Aj v Stalingrade ako v Leningrade sa bojovalo o každý dom
Jelena M. Malyševová,profesorka histórie na Adygejskej štátnej univerzite, Ruská federácia
Foto: archív redakcie
Počas Veľkej vlasteneckej vojny (VVV) v Sovietskom zväze sa mimoriadna pozornosť venovala ideologickej práci a duchovnej mobilizácii občanov. Bezprecedentný boj o povedomie verejnosti dosiahol vrchol počas obrany Kaukazu a bojov o Stalingrad.
Existuje názor, ktorý sa preberá z jednej publikácie do druhej, a to že Adolf Hitler osobne nariadil zajať a obesiť ohnivého antifašistu Ilju Erenburga. Nacisti ho prezývali „Stalinov domáci Žid“.
Antifašistická propaganda v ZSSR
Stratégia antifašistickej propagandy v Sovietskom zväze prešla transformáciou dvakrát, v závislosti od medzinárodnej situácie a zahraničnej politiky. Jej cieľom bolo dištancovať sa od nacistickej kontrapropagandy. Jedným z účinných prostriedkov sú správy Sovietskeho informačného úradu, ktorý uverejnil materiály vyvracajúce prejavy vodcov tzv. tisícročnej ríše a posolstvá Nemeckej informačnej kancelárie.
Stanoviská Sovinformbyra sa tlačili vo všetkých novinách, vysielali sa v rozhlase, používali sa na diskusie, politické informácie a stretnutia s robotníkmi. Sprostredkovali výpovede očitých svedkov barbarstva, lúpeže a iných zverstiev páchaných Nemcami na okupovanom sovietskom území.
Predovšetkým sa uverejňovali fakty o obludnom zneužití pamiatky veľkého ruského spisovateľa Leva N. Tolstého v Jasnej Poľane, rozkaz poľného maršala Waltera von Reichenau o ničení historických a umeleckých hodnôt, o vyhladzovaní civilného obyvateľstva. Sovietska propaganda obratne využívala emocionálne a psychologické formy vplyvu na nepriateľa.
Notoricky známy germanofób
Z rozsiahleho tvorivého dedičstva Ilju Erenburga sa pozornosti teší najmä jeho frontová žurnalistika. Dodnes vyvoláva diskusie, ktoré tu a tam vzplanú. V roku 1997 výstava venovaná Erenburgovi v Nemecko-ruskom múzeu Berlin-Karlshorst odhalila celý rad protichodných názorov, vrátane nelichotivých odpovedí: Erenburg sa javí ako notoricky známy germanofób. Od roku 2001 sa niekoľkokrát ozvali výzvy na zatvorenie kaviarne pomenovanej podľa neho na ulici Karla Marxa v Berlíne. V Rostoku sa vinou snáh neonacistov rozbehla kampaň za zmenu názvu ulice I. Erenburga. Až rozhodné kroky mestského zastupiteľstva v oboch prípadoch viedli ku krachu týchto iniciatív.
Od začiatku VVV publikoval brožúry, články, letáky, výzvy v centrálnych sovietskych a frontových novinách, v médiách krajín protihitlerovskej koalície aj v mnohých neutrálnych štátoch. Samotný život tohto talentovaného človeka a všestrannej osobnosti vychoval bystrého novinára, spisovateľa a publicistu.
Sprostredkovateľ medzi kultúrami
Narodil sa 27. januára 1891 v Kyjeve v rodine inžiniera. Mladosť prežil v Moskve, kde ho pre aktivity v ilegálnej ľavicovej organizácii vylúčili z gymnázia. V roku 1908 emigroval do Francúzska, ktoré sa stalo jeho druhým domovom. Priateľstvo s Pablom Picassom, Fernandom Légerom a Louisom Aragonom z neho urobilo sprostredkovateľa medzi dvoma veľkými európskymi kultúrami.
V roku 1940 sa vrátil do ZSSR, vydal román Pád Paríža, písal o politických, morálnych a historických dôvodoch porážky Francúzska na začiatku vojny. Spisovateľ, básnik, prekladateľ z francúzštiny a španielčiny, publicista, esejista, fotograf, verejný činiteľ, korešpondent Izvestija Erenburg pôsobil v Paríži až do okupácie krajiny galského kohúta.
