Fakľové sprievody bývajú v Grécku súčasťou nacistických demonštrácií.
Ioannis Sideropulos, Praha
Foto: archív autora
Fašistická pravica má v Grécku dlhú tradíciu. Korene siahajú do ultrapravicovej diktatúry Ioannisa Metaxasa. Sedem týždňov po jeho smrti – 6. apríla 1941 zaútočilo na túto krajinu nacistické Nemecko po boku s fašistickým Bulharskom. To zlomilo grécku obranu a nasledovala okupácia krajiny troch štátov: Nemecka, Talianska a Bulharska.
Obsadenie Grécka sa stalo pre Hitlera tvrdým orieškom a pozdržalo ho o dva cenné mesiaca v invázii proti Sovietskemu zväzu. Nacistickým okupantom sa dala do služieb časť gréckeho represívneho aparátu a fašistické bandy. Tie im mali pomáhať eliminovať domáci odpor.
Grécko sa oslobodilo v podstate samo 28. októbra 1944. Spojenci v podobe vojsk Veľkej Británie, Víťazoslávne vstúpili na predtým oslobodené územie. Neopreli sa však o demokratov a ľavicu, s ktorými dovtedy spolupracovali, ale o represívne sily, ktoré vybudovali nemeckí nacistii.
Pre krajných nacionalistov vlasť znamená vojnu
Nasledujúca občianska vojna utvrdila v štátnom aparáte, polícii a armáde pozície nacionalistických bojových jednotiek vycvičených Nemcami. Nová pravicová vláda garantovala Británii a Spojeným štátom hrádzu proti komunistickému a vlasteneckému hnutiu.
Tieto militantné kádre vytvárali podľa potreby štátne inštitúcie i ultrapravicové monarchistické strany ako legálnu strechu pre činnosť teroristických skupín, ale aj tajných organizácií v polícii, vojsku a národnej domobrane.
Vyvrcholením násilných zásahov týchto síl bola vražda Grigorisa Lambrakisa 27. mája 1963, keď úrady znemožnili jej vyšetrovanie. Vtedy ministerský predseda Konstantinos Karamanlis verejne nastolil otázku: „Kto vlastne vládne v tejto krajine?“
Grigoris Lambrakis (narodený 3. apríl 1912) bol pôvodnou profesiou lekár. Venoval sa aj atletickým športom, prednášal na Lekárskej fakulte Aténskej univerzity. Bol aktívnym odporcom proti nadvláde fašistickej Osi počas 2. svetovej vojny, neskôr sa stal významným protivojnovým aktivistom. Jeho zavraždenie pravicovými fanatikmi, ktorých tajne podporovala polícia a armáda, vyvolalo masové protesty. Politická kríza napokon vyústila 21. apríla 1967 do fašistického prevratu a nastolenia junty tzv. čiernych plukovníkov. Tá podporila o. i. vznik masových polofašistických organizácií, ktoré sa odvolávali na tradície nastolenia Metaxasovej diktatúry a občianskej vojny proti ľavici.
Malý führer Nikos Michaloliakos
Aj po páde junty v roku 1974 jej aparát v armáde, štátnej bezpečnosti, polícii, justícii i v miestnej samospráve zostal takmer nedotknutý. Mnoho jej úradníkov založilo krajne pravicové politické strany, ktoré však mali mizivý ohlas. Demokratizácia a dejuntizácia Grécka trvala za vlád Konstantinosa Karamanlisa a Adreasa Papandreu ďalších desať rokov.
Najúspešnejším z fašistických pohrobkov sa stal „malý führer“ Nikos Michaloliakos. Začal budovať nové štruktúry zamerané najmä na mládež, ktorá juntu nezažila. Tomu pomohla aj dlhodobá ekonomická kríza a nezamestnanosť.
Príťažlivosť nového ultrapravicového hnutia Zlatý úsvit mal zvýšiť širší historický záber, mysticismus a zefektívniť odborný výcvik vedený reakčnými dôstojníkmi regulárnej armády.
