Martin Krno
Foto: autor
V deň prvého výročia ruskej invázie na Ukrajinu mnohé Bratislavčanky a Bratislavčania s napätím čakali, či večer uvidia národnú kultúrnu pamiatku týčiacu sa nad mestom. Tieto pochybnosti vyvolalo to, že sa primátor Matúš Vallo takmer do poslednej chvíle nevyjadril, ako zareaguje na žiadosť skupiny intelektuálov, aby „zabezpečil vypnutie nasvietenia Slavína“.
Hlavnými iniciátorkami tejto pochybnej výzvy bolo niekoľko pracovníčok Slovenskej národnej galérie a Vysokej školy výtvarných umení, vrátane jej rektorky Bohunky Koklesovej, ale aj politickí glosátori Grigorij Mesežnikov a Damas Gruska.
Najmä od generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej, tiež iniciátorky výzvy, by človek očakával, že svoju energiu bude skôr venovať inštalácii výtvarných diel z depozitov do dosiaľ prázdnych zrekonštruovaných priestorov tejto inštitúcie. Namiesto toho zazneli úvahy dešpektujúce jeden z hľadiska architektúry a výtvarného umenia z najuznávanejších areálov venovaných pamiatke padlým v boji proti nemeckému nacizmu.
Žeby schizofrenický maják?
V petícii sa o. i. dočítame:„Aj po roku 1989 zostal Slavín miestom, odkiaľ zaznievala propaganda bývalého režimu. Prichádzajú sem štátne delegácie, ruskí nacionalisti i motorkárske gangy. Pamätník týčiaci sa nad Bratislavou sa na svoju propagandu neštítia zneužiť mnohí slovenskí politici a konšpirátori, ktorí majú blízko k Rusku… Dnes sa socha (sovietskeho vojaka od Alexandra Trizuljaka – pozn. red.) ocitla v situácii, keď pôsobí ako akýsi schizofrénny maják boja za slobodu, no zároveň zostáva symbolom ruskej imperiálnej politiky, ktorej podobu zažíva práve teraz Ukrajina.“
Aktivita svojských kunsthistoričiek je typickým príkladom najnovšieho zneužívania histórie a kultúrneho rozmeru Slavína. Tajomník Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri Ústrednej rade SZPB Ladislav Skrak sa k tomu vyjadril:
„V prípade pamätníka na Slavíne ide o národnú kultúrnu pamiatku, preto nie je vhodné ju dehonestovať, tobôž slabomyseľnými politizmami. Ide o pomník, ktorý z hľadiska oslobodenia Slovenska Červenou armádou, ako aj autorskými, námetovými a výtvarnými hodnotami dielami nemôže nebyť trvalou hodnotou. Považujem za nešťastné verejne produkovať v tomto prípade provokačné, skresľujúce a demagogické vyjadrenia. Okrem iného preto, lebo tam odpočívajú telesné pozostatky padlých.“
Svetlom proti temnote
K prapodivnej výzve sa vyjadril aj podpredseda ÚR SZPB Jozef Ťažký: „Ide o pietne miesto, spomienkový cintorín osloboditeľov z 2. svetovej vojny. Nesúvisí to s vojenským útokom proti Ukrajine, voči ktorému sa zásadne ohradil náš Zväz už 25. februára minulého roka… Neviem, prečo by vojaci, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní našej vlasti, mali zostať potme len preto, lebo si niekto myslí, že by na tom mali byť rovnako ako súčasní Ukrajinci.“ Proti iniciatíve za zatemnenie Slavína sa Jozef Ťažký jednoznačne vyjadril v rozhovoroch pre denník Pravda a TV Markíza, predseda Zväzu Pavol Sečkár zase v spravodajskej relácii RTVS.
Podvečer 24. februára prichádzali na vyvýšeninu nad Bratislavou zástupy ľudí. Rozšírilo sa totiž, že národnú kultúrnu pamiatku má pohltiť tma, preto sa „vyzbrojili“ sviečkami a kahancami. Veď proti temnote sa dá postaviť iba svetlom.
Napokon sa ukázalo, že bratislavský primátor dal napriek ultimátu vyše dvoch a pol tisícok občanov podpísaných pod spomínanú petíciu iluminovať Slavín na belaso a žlto. Nasvieteniu predchádzala dohoda aj s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a ostatnými ústavnými činiteľmi. Podobne nasvietené boli aj ostatné historické dominanty. Takéto pochopiteľné gesto solidarity s Ukrajincami, ktorí rok čelia vojenskému besneniu, použili aj v iných európskych metropolách, Eiffelovu vežu v Paríži nevynímajúc.
Svetlo v národných farbách Ukrajiny, presnejšie iba na pylóne so sochou červenoarmejca nebolo také žiarivé ako biele. Preto si prítomní veľmi nevideli do tvárí. Ale malo to svoje čaro. Horiace kahance v radoch pozdĺž hrobov príslušníkov Červenej armády, blikajúce sviečky na symbolickom nápise MIER či stisky rúk starých priateľov, ktorí sa našli vďaka zapnutým mobilom dotvárali výnimočnú atmosféru.
