali nemalé straty. Ústup – to bola panika, takže je asi jasné, ako sa s tým neožratí dôstojníci vysporadúvali.“ Alebo: „Tie oslobodzovacie boje trvali tak dlho z trošku iného dôvodu. Totiž spojenecké vojská sa vždy po dobytí kopca dostali len po likérku, kde sa speckovali do nemlehet a ráno, neschopní boja, boli zahnaní naspäť za kopec…“
Toľko zaručené informácie od údajne vysoko erudovaných znalcov dejín, pred ktorými sa historická pravda krčí v kúte.
Výmysly šírili aj veteráni
Pomáhali tomu, žiaľ, aj neskoršie výpovede viacerých veteránov druhej svetovej vojny, ktorí generalizovali jednotlivé excesy. Vodič 5. delostreleckého pluku Rostislav Čech spomenul, že „vrazila pechota i nepechota do toho Mikuláša, oni tam Nemci asi schválne nechali nejaký lieh, ono sa to trošičku opilo. Potom (Nemci) obkľúčili Mikuláš, a kto tam zostal… Niektorí utiekli, veľmi sa im to nepodarilo. Boli tam zbytočne zabití.“
Spojárka delostreleckého pluku 3. brigády desiatnička Emílie Kyselová povedala, že „S Rusmi sme vychádzali dobre. Len pri Liptovskom Mikuláši sa dostali k alkoholu, trochu sa napili, začali strieľať a dosť nás vyľakali. My sme mysleli, že sa pretrhol front!“
Obdobne si zaspomínal spojár, neskorší brigádny generál Václav Kuchynka: „Neskôr v Liptovskom Mikuláši našli naši vojaci továreň so zásobami marmelády a vína. Výbornú malinovú marmeládu sme jedli takto rukami a zapíjali to vínom.“
Alkohol sa na fronte koniec koncov oficiálne prideľoval, ako spomínal čatár vo výslužbe Ján Jurčišin z Vagrinca pri Svidníku: „Vojaci pechoty dostávali pred každým útokom po dva deci špiritusu. Niektorým čerstvým odvedencom sa od neho zatmelo v hlave, iní zaspávali, možno aj preto boli naše straty také veľké.“
Liehovar fungoval od 17. storočia
Aká bola realita? Liehovarníctvo má na Liptove dlhú tradíciu. Od stredoveku mali v Mikuláši právo na pálenie liehu a predaj nápojov iba feudálni zemepáni. V 17. storočí ho získala samospráva mestečka a v druhej polovici 19. storočia vznikli prvé súkromné liehovary a likérky.
Roku 1867 založil Armín Štark prvú súkromnú pálenicu v meste, ku ktorej v roku 1907 pribudli rafinéria liehu a elektráreň. Firma sa premenovala na Štarkovskú rafinériu liehu a elektráreň. Po majiteľovej smrti a vzniku Československej republiky sa firma premenovala na Štarkovskú rafinériu liehu, účastinnú spoločnosť, a od roku 1942 mal podnik názov Liptovská rafinéria liehu, účastinná spoločnosť.
Počas bojov o mesto však podnik nepracoval. Z pôvodných 18 zamestnancov postupne zostali len dvaja. V snahe zabrániť rabovaniu mohli iba zmiešať surový a čistý lieh, pretože liehovar stále strážila vojenská jednotka a lieh nebolo možné ukryť, ako to predtým urobili s časťou strojného zariadenia podniku. Riaditeľom podniku bol jeho arizátor, ktorý pred príchodom oslobodzovacích vojsk ušiel spolu s Nemcami.
Inak, v Liptovskom sv. Mikuláši bolo pred vojnou niekoľko ďalších podnikov, ktoré vyrábali alebo skladovali liehoviny. Napr. firma Pavel Vozárik, výroba rumu a likérov, liehovín, sklad piva, veľkoobchod s vínom.
Prvá Liptovská továreň na likéry
Na námestí v bočných stavoch Maronovskej kúrie (v susedstve dnešného Múzea Janka Kráľa) bola Liptovská továreň na likéry. Bol to druhý, no nie posledný podnik v meste, ktorý sa zaoberal výrobou alkoholu. V roku 1904 ho založili bratia Rudolf a Adolf Steinovci pod názvom Prvá Liptovská továrna na likéry, Rudolf Stein a spol. Podnik vyrábal rum, borovičku, slivovicu a likéry.
