Martin Krno, Ján Rohár
Keď sme v 3. čísle Bojovníka uverejnili k článku o účasti Rómov v protifašistickom odboji fotografiu z námestia v srdci Povstania, všimli sme si, že pri skupinke vojakov postáva chlapec s baretkou na hlave. V ľavej ruke drží viacero novín. Zrejme kolportér… Vôbec nás nenapadlo, že sa dozvieme jeho meno, keď budeme nakrúcať v Banskej Bystrici rozhovor s jubilantom, legendárnym hercom JURAJOM SARVAŠOM, ktorý sa dožil krásnych 90 rokov.
Málokto má také šťastie, aby každoročne na jeho narodeniny slávnostne pochodovali po parížskom bulvári Champs–Élysées príslušníci armády. Myslíte si, že narodenie na Deň Veľkej francúzskej revolúcie ovplyvnilo vašu životnú púť?
Určite ide o mimoriadny dátum, po ňom sa zmenila celá Európa. Inak, presne na 150. výročie dobytia Bastily sa narodil aj môj veľký priateľ Karel Gott a omnoho, omnoho rokov neskôr Marcelka Keblúšková, budúca slávna speváčka, ale aj astrologička a numerologička Lajferová. Mne vari najviac nápaditých vinšov prišlo na 200. výročie francúzskej revolúcie. Pravda, v júli 1989 som bol ešte mládenec, mal som iba 58 rokov. Vtedy ľudia posielali telegramy. Mobily a esemesky ešte neboli, čo je pre mladých nepredstaviteľné.
Ďalšia, slovenská revolúcia vás priamo zastihla. Nebolo to síce 14. júla, ale 29. augusta 1944. Mali ste vtedy trinásť, tá už rozhodla o vašom osude?
Jednoznačne. Vyrastal som v čase vojny, no dajako sme to nepociťovali, veď Slovensko bolo ochránené od ničivých náletov. Samozrejme, iba dočasne. Keď Američania 20. augusta 1944 bombardovali rafinérku v Dubovej, tak to vyvolalo u nás obrovské haló. Neskôr jedna či dve bomby padli i na Urpín, akurát prebiehal radvanský jarmok. Vtedy sa tradovalo to, že ich spojenci schválne pri Radvani, aby mohli ingršpilíci, ako sme ich volali kolotočiarov, nechať ľudí v tom zmätku jazdiť na kolotoči takmer hodinu. Nuž, Bystričania vstúpili do histórie druhej svetovej vojny tragikomicky.
Ale tak hádam ste zase o druhej svetovej vojne predsa len čosi vedeli aj pred tým bombardovaním…
Iste, pripomínali nám v škole, že Slovensko bojuje po boku Nemecka, ale o dajakej velikánskej propagande orientovanej na deti sa nedá povedať. Moja mama pracovala v továrni na vatelín, v Hornej ulici bola maličká fabrika. Vlastnil ju Keméni, žid. Bol to mimoriadne dobrý človek a predstavte si, zachránil sa, ani nešiel do koncentráku. To iste bol zázrak! V čase Povstania sme žili hore na Bakossovej ulici, vtedy na Jesenskom vŕšku, na okraji mesta. Stál tam iba rad domčekov so záhradami. My sme bývali v podnájme, v gazdovskom dome uja Rafaja aj s inými rodinami. Narodil som sa síce v Radvani nad Hronom, ale čoskoro sme sa s mamičkou presťahovali kvôli jej práci do Bystrice. A tam sme vždy podvečer, ani nie na laviciach, no na takých foršniach sedávali a počúvali starších politizovať. Keď začali nad údolím Hrona častejšie hučať vojenské lietadlá, starý múdry pán Ondríci, troška hrbatý. hovorieval, veru to neznačí nič dobré, bude vojna aj u nás. Ale my, deti sme to stále celkom nechápali.
A váš bezprostredný prvý dotyk so Slovenským národným povstaním?