Nik tu nevelebil Putina
Keď sme prišli na vojenský cintorín, nebolo jednoduché predrať sa cez masy ľudí až k hlavnému pomníku. Sprvu tam vládol chaos, no celkom milý. Prítomní volali: „Chceme mier!“, zaspievali slovenskú hymnu a potom tú neoficiálnu Na kráľovej holi…
Napokon sa dozvedeli, že zhromaždenie na úrade Starého Mesta nahlásila Slovensko-ruská spoločnosť. Preto si na 23. februára pozvali jej predsedu Jána Čarnogurského, ktorý za účasti mestskej i štátnej polície a poradcu bratislavského primátora odpovedal na spŕšku otázok.
Pred 19. hodinou sa začal program s akým-takým zabezpečením zvukovej techniky. V jeho rámci vystúpili viacerí rečníci. Napríklad bývalý minister spravodlivosti Štefan Harabin, ktorý deň predtým avizoval, že sa bude opäť uchádzať o post prezidenta, stále ambiciózny exposlanec Peter Marček či plukovník vo výslužbe Pavel Marko z Únie vojnových veteránov SR, ktorý pôsobil v mierovej misii na Balkáne.
Prekvapivo nik z nich sa nevyjadril kriticky k belaso-žltému osvieteniu. Pripomínali, že je tam pochovaných 6 845 vojakov Červenej armády. Medzi nimi mnoho Rusov, Bielorusov, Kazachov, Arménov, Gruzíncov a samozrejme aj Ukrajincov, ktorí tvorili viac ako štvrtinu padlých pri oslobodzovaní Slovenska. Nemajú však nič spoločné s agresiou dnešného režimu v Ruskej federácii proti susednej slovanskej krajine. Všetci pred 78 rokmi položili svoje životy v bitke o Bratislavu, Slavín svieti na ich pamiatku, a nie na velebenie Vladimira Putina, ako s obľubou tvrdí dočasný minister obrany Jaroslav Naď.
Nuž, kunsthistoričky nepochodili
Rečníci hovorili o nevyhnutnosti nastolenia mieru, akurát sa líšili v tom, ako by podelili zodpovednosť za vypuknutie „zástupnej vojny“ medzi Ruskom a USA. Zhodne však odsudzovali glorifikáciu banderovcov a príslušníkov nacistickej SS divízie Galícia, ktorí terorizovali aj obyvateľov Slovenska.
Najviac zaujal príhovor bývalého premiéra Jána Čarnogurského, osobitne informácia, že Američania začali stavať v roku 2019 v Očakove pri Odese vojenskú základňu: „Keby ju stihli dokončiť, jadrové rakety by z nej doleteli za pár minút do Moskvy. Som rád, že Rusi hneď na začiatku vojenskej operácie základňu zbombardovali a Američania z nej nebudú môcť rozsievať smrť.“
V každom prípade bratislavské kunsthistoričky docielili niečo úplne iné, ako chceli. V deň výročia invázie proti Ukrajine sa tam zišlo viac národa ako pri oslavách oslobodenia 8. či 9. mája, hoci pochopiteľne za totálneho ignorovania médií. Pritom namiesto pietnej spomienky na vojakov, ktorí tam snívajú svoj posledný sen, sa podujatie zmenilo na politickú debatu, možno aj začiatok predvolebnej kampane.
To je v zásadnom rozpore s predstavami SZPB o tom, aké poslanie majú mať memoriály s veľkými vojenskými cintorínmi. V tomto prípade však neprimeranú politizáciu spustili práve iniciátorky zatemnenie Slavína.
Želanie partizánky Anny Bergerovej
Do ťažko prístupného kruhu politikov na hornej terase Slavína sa podarilo preniknúť niekdajšej partizánke Anne Bergerovej. Svoju stoličku jej ihneď ponúkol Ján Čarnogurský. Našu aktivistku vyzvali, aby sa aj ona verejne vyjadrila k téme, no odmietla. Dodatočne nám to vysvetlila:
„Nemohla som plne súhlasiť s pánmi rečníkmi. Mňa hlboko zarmucuje, ako deti, ženy a ostatní už rok trpia. Nech boli dôvody invázie akékoľvek, medzinárodné spory sa v 21. storočí, keď veľmoci disponujú tými najničivejšími zbraňami, majú riešiť diplomatickou cestou. Keď na Ukrajine denne umierajú nevinní ľudia, tak by sme sa nemali hádať, kto je za to zodpovední viac a kto menej. Riešením môže byť iba okamžité prímerie a následne rokovanie o nastolení spravodlivého mieru.“
Stanovisko primátora Bratislavy
„Monument Slavína nad naším mestom je symbolom oslobodenia. Symbolickým nasvietením Slavína do žlto-modrej farby ukrajinskej vlajky v piatok večer vyjadríme solidaritu a podporu našim susedom, ktorí o tú svoju slobodu musia už rok ťažko bojovať,“ uviedol na poslednú chvíľu primátor Matúš Vallo. Upozornil, že na Slavíne sú pochovaní vojaci Červenej armády, ktorí pred 78 rokmi oslobodzovali Bratislavu:„Patrí im za to naša trvalá vďaka. Vedľa seba tu okrem vojakov iných národov a národností ležia najmä Rusi a Ukrajinci. Možno aj ich potomkovia teraz zomierajú v nezmyselnej vojne Vladimira Putina.“
