Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského monumentálneho sochárstva, pričom nadviazal na hodnoty a kvality tvorby Jána Koniarka. Na radu tohto umelca sa vydal z rodných Vlčkoviec, kde sa 4. augusta 1903 narodil, do Štátnej učebnej dielne na spracovanie dreva v Starej Turej (1922 – 1925). Rezbárstvo študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe u Š. Zálešáka a dekoratívne modelovanie u K. Štipla (1925-1930). Ďalšie pôsobenie je späté s Turčianskym sv. Martinom, kde trvalo pôsobil od roku 1932.
Z hľadiska odbojárskych tradícií sa kladie na roveň osobnosti Štefana Bednára, ale aj on sa prejavil tak, ako hrmeli búrky nad Slovenskom. V pomníkových realizáciách nastupuje pokrokovo, národniarsky a vzdelane. Ide nielen o Hviezdoslavov pomník v Dolnom Kubíne ako nahrbenú stareckú statuu génia, ale aj o sprievodné reliéfy mimoriadnej ikonografie a výrazu. Pripomeňme aj ľavicovú ikonu – Hlásateľ pravdy (1936).
Prvé zavŕšenia tvorby súvisia so známymi dielami ako hodnotovým dekorom martinského centra – Pomník turčianskym dobrovoľníkom (1935 – 1938) osadený až po oslobodení. Geniálne zvládal odkaz obetí 1. svetovej vojny s frýgickou francúzskou Slobodou ako symbolom demokracie, a to povedľa takmer folklórnej Zbojníckej fontány (1941 – 1942).
V začiatkoch vojnového Slovenského štátu koncipoval striebornú mincu k Pribinovi, ale aj Hlinkovu „štátotvornú“ bustu, rady a vyznamenania. Popritom však napomáhal žiť a realizovať sa rasovo prenasledovanému A. Weissovi Kubínčanovi až do čias, keď sám ako povstalec čelil vážnym hrozbám. Vytvoril aj prvé dielo – pomník s motívom večného ohňa, ktoré odsudzovalo holokaust.
Svoje povstalecké osudy spracoval v spomienkach, ktoré uverejnil roku 1959 v časopise Výtvarný život. Ľudácka tlač ho napadla, že on stál za likvidáciou misie plk. Otta, ba po zatknutí a väznení v Ružomberku fingovali v rozsudku trestu smrti Štefunkovo priznanie. Medzitým sa aktívne zúčastnil na bojoch. Stal sa okresným veliteľom Vojenskej protileteckej obrany, členom revolučného MNV a ONV, pôsobil ako zástupca veliteľa roty Jabloň. V Gaderi zaútočili Nemci ženúc pred sebou rukojemníkov, pričom ho v boji zranili a zajali, jeho brat Michal, odborný učiteľ a maliar-dekoratér zahynul.
Po oslobodení sa Fraňo Štefunko stal predsedom martinskej družiny výtvarníkov Trojštít, od roku 1949 viedol na novovzniknutej Vysokej škole výtvarných umení Školu monumentálneho sochárstva. V roku 1968 ho prezident Ludvík Svoboda vymenoval za národného umelca. Zomrel 6. apríla 1974 v Martine, kde ho pochovali na Národnom cintoríne uprostred viacerých náhrobkov, ktoré vytvoril.
Diela tohto umelca tvoria základ vývinu v slovenskej pomníkovej a pamätníkovej tvorbe k téme SNP. V rokoch 1951 až 1953 spolu s architektom Jaroslavom Křelinom vytvorili prototvar pietneho miesta, vojenského a povstaleckého cintorína v Martine Priekope. Sochársky tu rozvinul kvality vysoko vystupujúceho hauptreliéfu s názvom Legenda o práci a boji. Asistoval mu Ladislav Snopek. Uložili tam i telesné pozostatky francúzskych partizánov. Žiaľ, dnes sa reliéf nachádza v zúboženom stave.
Medzi ďalšie známe Štefunkove diela patrí Pomník Červenej armády v Krupine (1950), Pomníky SNP v Kremnici (1953 – 1954) a v Mošovciach (1958 – 1959), nad ktorými vládnu odbojnosť a slobodymyselnosť ako hodnoty, námet a ideály. To platí aj o medailách a návrhoch odznakov z povojnových rokov.