Viac ako jedna z bitiek
Počas VVV pracoval ako korešpondent novín Krasnaja zvezda, ale iných médií, písal články a analytické recenzie pre Sovinformbyro. Preslávil sa jasnými, emocionálne zafarbenými článkami, esejami a básňami. V roku 1942 vstúpil do Židovského protifašistického výboru a aktívne zbieral a publikoval materiály o holokauste. Bez preháňania sa stal najvášnivejším, najtalentovanejším a najautoritatívnejším spomedzi sovietskych spisovateľov, ktorí sa podieľali na antifašistickej propagande.
Jeho články a letáky boli také populárne, že na fronte a v partizánskych oddieloch, ako hovoria očití svedkovia vo svojich memoároch, existovala nevyslovená smernica: letáky a časti novín, kde sa nachádzajú Erenburgove materiály, by sa nemali používať na podpaľovanie.
Počas bojov pri Stalingrade v správe Sovinformbyra 24. novembra 1942 uviedol: „Bitka o Stalingrad predstavuje pre Hitlera niečo viac ako jednu z bitiek: tu je v stávke prestíž führera. Nemci sú zmätení, ale musíme očakávať tvrdohlavý odpor. Udalosti v Afrike už zasiahli nervy Nemecka. Zima im nesľubuje nič povzbudivé.“
Prorok porážky okupantov
Práve Erenburg prorocky označil porážku 6. armády poľného maršala Friedricha Paulusa pri Stalingrade za katastrofu. Pred 80 rokmi napísal: „Hitler, samozrejme, urobí všetko pre to, aby sa vyhol ústupu zo Stalingradu, najmä preto, že sa tento ústup môže ľahko zmeniť na katastrofu. V priebehu 24. novembra 1942 naše jednotky pokračovali v úspešnej ofenzíve zo severozápadu a z juhu. Útok pokračuje, tieto slová správ vysielaných sovietskym rozhlasom znejú ako neurčité dunenie krokov. Prichádza Červená armáda.“
Hitler donedávna slávnostne vyhlasoval, že dobyje Stalingrad. Nemci sa potom čudovali, prečo bol posadnutý fuhrer taký skromný, prečo im nesľúbil aj Moskvu a Baku. Bol si však istý, že Stalingrad má vo vrecku. Dva mesiace trvali pouličné bitky. Nemci videli ruiny tovární a domov, na ktoré útočili celé dni, niekedy aj týždne. Od cieľa ich delilo niekoľko stoviek metrov, no tie sa stali neprekonateľné vďaka nezlomnosti a odvahe vojakov Červenej armády.
Z miliónov sa stali zločinci
Berlínsky dvojtýždenník Berliner Börsen Zeitung uverejnil 14. novembra článok svojho vojnového korešpondenta zo stalingradského frontu, ktorý sa začína slovami: „Moderné mesto sa drží až do zničenia posledného múru. Brusel a Paríž kapitulovali. Dokonca aj Varšava súhlasila s kapituláciou. Ale sovietsky vojak zápasí s hlúpou poslušnosťou beštie… Ešte donedávna boli naši priatelia naklonení považovať osud Stalingradu za spečatený. Teraz snívajú o možnosti dostať sa z dobytého mesta.“
Obrancovia Stalingradu tvrdohlavo držali každý meter pôdy.
Na okraji mesta i v ňom samotnom Nemci sústredili asi 20 divízií. Erenburg to komentoval: „Keď nacisti zaútočia, idú ako páni, so sluhami. V ťažkých chvíľach však zabúdajú na služobníctvo. Taliani sa to naučili v Líbyi, Rumuni sa s tým zoznámili pri Stalingrade. Ofenzíva Červenej armády pokračuje, s radosťou ju víta celé Rusko. Treba si myslieť, že to bude inšpirovať aj našich spojencov bojujúcich v Afrike… Ruky každého Nemca sú zašpinené krvou. Z miliónov vojakov sa stali zločinci. Sú medzi nimi generáli a desiatnici, Prusi a Bavori, tuční a chudí, ale ja vidím jedného: Nemca. Má rybie oči a dlhé, chamtivé ruky.“
Autor hesla Zabi Nemca!