Môj brat Ján, vtedy 17-ročný krajčírsky učeň v salóne na Kapitulskej ulici, ktorého majiteľom bol výborný odborník Čech Juřena, zrazu zmizol i s kamarátom Ferom Novákom. Objavil ho mamin švagor, inak veľký antifašista zo Skubína. Dnes ide o súčasť Banskej Bystrice, no vtedy bola známa ako komunistická dedina. Ujo prišiel za mamou a hovorí: „A vieš ty, kde je Jano? Na Prašivej u partizánov!“ Keď išiel nákladným autom cez Staré Hory, zastavili ho jegorovci, ktorí znášali do dolín zbrane, ktoré im v horách spúšťali sovietske lietadlá padákmi. Jedného rána, keď som sa zobudil, počuli sme streľbu. Hneď som letel z Jesenského vŕšku do mesta: Čo sa robí? To jeden miestny Nemec strieľal do partizánov, ktorí práve obsadili Bystricu. Zneškodnili ho. Zvedavý ako každý chlapec som pribehol na námestie. Tam všade nákladné autá, vojaci, kopa ľudí… Totálny frmol. Ako som tam postával pri Kapitulskom kostole, dnes svätého Františka Xaverského, oslovil ma jeden pán, teraz neviem, ako sa volal, ktorý sa predstavil ako redaktor týždenníka Nové slovo.
Takže to sa dostávame do vašej etapy života, ktorú ste tak živo zobrazil v knižke Príhody kamelota vydanej v roku 1969.
Áno. Zo tridsať rokov po SNP mi ukázal jeden môj priateľ novinár archívnu fotku z dnešného Námestia SNP v Banskej Bystrici z roku 1944. Reku či ten chlapček s hŕbou novín nie som ja. Detailne mu do tváre nevidieť. Poznal som vtedy ešte zo troch povstaleckých kamelotov, no takú čiapku aj taký kabát som nosil. Zrejme to budem ja. Dosiaľ mne neznámy novinár sa ma spýtal: „Máš čas, Janko?“ Vtedy tak všetci oslovovali cudzích chlapcov. Samozrejme, mal som čas. „Tak poď so mnou!“ Išiel som s ním po Národnej ulice, tam bola redakcia Nového Slova. Naložili mi na ruky kopu tlačív. „Toto rozdávaj,“ hovoria, „predávaj, za toľko a toľko halierov…“ A ja som hneď začal predávať noviny, letáky som rozdával zadarmo. Jeden sa volal Útok, tak som si vymyslel slogan: Útok z Vrútok, lebo sa tam akurát tvrdo bojovalo. Ponúkal som Pravdu, Národnie noviny a neskôr, keď 24. septembra vyšlo prvé číslo, aj Nové slovo. „Do večera,“ prízvukovali, „keď to predáš, sa vráť.“ Viete, taká tá kamelotská hrdosť mi dala pocítil, aby som nevracal noviny, čo najviac ich treba predať. Preto som do tmy chodil po Bystrici. Do redakcie som sa vrátil až okolo deviatej. Vysypal som im tam nejaké koruny, pár mi hneď dali do vrecka. Ohromne sa im to páčilo: „Zajtra ráno príď o ôsmej.“
Tak to ste domov pred pol desiatou večer určite neprišli. Čo na to vaša mama?
Ihneď ma vybuchnátovala: „Kde si bol?! Nevidíš, čo sa robí?“ Pochopil som až neskôr, že mala strach, všade sa strieľalo, brat partizán… Mrzelo ma to, s takým plačom som jej vysypal na stôl peniaze. „Veď som aj zarobil,“ vzlykal som. Mama ma upokojovala, vraj sa nič také nestalo. „No ráno o ôsmej tam pôjdem zase,“ tvrdím. „Nikam nepôjdeš!“ už neveľmi rozhodne stála za svojím. „Musím, veď to som sľúbil…“ „No tak dobre, choď.“ Na druhý deň som išiel do redakcie a stal som sa oficiálnym kamelotom Povstania. Tak som to ako chlapec vnímal, že slúžim naozaj niečomu dobrému. Stávali sa mi prípady, že muži v leteckých uniformách, ktorí hovorili po anglicky, sa smiali, že slovenčine nerozumejú, no dali mi peniaze.
Raz sa však optimistické časy Povstania v Banskej Bystrici skončili. Pamätáte sa na ten posledný deň 27. októbra?
Dovtedy som nevnímal čas bojov, ani porážky povstalcov. Vždy som si prečítal stranu novín, aby som mohol vykrikovať aktuálne heslá. Posledné Nové slovo vyšlo 22. októbra tak, že tam bola na celú stranu karikatúra Tisu a Hitlera. Už sa blížil front, nešťastný som kráčal s hŕbou nepredaných novín podvečer do redakcie a tam už visela ceduľa „Odišli sme.“ Bol som z toho hotový. Vrátil som sa domov. Pán Ondríci prišiel k nám. Čo s tými časopismi? Musíte ich popáliť, lebo nás všetkých postrieľajú. Tak sme ich dali do starého sporáku. Ťažko to šlo, páliť takú hrču novín.
