Cesta ku kamennému kvetu.
Ján Rohár, Záhreb, Banja Luka
Foto autor
Chorvátsky koncentračný tábor Jasenovac, ležiaci 115 kilometrov juhovýchodne od Záhrebu, sa zvykne opisovať ako miesto, z ktorého sa aj nacistom robilo zle. Ustašovci (v preklade vzbúrenci, rebeli) svojou krutosťou voči srbským zajatcom pretromfli aj obávané gestapo.
Jasenovac bol svojím spôsobom „unikátnym“ zariadením na Balkáne počas 2. svetovej vojny. V areáli niekdajšieho veľkého komplexu sa dnes nachádza pamätné miesto s menšou expozíciou pripomínajúcou túto čiernu škvrnu v chorvátskej histórii.
Zohavené mŕtvoly hádzali do Sávy
Koncentračný tábor na rozdiel od známejších nacistických vyhladzovacích táborov nespravovali Nemci, ale chorvátski fašisti – ustašovci, ktorých charakterizovala krutosť. Vraždenie tu neprebiehalo podľa chladného nordického plánovania, no živelne všetkými možnými spôsobmi a čo najbrutálnejšie. Nožmi, pištoľami alebo inými zbraňami, niekedy sa vrah s obeťou konfrontoval individuálne, tvárou v tvár.
Tábor a praktiky v ňom kritizovali aj Nemci. Menej ako metódy fyzickej likvidácie ich trápilo, že primárnym cieľom chorvátskeho besnenia neboli Židia, ale Srbi. Samozrejme, ani Židia či Rómovia sa krutosti nevyhli,
no Srbi mali z pohľadu ustašovcov „prednosť“. Svoju úlohu pri vraždení zohrávala aj náboženská otázka, Chorváti boli tradične katolíci a Srbi pravoslávni. Na stenách v expozícii sú napísané desaťtisíce mien obetí, ktorým sa toto miesto stalo osudným. Ustašovci zvykli mŕtvoly obetí svojho vyčíňania neskôr hádzať do neďalekej rieky Sáva. Okrem mien a dobových fotografi í tu vystavujú aj nástroje aj nástroje vraždenia – sekery, kladivá či nože.
Identifikácia obetí pokračuje
Múzeum obsahuje aj množstvo panelov zobrazujúcich svedectvá väzňov, ktorí mali to šťastie a besnenie prežili. Pri pohľade na panel s počtom obetí zisťujeme, že v tábore dokázateľne prišlo o život aj viac ako
100 Slovákov, vrátane jedného dieťaťa. Údaje o celkovom počte obetí (83-tisíc) sú hrozivé, no napriek tomu nedosahujú ani polovicu počtu, ktorý uvádzajú srbské zdroje. Tie odhadujú zhruba okolo pol milióna obetí len na strane Srbov (celkovo ich malo byť až 700-tisíc), no chorvátski historici tieto čísla spochybňujú.
Počet skutočných obetí genocídneho besnenia dodnes rozdeľuje Chorvátov a Srbov. V minulosti sa v rozličných obdobiach tieto čísla nadhodnocovali alebo naopak výrazne redukovali. Výskum a identifikácia
obetí pokračuje aj dnes.
Dominantou spomienkového komplexu je pamätník Kamenný kvet. Cestu k nemu tvoria podvaly zo železnice, ktorá privážala ľudí natlačených vo vagónoch. Jeden takýto vlak s dobytčími vagónmi stál na mieste aj v čase našej návštevy. Človek má pri prechode od pamätníka k vagónu dostatok času, aby precítil krutosť dejov, ktoré sa tu odohrávali.
Ustašovci – najhorší teroristi
Po návšteve Jasenovacu sme sa vydali do Banja Luky, hlavného mesta autonómnej Republiky Srbskej (súčasť Bosny a Hercegoviny). Práve tam previezli v roku 1991 časť pôvodného inventára múzea v Jasenovaci. Počas rozpadu bývalej Juhoslávie sa totiž stalo terčom útokov chorvátskych nacionalistických zoskupení. Bolo zničených alebo stratených 7 705 exponátov spolu s približne 2 500 titulmi z knižnice.
Múzeum opäť otvorili až v roku 2006. Časť predmetov sa z Banja Luky vrátila do Jasenovacu, a to aj vďaka zmene chorvátskeho postoja a podpisu základnej dohody medzi Múzeom holokaustu vo Washingtone a chorvátskym ministerstvom kultúry. Napriek tomu časť cenných exponátov ostala v Banja Luke, a preto sa
určite oplatilo pozrieť sa na túto tragédiu aj zo srbského pohľadu.
Práve tam sme našli najextrémnejšie zábery z Jasenovacu. Dobové fotografi e a záznamy dokazovali najdrastickejšie zločiny, ktoré sa dajú prirovnať k praktikám príslušníkov tzv. Islamského štátu. Sadistický ustašovský veliteľ na jednej z fotografi í pózuje s odrezanou hlavou srbského partizána. Takýchto snímok vrátane vrátane záberov na zohavené telá detí bolo v múzeu oveľa viac. Po ich zhliadnutí si návštevník zrejme položí otázku, či v tých čiernych uniformách boli naozaj oblečení ľudia.
Žiaľ, spomienka na zábery kompletne zničeného múzea z 90. rokoch nás vracia k otázke, či sme sa naozaj zmenili, alebo sa kedykoľvek môže takýto druh násilia vrátiť. A to nielen v islamskom svete.