Počas vojnového obdobia sa Erenburg najviac preslávil autorstvom hesla Zabi Nemca! „Zničíme toto plemeno,“ napísal 25. októbra 1942. „Ak nezabijete Nemca, Nemec zabije vás. Vezme vašich blízkych a bude ich mučiť vo svojom prekliatom Nemecku. Ak je vo vašom okolí pokoj, ak čakáte boj, zabite Nemca pred bojom. Ak necháte žiť Nemca, Nemec obesí Rusa a zneuctí ruskú ženu. Ak ste zabili jedného Nemca, zabite druhého – nič nie je pre nás zábavnejšie ako nemecké mŕtvoly. Nepočítaj dni. Nepočítajte míle. Spočítajte jednu vec: Nemcov, ktorých ste zabili. Zabite Nemca! Žiada vás starenka. Aj dieťa ťa o to prosí. Zabite Nemca! kričí rodná zem. Nenechajte si to ujsť!“
Keď Erenburg publikoval tieto riadky podobne ako milióny sovietskych vojakov na fronte nemyslel to o Nemcoch vo všeobecnosti, ale o konkrétnom útočníkovi, okupantovi. O tom Nemcovi, ktorého ruky páchali obludné zločiny, o nepokryteckom stelesnení mizantropického nacistického režimu s jeho teóriou tzv. rasovej čistoty.
Zdôrazňoval, že nacizmus a nemecký národ nie sú stotožnení, 14. júna 1942 napísal: „Našu nenávisť voči fašizmu neprenášame na rasy, národy, jazyky. Viem, že deväť desatín nemeckej mládeže je otrávených jedom fašizmu, ktorý infikuje telo ako syfilis. Ale žiadne z Hitlerových zverstiev mi nedovolí zabudnúť na skromný dom vo Weimare, kde Goethe žil a pracoval.“
Stovky periodík, tisíce hodín vysielania
Počas VVV sa slovo stalo zbraňou, najväčšiu ničivú silu dosiahlo počas bitky o Stalingrad. Sovietske médiá naštartovali efektívnu prácu na vzdelávaní vojakov a domácich frontových pracovníkov. Vydávali 19 frontových novín, viac ako 100 periodík jednotlivých armád a flotíl, stovky tlačív pre príslušníkov divízií a brigád, 20 časopisov v náklade dvoch miliónov výtlačkov. Len pre národné vojenské formácie na frontoch vydávali 64 novín v jazykoch národov ZSSR, množstvo letákov, plagátov a brožúr.
Jedným z najúčinnejších a najproduktívnejších prostriedkov ideologickej práce sa stalo rozhlasové vysielanie – denne vo vyše 70 jazykoch národov ZSSR a v 28 cudzích jazykoch. Len sa z Moskvy vysielalo 88 hodín denne a celkovo v ZSSR 1 200 hodín.
Emocionálne bohaté, ohnivé publikácie
Novinárske práce z čias vojny obsahovali náčrty každodenného pracovného života národov Kaukazu, Uralu, Sibíri, Kazachstanu, hovorili o robotníkoch v prvej línii, ich nezištnej práci v mene víťazstva. Zaštepili v nich nenávisť k nepriateľovi, ktorý zaútočil na ich domovinu. Emocionálne bohaté, ohnivé bojové publikácie a články sa stali zbraňami, ktoré sa zmenili na duchovnú energiu obrancu vlasti, vyzývali na okamžitú akciu.
Vojenská žurnalistika Vasilija Grossmana o Stalingrade, sprostredkujúca atmosféru bitky a hrdinstvo obrancov mesta, obsahovala analýzu vojenskej situácie, ktorá sa svojou povahou často približovala k vedeckým článkom. V ťažkom roku 1942 vyšla esej Michaila A. Šolochova s príznačným názvom Veda nenávisti. Na príklade jedného z očitých svedkov fašistických zverstiev spisovateľ ukazuje, ako sa rodí nenávisť k nepriateľovi. Takéto eseje odhaľovali sovietske vlastenectvo s umeleckou presvedčivosťou a zvyšovali vôľu víťaziť.
Generácia víťazov
Pri dosiahnutí víťazstva nad nacizmom zohrala svoju úlohu Všezväzová komunistická strana boľševikov VKP (b). Ako integrálna súčasť štátnej správy sovietskeho politického a spoločenského systému dokázala mobilizovať ľud do boja proti fašistickej expanzii a zabezpečiť konsolidáciu spoločnosti. Vyše 80 percent členov strany slúžilo v ozbrojených silách a obrannom priemysle. Tri milióny ich zahynuli v rokoch 1941 až 1945 statočnou smrťou na frontoch.
VVV výrazne ovplyvnila mentalitu sovietskeho občana. Vytvorila sa špeciálna generácia 40. rokov – generácia víťazov, ktorá sa vyznačovala zvláštnymi morálnymi a psychologickými vlastnosťami, ako je mužnosť, vášnivosť, nebývalá vytrvalosť a sila na frontoch i v zázemí, čo Nemcov ohromilo. S takým odporom sa nestretli v žiadnej z okupovaných európskych krajín. Možno aj pre zvláštnu krutosť v cieľoch nacistických agresorov proti „národu podľudí“.
