Pomník pred Múzeom bitky o Kurský oblúk
Stanislav Mičev, historik
Kurská bitka je najväčšou bitkou Veľkej vlasteneckej vojny (VVV, 1941-1945), v ktorej Červená armáda ČA) zmarila posledný výrazný útok nemeckých vojsk na sovietsko-nemeckom fronte a definitívne prevzala strategickú iniciatívu do svojich rúk.
Spolu s bitkou o Stalingrad zohrala rozhodujúcu úlohu pri zabezpečení podstatného prelomu v priebehu VVV, ktorý sa skončil oslobodením ľavobrežnej Ukrajiny a porážkou obrany nepriateľa na Dnepri. Ak Stalingrad znamenal v prvom rade psychologický zvrat, keď nacisti utrpeli v zásade prvú riadnu porážku od začiatku vojny na východe, tak Kursk priniesol výrazný vojenský zlom nielen na východnom, ale na v celej 2. svetovej vojne.
Po Stalingrade sa podarilo ešte nacistom prevziať iniciatívu a v polovici marca 1943 znovu dobyť už oslobodený Charkov. Po Kursku už v zásade len ustupovali. Materiálne a ľudské straty boli pre nich nezvratné a nenahraditeľné.
Diktatúra prijateľnejšia ako nacizmus
Sovietsky vojenský priemysel pracoval aj v zlých podmienkach naplno, výrazne sa zlepšilo zásobovanie frontových jednotiek. Práca tylu bola na oveľa vyššej úrovni ako na začiatku vojny na východe a to i vďaka podpory Spojencov. Pomohli najmä dodávky nákladných áut a konzervovaných potravín.
Červenoarmejci dokázali bojovať za oveľa skromnejších podmienok než vojaci ktorejkoľvek inej vtedajšej armády. V tomto čase bolo aj občanom ZSSR absolútne jasné, že stalinská diktatúra je pre nich oveľa prijateľnejšia ako nacizmus.
Nacisti svojím neľudským zaobchádzaním nielen s vojnovými zajatcami, ale aj s civilným obyvateľstvom stratili akúkoľvek nádej na podporu v zápase proti boľševizmu. Boj za národné prežitie nadobudol v Rusku a v iných okupovaných častiach ZSSR celonárodný charakter.
Rozsah nacistickej katastrofy sa prejavil i v tom, že na historických miestach bojov zostalo také množstvo vojenskej techniky, že zozbieraná pozdĺž železničných tratí sa tiahla na desiatky kilometrov. Trvalo dlhšie než dva roky, kým sa mnohotonová hŕba úlomkov a vrakov odviezla.
Na obrovskom priestore Kurskej, Orelskej, Belgorodskej a Brianskej oblasti existujú tisícky cintorínov, spoločné aj jednotlivé hroby. Posledné miesto odpočinku tých, čo prišli pod Kursk ako nepriatelia, a tých, ktorí bojovali za nezávislosť svojej vlasti.
Výsledok porady na hlavnom štábe
Po porážke okupantských vojsk v Stalingradskej bitke a v priebehu zimného postupu ČA pripravovalo nemecké velenie letnú ofenzívu v roku 1943 s cieľom, opätovne získať strategickú iniciatívu. Pre útok si vybralo do línie frontu hlboko zasahujúci Kurský výbežok, ktorý sa vytvoril počas postupu sovietskych vojsk.
Podľa vypracovaného plánu mali Nemci neočakávanými údermi vo všeobecnom smere obkľúčiť mesto Kursk, zlikvidovať zoskupenie sovietskych vojsk a v prípade úspechu pokračovať v určenom smere. Operácia Zitadelle sa mala stať nástupnou pre ostatné boje letnej ofenzívy. Hitler sa spoliehal predovšetkým na nové technicky dokonalejšie tanky Tiger a Panther a na veľké samohybné delá Ferdinand.
Sovietska armáda bola, samozrejme, pripravená na postup do Kurského výbežku. Potom ako rozviedka zistila fakty o chystanej nemeckej ofenzíve, sa na porade v Hlavnom štábe Najvyššieho velenia 12. apríla 1943 rozhodlo o zaujatí vopred plánovanej obrany.
Úlohou sovietskych vojsk bolo oslabiť útočné zoskupenia nepriateľa a následne prejsť do protiútoku s cieľom ich porážky a rozvinúť spoločný postup na juhozápadnom a západnom strategickom smere. Operáciu dôkladne pripravil Hlavný štáb Najvyššieho velenia a Generálny štáb ČA za účasti Josifa V. Stalina, Georgija K. Žukova, Alexeja I. Antonova, Alexandra M. Vasilievského, Konstantina K. Rokossovského, Nikolaja F. Vatutina a ďalších vojenských veliteľov.