A čo vaši ostatní súrodenci? Napríklad Andrej Sarvaš, na ktorého si pamätáme v 90. rokoch ako na predsedu mestskej organizácie SZPB v Bratislava. Bol predsa redaktorom Slobodného slovenského vysielača.
Ako som spomínal, brat Janko bol v partizánskej jednotke Alexeja S. Jegorova. Raz sa prišiel ukázať k nám na Jesenský vŕšok. Najstarší brat Andrej dva či tri dni po vypuknutí Povstania prišiel zo Sečoviec, kde pôsobil ako učiteľ. Predtým spolupracoval s antifašistom Ondrejom Plávkom. Prihlásil sa v povstaleckom rozhlase, kde ho privítal výborný herec Banskobystrického ochotníckeho súboru Ctibor Kováč, rovnako vynikajúci Števo Slivka, talentovaný básnik Ivan Teren, spisovateľ Gabriel Rapoš, Ctibor Štítnický a ďalší. Všetko to boli mladí, 20-23-roční chlapci, preto ma dosť mrzí, že sa na Slobodný vysielač z roku 1944 zabúda. Bratia, aj Paľko, potom ustúpili do hôr.
Traja bratia partizáni… To sa iste nedarilo zachovať v utajení. Neudal vás z miestnych niekto?
Okolo nášho dvora sa všetko valilo hore na Donovaly. Vedľa nás bývali Škrabalovci, ujo Vlado bol veľký komunista. Ušiel, zrejme mu dali avízo, no už sa nikdy nevrátil. Vtrhli tam v noci, periny im rozhádzali, rozpichali, toho sme boli svedkami. Naša rodina mala hádam šťastie v tom, že z hory do drevárne na našom otvorenom dvore pribehol dajaký muž. Mama mi hovorí: „Choď sa pozrieť.“ Vysvitlo, že išlo o profesora Müllera, ktorý na Slovensku študoval dajaké staré náhrobné kamene Nemcov. Povstalci ho uväznili na Ľupčianskom zámku, no potom ho ako civila prepustili. Bol to útlejší pán v civile s okuliarmi, celý sa od strachu triasol. Mama humanistka mu povedala, poďte k nám, nebojte sa, nič sa vám u nás nestane. Ponúkla mu lokše, ktoré sa pripravovali iba z múky a vody, vtedy sa ani chlieb nepiekol. Keď sa s nami lúčil, povedal nám, že ak by sme niečo potrebovali, aby sme sa naňho obrátili. Po čase mamu predvolali na Hlinkovu gardu za Hronom, kde bolo pod Urpínom malé a veľké kino Bio. Báli sme sa, či sa vôbec vráti. Ale tam jej dali prípis od doktora Müllera, ktorý jej poďakoval za záchranu. Poslal jej aj peniaze, no tie nám nedali. Tie by sme ani nechceli.
Vaša matka bola určite fenomenálna. Narodili ste sa ako pohrobok, váš otec bol ako vojak v prvej svetovej vojne ťažko ranený, čo ho sprevádzalo po zvyšok života. V roku 1931 zanechal po sebe osem sirôt.
Áno, mamu doteraz obdivujem. Chorý otec navyše posledné roky veľa pil, tak po jeho pohrebe sa na ňu obracali viacerí krčmári, že u nich zaťal sekeru. Roky to po halieroch splácala. Bola robotníčka, ale veľká speváčka v kostole a slovenská vlastenka. Tak ako ona, ani ja patriotizmus neberiem ako patetické búchanie sa do pŕs. Vždy, keď som bol v cudzine, s láskou som sa vracal domov.
Vráťme sa k vašim starším bratom. Ako to bolo s nimi po potlačení Povstania?