Fašisti učili nenávidieť
Keď Erenburg v memoároch Ľudia, roky, život spomína svoju vojnovú žurnalistiku, pripúšťa: „Možno zo všetkého najviac nenávidím fašizmus, nielen preto, že to bola absurdná, barbarská myšlienka, ale aj preto, že nás naučil nenávidieť.“ Jeho práca v najťažších obdobiach vojny slúžila ako silný faktor pri mobilizácii národov ZSSR a Červenej armády, aby porazili Nemecko.
Sovietsky zväz utrpel najväčšie ľudské straty, veď podľa plánu nacistov Ost mali presídliť a fyzicky zlikvidovať vyše 75 percent jeho obyvateľov. Nemecké zámery na kolonizáciu tzv. východného priestoru zahŕňali zničenie nielen Židov, Rómov, Moldavcov a slovanských národov, ale konkrétnejšie i komunistov a ich sympatizantov, komisárov, komsomolcov, jednoducho civilistov.
Diskreditácia víťazov nad fašizmom
V posledných rokoch sa rozvinula informačná kampaň, ktorá mala zdiskreditovať a revidovať úlohu ZSSR v druhej svetovej vojne a predstaviť Rusko ako „ríšu zla“, so stáročnými tradíciami východného despotizmu, ktoré sú mu údajne vlastné.
Každý rok 16. marca hlavné mestá pobaltských štátov oslavujú deň legionárov jednotiek SS, konajú sa slávnostné sprievody nacistov. Parlament v Kišineve vyhlásil, že Moldavsko nepatrí medzi víťazné štáty 2. svetovej vojny, ale je porazenou krajinou.
Revízia histórie
V druhom najväčšom meste Gruzínska Kutaisi v roku 2009 zbúrali Pamätník slávy postavený na pamiatku 300-tisíc Gruzínov, ktorí zahynuli počas VVV, a Najvyššia rada Gruzínska vyškrtla Deň víťazstva – 9. máj zo zoznamu štátnych sviatkov.
V tom istom roku v hlavnom meste Uzbekistanu demontovali pomník sovietskeho obrancu vlasti, o dva roky neskôr aj pamätník hrdinu VVV, generálmajora Sobira Rachimova. V Taškente tiež premenovali stanicu metra a štvrť v regióne Fergana, ktoré niesli názov podľa neho.
Ako proti falšovateľom dejín?
Oblasť činnosti na skreslenie histórie je pomerne široká, schémy a metódy falšovania udalostí VVV sa opakujú, migrujú z jednej „národnej“ európskej histórie do druhej. Ide o obvinenia ZSSR z prípravy agresie proti Nemecku, diskreditáciu podielu Sovietskeho zväzu na porážke Tretej ríše a oslobodenie Európy od fašizmu. Hanobia sa pamätníky, a rehabilitujú nacizmus a norimberským tribunálom odsúdení členovia takých zločineckých organizácií ako bola Schutzstaffel (SS).
Skresleniu historicky spoľahlivých dejín druhej svetovej vojny treba čeliť vedecky overenou históriou skutočných udalostí toho dramatického a hrdinského obdobia.
Ilja Erenburg o führerovi tzv. tisícročnej ríše: „Prečo v Nórsku a Grécku plačú vdovy? Prečo bol vypálený Rouen, zničený Belehrad, Rotterdam? Hitler povedal: Zničím celý svet. Na jeho pokyn zlikvidovali fašistickí letci stovky pozoruhodných pamiatok svetovej architektúry. Nenávidí všetky národy sveta: potrebuje mučiť a ničiť. Svojmu priateľovi Hermannovi Rauschningovi povedal: Keby nebolo Židov, museli by si ich vynájsť – len krutosť človeka približuje k hnutiu. O Francúzoch napísal: Toto sú černosi, treba ich obmedziť. Hitler sa mstí Čechom: jeho nevlastná matka bola Češka. Vyhlásil: Sú to slovanské svine! Nenávidí najmä Rusov. Tento samoľúby kretén nazval Leva Tolstého bastardom. Hitler opovrhuje aj nemeckým ľudom. Strasserovi povedal: Naši pracovníci nechcú nič iné ako chlieb a cirkusy – nemajú žiadne ideály.“