Rómskemu holokaustu zvykneme dávať prívlastok neznámy. A to preto, lebo sa vo verejnosti o ňom začalo hovoriť až v posledných rokoch a tiež že nie je dostatočne spracovaný ani v odbornej literatúre.Samostatnou kapitolou je jeho pripomínanie v rómskych komunitách. Sú lokality, kde sa o tejto téme – Porajmos (rómsky rezanie, ničenie) – hovorilo a odrazilo sa to i v kolektívnej pamäti. Inde zase nájdete ľudí, ktorí tieto hrôzy prežili, no snažili zabudnúť a viac sa k tomu nevracať. Preto aj pre mnohých súčasných Rómov je nepoznané obdobie.Státisíce obetí Rómov v EurópePočas druhej svetovej vojny zahynulo v Európe 300- až 500-tisíc Rómov. Ide to odborný odhad, pretože v povojnovom období nebol záujem zmapovať počet obetí a ani v koncentračných táboroch sa vo vzťahu k Rómom neviedla taká dôsledná evidencia ako napríklad o k židovskom obyvateľstve.Iste, protižidovské opatrenia boli jasne orientované. Príkladom môže byť tzv. Židovský kódex prijatý Slovenským snemom. Protirómske opatrenia sa často a v mnohých krajinách spájali so zákrokmi proti asociálom. Napríklad v našich podmienkach vyhláška ministerstva vnútra z 18. júna 1940 definovala pojem Cigán nasledovne: „Pod Cigánom sa má rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým a vyhýba sa práci.“ V praxi však na nútené práce v pracovných útvaroch sústreďovali všetkých rómskych mužov, bez ohľadu na to, či pred internáciou mali stálu prácu.
Rómovia ako obete fašistického masakru v Tisovci
Aj iné zákazy, napríklad zákaz vstupu na verejné miesta, sa vynucovali plošne na všetkých Rómoch. Stotožnenie etnicity s asociálnosťou bol zároveň i dôležitý argument pri vysvetľovaní zmyslu perzekúcií. Vznikal dojem, že Rómovia si za to môžu sami, lebo sa vyhýbajú práci, kradnú, parazitujú a teda si taký osud zaslúžia. V mnohých obciach tento prístup využili na to, aby sa Rómov zbavili, ešte viac ich vytlačili na okraj spoločnosti.
Rasistické vyhlášky ministra vnútra
V apríli 1941 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku č.163 o úprave niektorých pomerov Cigánov. Dotkla sa nielen početne menšej skupiny olašských Rómov, ktorým zakazovala kočovanie, pričom im odobrali kone a vozy, ale aj všetkých usadlých Rómov. Tí boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo vicinálnych (miestnych) ciest, a umiestniť ich „oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom“.Toto opatrenie spretrhalo krehké ekonomické vzťahy medzi Rómami a majoritným obyvateľstvom vo vidieckom prostredí. Tam boli Rómovia dostupnou a lacnou pracovnou silou pre roľníkov, pracovali za naturálie. Využívali ich najmä pri nárazových poľnohospodárskych prácach. Odsunom mimo obce a hlavne zákazom vstupu do miest a dedín mimo vybraného času stratili možnosť zaobstarať si živobytie.Dá sa povedať, že v jednotlivých krajinách mal rómsky holokaust podobné črty, iba dochádzalo k oneskorovaniu v čase. V prvej fáze prevzatia moci nacistami vrátane satelitných štátov dochádzalo k súpisom a evidenciám. Krátko nato Rómom upreli občianske práva.Na Slovensku napríklad na základe branného zákona číslo 20 z roku 1940 boli spolu so Židmi zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci (vojenskými osobami). Aktívnu vojenskú službu potom Rómovia vykonávali v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany, kde ich zaradili najmä do 24. – tzv. cigánskej roty. Do osobitných útvarov začleňovali tiež Židov a „árijcov“, ktorými boli politicky nespoľahliví. Židia a Rómovia sa v tomto útvare ocitli v ponižujúcom postavení, čo sa odrážalo aj na vojenskej rovnošate, ale predovšetkým nemali prístup k zbraniam a nasadzovali ich na zemné a pomocné stavebné práce.