Dostali sme avízo, aby som prišiel na Richtárovú, osadu Starých Hôr. Vybral som sa tam s kamarátom Jožkom Némethom, ktorého otec bol žandár, ale tiež antifašista. Zariadil nám potrebné priepustky, aby nás pustili mimo Bystrice. Keď som tam dorazil, u Makovníkov, teda u môjho švagra, som videl, ako sa tam sušia plumky. Spoznal som v nich Ondríkove nohavice. A tak som sa s najstarším bratom stretol. Potom som niekoľkokrát na Richtárovú prišiel aj s karbidom, ktorý povstalci potrebovali na svietenie. Na námestí v obchode Laky a oleje u pána Kysela mi vždy naložili plný hatyžák, ako sme vtedy nazývali ruksak. Partizáni mali dole na Starých Horách aj stráž a vysielačkou avizovali, že ide Ďurko, prípadne, že sa blížia Nemci. Vtedy naši chlapi zostali schovaní v horách, Ale ak Nemci povyše Richtárovej prekročili lávku cez potok, tak nastal boj. To sa raz stalo aj vtedy, keď som tam bol. Guľky lietali na všetky strany. Občas som tam i prespával a tak som sa vracal ráno dolinou vo vysokom snehu pešo do Bystrice. Zrazu oproti mne išla hliadka jedenástich nemeckých vojakov, dodnes to vidím pred sebou. Chodník bol úzky, ujsť nebolo kam, tak som z neho pred nimi vystúpil a uvoľnil cestu. Pomysel som si, to bude mela. A keď som tam o dva týždne zase išiel, tak sa moje predtuchy potvrdili. Partizáni museli na votrelcov strieľať. Jedného Nemca zajali, druhého ranili do nohy. Zajatých Nemcov nezastrelili. Naložili ich na sane a odviezli na ich štáb do Richtárovej.Takí boli humanisti. Okrem Andreja bol medzi partizánmi pod Jelenskou skalou aj brat Paľo. Janko sa dostal na Turiec, kde ich chytili esesáci a poslali do koncentračného tábora v Nemecku. Nič sme o ňom nevedeli, vrátil sa až na jeseň 1945. A tak sme sa zase všetci šťastne všetci stretli.
Ako si spomínate na príchod osloboditeľov? Máte nejaké zaujímavé príhody aj z tohto obdobia?
V našom širokom dvore, do ktorého sa dalo prísť aj autom, sa najskôr usadili Nemci. Dokonca ma jeden z nich za ucho zobral, nech mu reku poukazujem celé gazdovstvo, dreváreň a tak. No a keď prešiel front, tak sme tu vítali Rusov. Najprv pricválali dvaja na koňoch, lebo vedľa v záhrade bolo nemecké stanovisko, ktoré bolo treba zlikvidovať. Jedného z červenoarmejcov sme prezývali Žmurko, veľa fajčil, no bol to správny chlap. Dal nám chlapcom strieľať z automatu na lúke. Raz ma zobrali na miesto, kde budovali guľometné hniezdo pri ústupovej trase. Inak sme mali veľké šťastie, lebo kúsok od nášho domu padla „dvadsaťštvorka“, najväčšia delostrelecká puma. S celým barákom to riadne zatriaslo, keby ho zasiahla, nič by po nás neostalo. Strašné, ale nezabudnuteľné spomienky.
Krstili vás pred 90 rokmi v evanjelickom kostole, kde posledných 16 rokov svojho života kázal štúrovský básnik Andrej Braxatoris Sládkovič. Maturovali ste na gymnáziu pomenovanom po ňom. Vo svojom byte máte viaceré Sládkovičove vyobrazenia. Logicky sa dá vytušiť vaša spojitosť s jeho literárnym dielom, lebo ste považovaný za jedného z najlepších slovenských recitátorov.
Sládkoviča milujem. Marína je úžasná, svojimi 291 slohami zostáva najdlhšou básňou o láske na svete. Napísal aj vynikajúceho Detvana. Celý život venoval slovenskému ľudu. Zakladal školy v banskobystrickom okrese, bol to všestranný, vnútorne veľmi silný a dobrý človek. Vtedy nik neprešiel povedľa radvaňskej fary bez toho, aby sa nezastavil u Sládkovičovcov, kde ho pohostili, hoci sám pán farár, ako sa môžeme dočítať z listov, nemal ani na dobrý kabát. Podobne ako ja bol ôsmym dieťaťom svojich rodičov, hoci tých bolo spolu až sedemnásť! Napísal aj krásne básne pre deti i jednu mimoriadne vtipnú – Opili svet. Celý môj život sa tiahne so Sládkovičom.. Ako mládežník som hral v mestskom divadelnom združení, ktoré potom nazvali po ňom. Prvé, čo som umelecky predniesol, bol Detvan. Keď v roku 1941 v Radvani odhaľovali Sládkovičovi sochu od Frica Motošku, tak ma mama zobrala na túto obrovskú slávnosť ducha. Na to sa nedá zabudnúť.
Na záver prvej časti rozhovoru Vám ponúkame krátke video posolstvo maestra Juraja Sarvaša.