Jozef Leikert
Klára Patakiová je krehká, jemná dáma. Pritom ako sochárka mala pevné ruky, ktorými opracovávala drevo, kameň a iný materiál na svoje diela. Ale nech boli akokoľvek ťažkéa tvrdé, stále ostávali krehké a jemné. Z každej sochy, busty, reliéfu alebo inej skulptúry, vychádza jej duša a dobré srdce.
Taká je aj v skutočnosti, hoci si neraz pofrfle na to, čo sa jej nepáči. Robí to však milo, s nadhľadom a jemnou iróniou. Je skutočná dáma – prejavom, oblečením, celým zovňajškom. Mám ju rád, aj všetky jej diela. A to nielen najznámejšie z nich – Matku z Pamätníka SNP v Nemeckej.
Keď cestujem na Horehronie, vždy sa pozerám, či je celá, či jej, ako pred rokmi, niekto neodťal ruku. Ak pôjdete okolo, zastavte sa na chvíľu pri pomníku a pozorne si pozrite na tú úžasnú sochu. Ak by bola Klára Patakiovávytvorila len toto dielo, postačilo by to k jej umeleckej nesmrteľnosti.
Keď sa pozriem na sochu v Nemeckej, akoby som videl kľačať svoju mamu, ale aj všetky slovenské matky. Nie ponížené, odovzdané, no hrdé, nebojácne. Naše matky sa totiž nikdy nepodali, ale s úžasnou silou sa pozerali dopredu, nech už bolo akokoľvek.
Pri komplexnom pohľade na osobnosť Kláry Patakiovej, na jej život s vrcholmi a pádmi, nachádzam veľa z diela v Nemeckej. Pani Klárika je totiž tiež celý život nepoddajná, hrdá až vzdorovitá. Hoci v súčasnosti viac kľačí v bôli, veď nedávno jej zomrel manžel a pred časom jediný syn. Napriek tomu som presvedčený, že je vyrovnaná. Veď svoj život nepremárnila, no naplnila ho láskou k najbližším a bohatou činorodou prácou.
Taká je Klára Patakiová, také je jej obsiahle dielo. Aj preto mám radosť, že dostáva vzácne ocenenie, ktoré ju iste poteší a dodá sily na čas žitia v symbióze s vlastným svedomím, presvedčením a filozofiou. Ale aj so svojím dielom, ktorému podriadila všetko.
Keď som nedávno listoval v katalógoch z jej výstav, všimol som si, že výrazy ženských postáv, ktoré stvárnila, sú veľmi podobné súčasným črtám jej tváre. Akoby predbehla dobu… Či je to pravda alebo nie, každej svojej postave vtlačila svoju veľkú dušu a veľké srdce. Preto sú jej diela také pravdivé a presvedčivé. Preto sa stala v roku 1988 národnou umelkyňou. Ani nie tak z vôle úradnej ako z vôle národa.