Otrocká práca v špeciálnych útvaroch
V ďalšej fáze perzekúcií ľudáci zriaďovali špeciálne útvary, kde Rómov využívali na otrocké práce. Formálne boli určené pre asociálne osoby, ale Rómov do nich deportovali na etnickom princípe .Išlo najmä o mladých práceschopných mužov, ktorých zneužívali na najťažšie manuálne práce pri stavbách priehrad, ciest a železničných tratí. Stali sa tak lacnou pracovnou silou, ktorá v takmer otrockých podmienkach budovala významné stavby po celom Slovensku. Prvé pracovné útvary otvorili už v roku 1941 – Očovej, Moste na Ostrove a v horárni Trnava. Doba ich existencie bola veľmi krátka, ešte v tom istom roku ich rozpustili. Trvalejšie tábory vznikali od roku 1942. Medzi najväčšie patrili pracovné útvary v Dubnici nad Váhom (1942 – 1944) a na východe Slovenska (1942 – 1943).V Dubnici pracovali rómski zaradenci takmer tri roky na stavbe vodného diela na Váhu. Na východnom Slovensku vznikol komplex pracovných útvarov v Hanušovciach či Bystrom nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci. Rómovia tam budovali železničnú trať Prešov – Strážske. Posledným štádiom „konečného riešenia“ sa stala internácia v zaisťovacích táboroch a následná deportácia do vyhladzovacích koncentračných táborov. Na území Slovenska zriadili zaisťovací tábor na sklonku roka 1944, ale aj tak sa stihla prejaviť brutalita v zaobchádzaní so zaistencami. Vo februári 1945 došlo k poprave 26 Rómov, ktorí ochoreli na škvrnitý týfus. Čosi je zaujímavé a objavuje sa v celej Európe. Na perzekúciách rómskeho sa podieľali nielen príslušníci armády, ale vo veľkej miere aj príslušníci rozličných polovojenských zoskupení. U nás išlo najmä o príslušníkov Hlinkovej gardy, v Maďarsku o členov Nyilaskeresztes Párt – doslova fašistickej Strany Šípových krížov.
„V ďalšej fáze perzekúcií ľudáci zriaďovali špeciálne útvary, kde Rómov využívali na otrocké práce. Formálne boli určené pre asociálne osoby, ale Rómov do nich deportovali na etnickom princípe .“
Aktívni v partizánskom hnutí
O téme, o ktorej sa tiež málo hovorí, je to, že sa Rómovia aktívne zapojili do protifašistického odboja už pred augustom 1944. Predovšetkým muži sa pridali k partizánskemu hnutiu, ale i mnohé rómske komunity sa podieľali na materiálnej pomoci a podpore v zásobovaní partizánov v horách. Po vypuknutí Slovenského národného povstania vstúpili na naše územie rozličné zložky nemeckej brannej a represívnej moci, ktoré sa dopúšťali represálií aj na civilnom obyvateľstve. Zatýkali, popravovali bez súdu a vypaľovali lokality, ktoré podozrievali zo spolupráce s partizánmi. Po potlačení Povstania až do oslobodenia nacisti a ich domáci prisluhovači majú na svedomí životy viac ako 1 400 Rómov, vrátane žien, detí a starých ľudí. Fyzicky zlikvidovali vyše stočlennú komunitu v Iliji pri Banskej Štiavnici a v Tisovci, v Dúbravách zavraždili všetkých mužov a chlapcov nad 14 rokov. Z obce Lutila neďaleko Žiaru nad Hronom viac ako 40-člennú skupinu deportovali, po vojne sa ich telesné pozostatky našli v hromadnom hrobe na cintoríne v Dolnom Turčeku. Masové vraždy sa nevyhli ani územiu anektovanom horthyovským Maďarskom. V Slatine (okres Levice) v predvečer Vianoc 1944 upálili v jednom dome takmer 60 Rómov. Na Veľký piatok v nasledujúcom roku, pár dní pred koncom vojny, zahynulo vyše 40 Rómov z Hurbanova pri obci Trhová Hradská.
Fotografia je zo spomienkového stretnutia z minulého roka na mieste fašistického besnenia proti Rómom v horách neďaleko Dubnice nad Váhom. Vľavo je autorka článku Zuza Kumanová
„V Slatine (okres Levice) v predvečer Vianoc 1944 upálili v jednom dome takmer 60 Rómov.“
Za genocídu Rómov počas medzinárodného vojnového tribunálu v Norimbergu nikoho neobžalovali a teda ani neodsúdili. Podobne to bolo i v jednotlivých štátoch, kde vinníkov a trýzniteľov spravidla neidentifikovali a teda ich ani nepredviedli pred súd. Platí to aj o Slovensku. Ani za zdokladované vyvraždenie Rómov pri Trhovej Hradskej si vinníci nevypočuli žiaden rozsudok! Dnes už sú tieto zločiny dávno premlčané, ale nesmú byť zamlčané. Musíme o všetkých týchto zverstvách páchaných na nevinných ľuďoch hovoriť, nabádať k ostražitosti, byť citliví na prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancii a xenofóbii. Iba tak dokážeme spoločnosť uchrániť pred narastajúcim nacionalistickým extrémizmom.
Zuza Kumanová, štátna tajomníčka Ministerstva kultúry SR