V roku 1941 ho arizovalo združenie vlastníkov Čavoja – Gessay a spol. Inžiniera Eugena Steina, ktorý fabriku prevzal po otcovi, odvliekli do koncentračného tábora, zahynul na neznámom mieste.
Aj tento podnik sa v marci 1945 údajne podieľal na páde mesta. Podobne ako spomínaného arizátora, aj ostatných spoločníkov firmy okrem Arpáda Gessaya ešte toho roku pre ich kolaboráciu s Nemcami označovali za národne nespoľahlivých.
Nemecké vojsko pred ústupom z mesta odviezlo približne 400 hektolitrov čistého a približne 200 hektolitrov surového liehu. Ďalších asi 3 500 odviezli alebo zničili nacisti po opätovnom obsadení mesta 11. marca 1945.
Jednotky Červenej armády liehovar obsadili 3. marca. „Spirnoj zavod“ písomne vzal pod svoju ochranu npor. L. I. Bilič. Vojaci 1. čs. armádneho zboru liehovar obsadili 4. apríla. V tom čase bolo na sklade 802 hektolitrov surového liehu. Podnik prevádzku obnovil štrnásť dní po oslobodení mesta.
Namiesto januára marec
Ľudská pamäť je nespoľahlivá, stiera priestorové i časové údaje a vytvára tak legendy. Treba zdôrazniť, že počas bojov o Liptovský Mikuláš a jeho okolie zostali liehovary zatvorené. Pamätníci si udalosť z konca januára, keď mesto pevne ovládali nemecké sily, posunuli na marec.
Dokladá to aj denník Alojza Lutonského, v rokoch 1963 až 1969 riaditeľa Múzea Janka Kráľa. V tom čase býval na námestí v dome č. 1337, kde bola lekáreň Ferdinanda Balla, najstaršia v Liptovskom Mikuláši. Osobitne si všimnite dátum – v tom čase v meste nebolo po čs. a sovietskych vojakoch ešte ani vidu ani slychu!
„Pondelok 29. januára: Námestím sa hrnú tetky, dievky, chlapi i ženy s vedrami a kanvami. Všetko beží do Štarkovskej rafinérie, kde nemeckí vojaci vypúšťajú a rozdávajú lieh. Pán Kráľ odcestoval… a rafinéria je napospas voľná. Kto prešiel v tom čase cez námestie, alebo v jeho blízkosti, tomu topánky bolo cítiť špiritusom.
Utorok 30. januára: Zo Štarkovej rafinérie nosia už iba zvyšky liehu…. Zato húfy ľudstva sa ženú do hassovskej fabriky.
Streda 31. januára: Dnes je strediskom útoku továreň na likéry v protejšej bráne. Márne rozháňajú davy ľudí, keď „ochranci“ vedú prím. Demižóny, fľaše, čo sa i súdkov týka, všetko mizne na furmanských vozoch a saniach.“
Alkohol v Liptovskom Mikuláši teda rozhodne bol, nie však v takom rozsahu a v takom množstve, aby to znamenalo panický ústup z mesta.
Výroba opäť v plnom prúde
Ak budeme rešpektovať pravidlo, že počas boja jednou ulicou postupuje maximálne jedna rota – a tie mali v tom čase 25 až 28 mužov – môžeme konštatovať, že celkom isto sa časť vojakov opila. Určite to však nemalo vplyv na stratu mesta 10. marca 1945. Navyše, ako zaznamenal pamätník 31. januára, zo Štarkovskej rafinérie ľudia nosili už iba zvyšky liehu.
Bez povšimnutia však zostala skutočnosť, že na železničnej stanici v Liptovskom Mikuláši počas marcových bojov stálo niekoľko cisterien s rafinovaným liehom, ktoré Nemci nestihli odviezť. Z otvorov po strelách lieh voľne vytekal a niekoľko vojakov po jeho požití s ťažkými následkami vyradili z boja. Aj po nemeckom opätovnom dobytí mesta 11. marca to boli vojaci Wehrmachtu, ktorí umožnili obyvateľom, aby si odnášali lieh: „Piatok 16. marca: Zdenko o 18. hodine doniesol 16 litrov liehu z rafinérie…“
Po oslobodení mesta nariadil jeho veliteľ 10. apríla obnoviť výrobu v Štarkovskej rafinérii a spracovať cca 800 hektolitrov surového liehu pre potreby bojujúcich vojsk. Výrobu obnovili už 17. apríla. Asi 300 hektolitrov čistého liehu prevzali príslušné orgány Červenej armády.