Stanislav Mičev, historik
Ikonoborectvo má v ľudských dejinách dlhú tradíciu siahajúcu do Byzantskej ríše. Týkalo sa najmä odstraňovania portrétov a sôch Ježiša Krista. Podľa jeho známych definícií je vlastné hlavne totalitným a autoritatívnym režimom. V revolučných časoch je akýmsi prirodzeným sprievodným javom.
Spomeňme si na likvidáciu rozličných kresťanských symbolov režimom pred novembrom 1989. Najparadoxnejším v Banskej Bystrici bolo odstránenie Mariánskeho stĺpa na Námestí SNP.
Keď logika strácala zmysel
Stalo sa tak pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania, na ktorom sa zúčastnil generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita S. Chrušččov. Ako by to vyzeralo, keby mu ponad plece do jeho prejavu nazerala Kristova matka?
Karma však nepustí. Chruščova v polovici októbra 1964, teda o necelé dva mesiace, odvolali zo všetkých funkcií a poslali do dôchodku. Nuž, jednoducho nezmyselné a hlúpe rozhodnutie o odstránení Mariánskeho stĺpu sa zrodilo v čase existencie vtedajšieho totalitného režimu, keď logika strácala zmysel.
Tendenčné a nepravdivé tvrdenia
Už začiatkom 90. rokov minulého storočia sa objavila v Banskej Bystrici iniciatíva na odstránenie obelisku venovaného pamiatke padlých osloboditeľov mesta. Nebudem na tomto mieste opakovať historické súvislosti, ktoré viedli k jeho postaveniu. Nepovažujem to za podstatné. Publikovalo sa niekoľkokrát. Tak isto fakty o oslobodení Banskej Bystrice a Zvolena. Tendenčné a nepravdivé tvrdenia, že zaslúžili v prevažnej miere rumunské vojská, jednoducho nezodpovedajú skutočnosti. Okrem toho vojna nie je súťaž, vojna je svinstvo. Každá.
Navrhovatelia „opravy“, či dokonca premiestnenia obelisku nemajú na túto iniciatívu žiadne relevantné argumenty. Chcem len upozorniť, že sovietska vlajka a znak vtedajšieho Sovietskeho zväzu je dodnes prítomný na jednom z najväčších pamätníkov oslobodenia, ktorí sa nachádza v neďalekej Viedni. Rakúska metropola mohutný pomník už po niekoľký ráz z vlastných zdrojov zrekonštruovala.
Samozrejme, je tak trochu historickým paradoxom, že tieto dva symboly sa stali rešpektovanými symbolmi víťazstva nad fašizmom. V deň konca 2. svetovej vojny v Európe sa podľa všetkého najväčšie oslavy konali v Londýne. Celé mesto na Temži bolo vyzdobené vlajkami. Britskou s portrétom Winstona Churchilla, americkou s portrétom Franklina D. Roosewelta a sovietskou s portrétom Josifa V. Stalina.
Čo sa zmenilo do dnešných dní na tomto nepopierateľnom fakte, že to bolo práve tieto tri krajiny, ktoré sa najvýraznejšie a spoločne podieľali na porážke nemeckého nacizmu?
Vzdať úctu padlým musíme my
Navrhovateľom a iniciátorom spomínanej myšlienky kdesi v podvedomí brnká na mozgové bunky 25. február 1948 a 21. august 1968. No a vlaňajší 24. február začiatok ruskej agresie proti Ukrajine. Táto nezmyselná a hlúpa vojna, kde agresor je absolútne jasný, však nemôže spochybniť historické fakty.
V druhej svetovej vojne padlo viac ako 8 miliónov Ukrajincov a pamätníky patria aj im. Treba si zároveň uvedomiť, že obelisk postavil Zväz sovietskych socialistických republík, a nie Ruská federácia. Tá je len jeho nástupníckym štátom.
Zdôvodňovať jeho prípadné odstránenie tým, že slúži kremeľskej propagande, mi pripadá detinské a neprijateľné. Vzdať úctu padlým v najkrvavejšej vojne ľudských dejín totiž musíme v prvom rade my, ktorí môžeme žiť v slobodnej krajine aj vďaka ich obetí. Aj preto hovorím NIE tejto občianskej iniciatíve Nie v našom meste.