Pamätná tabuľa na popradskej železničnej stanici pripomínajúca prvý transport slovenských Židov do Auschwitzu
Dagmar Mlynarčíková, Bratislava
Má význam vracať sa do minulosti? Nežijeme už v úplne iných časoch a nečelíme celkom iným výzvam? Iným hrozbám a vojnám? Tieto otázky mi vždy víria v hlave, keď pravidelne nastupujem alebo vystupujem z vlaku v Poprade.
Vtedy nemôžem pohľadom nezavadiť o pamätnú tabuľu na peróne železničnej stanice, ktorá pripomína prvý transport tisícky židovských dievčat a mladých žien do tábora smrti Auschwitz. Takmer nikdy tam nechýbajú kvety.
Memento transportu z 25. marca 1942 nie je otáznikom, ale výkričníkom na mape pamäti, ktorý varuje, burcuje, nalieha. Spomínajme… Dievčatá netušili, že sa z nich domov vráti iba hŕstka. Po vojne smerovali na Slovensko, ktoré vydalo vlastných občanov nacistickej mašinérii.
Viacerí by aj dnes najradšej zabudli, ani osadzovanie pamätnej tabule sa v meste pod Vysokými Tatrami nestretlo so všeobecným prijatím. Prečo práve na stanici? Nemohlo by to byť pri pamätníku oslobodenia? Stratené v priestore…
O umiestnenie tabule sa zviedol boj, až napokon vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Múzea židovskej kultúry SNM Pavlovi Mešťanovi našla spomienka v roku 2002 to správne miesto. Ale pochybovači sa ozývajú i v súčasnosti. Obhajujú predstaviteľov vojnového slovenského štátu, že vraj nemohli vedieť o fungovaní táborov smrti.
Nuž, obhajovanie neobhájiteľného je akoby naším národným športom. Nevieme sa pozrieť dejinám priamo do očí a priznať si vlastné chyby. Vyhovárať sa na mocných, to zvládame perfektne.
Keď pamätná tabuľa na popradskej stanici uzrela svetlo sveta, ešte žili očité svedkyne. Napríklad Edita Grosmanová, ktorá Poprad navštívila pri tejto príležitosti viackrát. Adaptovať sa na život po návrate z Auschwitzu bolo ťažké. Pripomenula príhodu, ktorá by bola úsmevná, keby v sebe neniesla toľko tragédie.
Raz jej po návrate z koncentračného tábora rodičia kúpili čerešne, plná miska na stole lákala. Editka začala drobné ovocie krájať na ešte menšie kúsky. Podvedome. Užasnutým príbuzným potom povedala, že sa len chcela podeliť s ostatnými dievčatami. Tak to robili v tábore…
Nenechajme vyhasnúť bolesť, nedovoľme jej upadnúť do zabudnutia. Zlo nevymrelo. Zlo je v nás, v každom človeku sa skrýva Boh aj diabol, povedal už nebohý profesor Mešťan na jednej z pietnych spomienok na popradskej stanici. Na mieste, kde odchádzajú vlaky, no minulosť odtiaľ neodišla. Je tu s nami. V každej vojne, v ktorej vyhasínajú ľudské životy. Spomínajme a učme sa čeliť zlu. V nás i okolo nás. Teraz je to vari aktuálnejšie než kedykoľvek predtým.