Nik nemal právo na porážku
Išlo o strategicky mimoriadne dôležité rozhodnutie, ktoré viedlo ku konečnému víťazstvu v tejto kľúčovej bitke. Pôvodný zámer sovietskej ofenzívy sa tak zmenil na taktiku oslabenia tej nacistickej a následný protiútok.
Sovieti rozmiestnili hlavné sily na severnom a južnom prístupe ku Kursku tak, že línia frontu tvorila výbežok obrátený na západ – Kurský oblúk. Na severe ho bránili jednotky Stredného (veliteľ Rokossovskij) a na juhu – Voronežského frontu (Vatutin). V ich tyle sústredili veľké strategické rezervy – Stepný front pod velením generálplukovníka Ivana S. Koneva.
Bojové akcie – operácie frontov koordinovali predstavitelia Hlavného štábu, maršali Sovietskeho zväzu Žukov a Vasilievskij. V priebehu apríla a júna na Kurskom výbežku vytvorili Sovieti osem obranných línií do hĺbky 300 kilometrov. Osobitnú pozornosť venovali postaveniu pevnej protitankovej obrany.
Priemerná hustota zamínovania v úsekoch očakávaných nepriateľských útokov predstavovala 1 500 protitankových a 1 700 protipechotných mín na jeden kilometer frontu. Napriek kvantitatívnej prevahe vo všetkých ukazovateľoch a dôkladnej príprave sovietske vojská v prvých dňoch boja na viacerých úsekoch ustupovali.
Hitler jednoznačne trval na tom, že „ofenzíva nemá právo na porážku“. V Kurskom oblúku videl možnosť urobiť rozhodujúci zvrat na východnom fronte a opätovne sa pokúsiť o útoku na Moskvu.
Sovieti odrazili nepriateľa
Po skončení obrannej etapy bitky nariadilo sovietske velenie protiútok. Hlavný štáb Najvyššieho velenia informoval 2. júla 1943 veliteľov frontov o možnom začiatku útoku nepriateľa medzi 3. a 6. júlom. Neskôr sa potvrdilo, že nacisti ho plánujú na ráno 5. júla. Podarilo sa zajať nemeckého vojaka, ktorý termín ofenzívy prezradil.
Niekoľko hodín pred tým ČA rozpútala mohutnú delostreleckú paľbu a letecké bombardovanie, v dôsledku čoho nepriateľ utrpel značné straty a nedokázal prekvapiť náhlym, neočakávaným úderom.
Ráno 5. júla prešli nemecké vojská do protiútoku na severnom úseku, a tak zasadili hlavný úder sovietskej 13. armáde v priestore Oľchovatky. Napriek použitiu všetkých bojových síl a miestnej prevahy zbraní, keď v prvej línii mali nacisti asi 500 tankov, nedosiahli víťazstvo a presmerovali útok k Ponyre.
Ani tu sa však nepriateľovi nepodarilo prelomiť obranu sovietskych vojsk, prenikol iba do hĺbky 10 až 12 kilometrov, čím sa po 10. júli jeho útočné možnosti vyčerpali. Nemecká 9. armáda, ktorá stratila dve tretiny tankov, musela prejsť do obrany. Nacistické plány na rýchly postup boli úplne zmarené.
Na južnom úseku nepriateľa odrazili 6. a 7. gardová sovietska armáda, hoci nemecké jednotky tam disponovali prevahou vojenských síl a bojovej techniky, keď prvý deň útočilo 700 tankov. Snažili sa preniknúť v smere Objani a Koroči. Za cenu obrovských strát sa im tu podarilo len v úseku 35 kilometrov. Preto sa nepriateľ rozhodol sústrediť sily na hlavný útok pri mestečku Prochorovka.
Plán Zitadelle úplne stroskotal
Sovietske vojská posilnené strategickými rezervami zasadili mohutný protiúder nemeckým zoskupeniam, ktoré prenikli do tohto priestoru. Tam sa 12. júla odohrala najväčšia tanková bitka v histórii, na ktorej sa zúčastnilo na oboch stranách asi 1 500 tankov a samohybných diel, pričom obe strany nasadili aj početné letecké jednotky.
Nacisti boli donútení prejsť do obrany, a preto 16. júla začali premiestňovať svoje sily. Vojská Voronežského a od 19. júla aj Stepného frontu prenasledovali okupantov, až ich zatlačili na pôvodné pozície. Plán Zitadelle teda stroskotal, nemecká armáda už nedokázala zvrátiť chod vojny vo svoj prospech.