Pretože rozvíja svoju demagogickú ako akúsi vlasteneckú doktrínu v mene slávnej minulosti antických Grékov a starých Byzantíncov, jeho uplatnenie v modernej realite môže držať krok len s dravým charakterom kapitálu a iba jemu môže slúžiť.
Súčasná situácia určite nie je v súlade so spôsobom a konaním, ktoré veľký kapitál prijíma na presadzovanie svojich záujmov. Za iných okolností, ktoré nik nemôže vylúčiť v ére globálnej kapitalistickej krízy, sa tzv. vlastenecká doktrína Zlatého úsvitu môže stať prvou voľbou pre početné masy obyvateľstva. A to je ďalší dôkaz, že bez ohľadu na to, kde sa začína a na čo odkazuje, platí, že fašizmus je otvorená teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších prvkov finančného kapitálu.
Ten v prvej fáze ani neskrýval nespokojnosť s volebnými výsledkami Zlatého úsvitu. Sprvoti zlyhával ako úspešná alternatíva k ľavicovému mládežnícke hnutiu a odborom, bojujúcim za sociálnu spravodlivosť.
Od mystických tradícií k terorizmu
Zlatý úsvit sa sám definoval ako nacionalistická a vlastenecká strana. Čo však preň znamenalo, keď sa odvolával na vlastenectvo? Stal sa zo skupiny okrajových nacistov na desať rokov treťou najsilnejšou stranou v krajine bez toho, aby zmenil svoje názory.
Michaloliakos sa opäť dynamickejšie objavili v popredí v 90. rokoch minulého storočia, keď využíval macedónsku a imigračnú otázku s otvorením hraníc, ale vo voľbách v rokoch 1993 až 1996 Zlatý úsvit utŕžil kolosálny prepad. Ako stranícka formácia nadobudol svoju prvú podobu v novembri 1993, pričom si zachoval vojenskú štruktúru a hierarchickú disciplínu. Je príznačné, že v eurovoľbách v roku 1994 získal slabých 0,11 percenta hlasov, kým v parlamentných voľbách v roku 1996 len 0,07 percenta.
Vo dvojitých voľbách v roku 2012, keď sa krajina zmietala vo vrcholiacej hospodárskej kríze, sa krajne pravicovým populistom podarilo zvoliť 18 poslancov do helénskeho parlamentu, čo bolo bezprecedentnou porážkou demokratického bloku. Je príznačné, že v tom istom roku známy pravicový politik Kostas Plevris zašiel tak ďaleko, že varoval voličov: „Preboha, voľte si, čo chcete, no nevoľte násilníkov, nezavádzajme násilníkov do verejného života. Viete, aký som ja antikomunista, no radšej tisíckrát voľte Paparigu ako Michaloliakosa.“ Alexandra Paparigová bola dlhoročná predsedníčka Komunistickej strany Grécka.
Antisemiti, fašisti a národní socialisti
Michaloliakos v prejave zo septembra 2011 priznáva: „Tí, ktorých považuje Zlatý úsvit za prekážku svojho hnutia, stanú sa mydlami spolu so svojimi židovskými deťmi…“
Voličov však chcel získať rozličnými trikmi a údajne vlasteneckými argumentmi. Demagogická prejavy o „sprisahaní Židov proti Grécku“ predniesol pred hlavným vchodom do parlamentu.
„Nie sme Le Penová,“ vyhlásil, „Sme semeno porazených z roku 1945, sme nacionalisti, národní socialisti, fašisti. Sme bojovníci, čo budú brúsiť bajonety o dlažbu, aby oslobodili našu vlasť od Židov.“
Rétorika bola jasná, no nasledovalo vyvodenie politickej zodpovednosti za vraždu populárneho rappera Pavlosa Fyssasa.
„Nazvali nás náckmi, no nikdy nie zlodejmi. Tieto ruky možno niekedy salutujú nacistické pozdravy, no sú to čisté ruky. Nie sú špinavé, nekradli,“ vykrikoval Michaloliakos v roku 2012.