Počas bojov 12. júla vojská Západného a Brianskeho frontu zaútočili proti 2. a 9. tankovej armáde nepriateľa pri meste Orel, kde si nemecké jednotky vybudovali silnú obranu. Hlavný úder zasadila 11. gardová armáda, ktorá na úsvite 13. júla prelomila obranu nepriateľa. Potom sa útok rozvinul do šírky, čo vytvorilo priaznivé podmienky na prechod Stredného frontu do protiofenzívy.
Dvanásť delostreleckých sálv
Silám Stredného, Brianskeho a ľavého krídla Západného frontu pod názvom operácia Kutuzov a silám Voronežského a Stepného frontu operáciu Rumiancev. Výsledkom bolo oslobodenie Orla 5. augusta.
Moskva si to vysoko cenila, prvýkrát oslávila víťazstvo dvanástimi delostreleckými salvami zo 120 diel. Nacisti obsadenie Orla považovali za katastrofu, pretože predstavoval pre nich veľmi dôležitý oporný bod.
Sovietske vojská sa 18. augusta priblížili k obrannej línii nepriateľa východne od Brianska. S touto porážkou padli plány nemeckého velenia využiť nástupný priestor mesta Orel na úder vo východnom smere. Protiútok prerástol do všeobecného postupu sovietskych vojsk.
Protiútok v smere na Bolgorod a Charkov viedli vojská Voronežského a Stepného frontu v súčinnosti s Juhozápadným. Začal sa 3. augusta ráno po mohutnej delostreleckej a leteckej príprave. O dva dni Sovieti oslobodili Belgorod. Na ich počesť večer 5. augusta v Moskve zazneli delostrelecké salvy. V nočných hodinách 11. augusta vojská Voronežského frontu odrezali železničnú trať Charkov – Poltava. Vojská Stepného frontu sa dostali až celkom k vonkajšiemu obrannému obvodu Charkova.
Nemecké velenie vrhlo do boja strategické rezervy stiahnuté z Donbasu. Napriek tomu protiúdery 11. až 17. augusta namierené proti vojskám Voronežského frontu v priestore Bogoduchova a potom Achtyrky neboli úspešné. Nepriateľovi neostávalo nič iné ako prejsť do obrany. Útočiace vojská Stepného frontu 23. augusta po urputných bojoch oslobodili mesto Charkov.
Počas protiútoku v belgorodsko-charkovskom smere červenoarmejci prenikli do hĺbky 140 kilometrov. Získali tak prevahu nad južným krídlom frontu a výhodnú pozíciu pre plánovaný útok s cieľom oslobodiť ľavoberežnú Ukrajinu a rieku Dneper.
Obrovské nemecké straty
Počas 50-dňovej Kurskej bitky bolo zničených asi 30 nepriateľských divízií, z toho sedem tankových. Celkové straty nemeckých vojsk dosiahli vyše pol milióna osôb (mŕtvi, ťažko ranení, nezvestní).
Sovietske letecké sily definitívne získali prevahu vo vzdušnom priestore. K úspešnému ukončeniu Kurskej bitky pomohla aj aktivita partizánov. Tým, že operovali v tyle nepriateľa, viazali na seba do 100-tisíc nepriateľských vojakov a dôstojníkov.
Na najväčšej bitke VVV sa zúčastnilo na rozličných smeroch vyše 4 milióny vojakov! V dovtedajších vojenských dejinách nemalo obdobu ani nasadenie leteckých síl a delostrelectva. Protitankové delostrelectvo pritom zohralo jednu z rozhodujúcich úloh. Zo všetkých víťazstiev v roku 1943 sa stala Kurská bitka rozhodujúcou tým, že znamenala podstatný prelom v priebehu 2. svetovej vojny. Vytvorili sa predpoklady na to, aby koncom toho roku ČA oslobodila ľavobrežnú Ukrajinu a rozdrvila nepriateľskú obranu na Dnepri.
Nemecké velenie sa muselo vzdať útočnej stratégie a prejsť do obrany na celom úseku Východného frontu, kam bolo nútené presunúť pozemné a letecké jednotky z bojových operácií v Stredomorí. Aj to napomohlo vylodeniu spojeneckých vojsk na Sicílii a v južnom Taliansku. Kurská bitka je aj z týchto dôvodov pozitívnym príkladom spojeneckej protihitlerovskej vojenskej spolupráce.