Eduard Stehlík, riaditeľ Pamätníka Lidice
Foto archív autora
V tomto roku si pripomíname 80 rokov okamihu, keď príslušníci výsadku Anthropoid – rotmajstri Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš – úspešne vykonali atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Ohlas tejto akcie ďaleko presiahol hranice protektorátu a právom sa zaraďuje nepochybne nielen k najvýznamnejším činom čs. odboja, ale aj celej európskej protinacistickej rezistencie.
Keď začalo v lete 1941 v Protektoráte Böhmen und Mähren silnieť odbojové hnutie, zareagoval na to Adolf Hitler odoslaním doterajšieho ríšskeho protektora Konstantina von Neuratha na „zdravotnú dovolenku“. Jeho nástupcom v septembri 1941 ustanovil SS-Gruppenführera Reinharda Heydricha. Muža, ktorý sa preslávil inteligenciou aj chladnou krutosťou, s ktorou riadil teror proti odporcom nacizmu v Nemecku aj na okupovaných územiach.
„Dnes nie som si istý dňom, lebo sa odo mňa požaduje zvláštna úloha, úloha veľmi nebezpečná, ale nebojím sa, idem s chuťou do práce a nezastaví ma ani to najhoršie.“
Jan Kubiš 27. mája 1942 bezo zvyšku naplnil vety, ktoré si krátko pred odletom z Británie do okupovanej vlasti zapísal do svojho denníka:
Teror v Čechách rozpútal už v lete 1941
Ani v Prahe nezostal Heydrich svojej povesti nič dlžný. Uviedol sa vyhlásením stanného práva a začatím série popráv, ktoré si za necelé štyri mesiace vyžiadali 486 obetí. Ďalších 2 242 vlastencov na jeho rozkaz odvliekli do koncentračných táborov, kde mnohí z nich čoskoro prišli o život.
Ako jeden z hlavných architektov „konečného riešenia židovskej otázky“ stál zástupca protektora aj pri vzniku terezínskeho geta a začatí deportácií židovského obyvateľstva Čiech a Moravy do vyhladzovacích táborov. Heydrichov krvavý nástup vyvolal v protektoráte ovzdušie hrôzy a všadeprítomného strachu.
V posledných septembrových dňoch roku 1941 dorazili správy o krvavom terore, ktorý Heydrich v okupovanej vlasti rozpútal, aj do Veľkej Británie. To, že bolo medzi prvými popravenými mnoho vysokých dôstojníkov čs. armády, vrátane niekoľkých generálov, zohralo kľúčovú úlohu pri plánovaní pomsty.
V londýnskom exile pôsobilo množstvo blízkych priateľov a spolubojovníkov zavraždených. A práve v okolí jedného z nich – plukovníka Františka Moravca, šéfa čs. vojenských spravodajcov v Londýne, vznikla ako bezprostredná reakcia na Heydrichov teror myšlienka na atentát. Ten mal nacistom ukázať, že kohokoľvek z nich možno vziať na zodpovednosť za jeho zločiny, a že Česi vracajú ranu za ranu.
Pod vedením špičkových odborníkov
Prípravy na operáciu s krycím názvom ANTHROPOID sa začali v spolupráci s britskou SOE (Special Operations Executive) v budove Porchester Gate, londýnskom sídle čs. vojenskej spravodajskej služby, 2. októbra 1941. Pôvodne sa totiž počítalo s tým, že atentát vykonajú už 28. októbra 1941, na nacistami zakázaný štátny sviatok ČSR.
Pôvodne naň vybrali Slováka Jozefa Gabčíka a Čecha Karla Svobodu. Druhý menovaný sa však počas doplňujúceho výcviku vážne zranil a na jeho miesto nastúpil na Gabčíkovo prianie jeho najlepší priateľ – Jan Kubiš. Modifikovaný tím odišiel 14. októbra do Škótska, kde sa hlásil na Special Training School 21 Arisaig House, kde sídlilo výcvikové veliteľstvo SOE pre túto oblasť.
O tom, aký mimoriadny význam už vtedy Briti Anthropoidu pripisovali, svedčí výber inštruktorov, ktorí budúcich atentátnikov dostali na starosť. Kapitáni Eric Anthony Sykes, zvaný „Bill“ a John Tobin Bush patrili medzi najlepších špecialistov, ktorých mala SOE v k dispozícii. Zatiaľ čo Bush bol špičkovým odborníkom na prácu s trhavinami, Sykes patril k svetovej elite v streľbe z ručných zbraní, vrátane streľby pudovej. K týmto schopnostiam sa vypracoval dlhoročnou praxou. V 20. a 30. rokoch minulého storočia totiž pôsobil pri Šanghajskej mestskej polícii ako odborník na ručné zbrane a inštruktor streľby v pouličných bojoch.
Vycvičení v prestrelkách šanghajských gangov
Čínske veľkomesto Šanghaj sa v tom čase stal jednou z najnebezpečnejších metropol sveta. Pouličné prestrelky s drogovými gangmi, únosmi, prepadnutiami i bankovými lúpežami boli takmer na dennom poriadku a policajné zložky tak vlastne fungovali v neustálom boji. Niet preto divu, že SOE prijala odborníka typu kpt. Sykesa do svojich služieb. Čoskoro sa ukázalo, že mala šťastnú ruku. Išlo navyše o vynikajúceho pedagóga schopného vytvoriť si neformálnym prístupom k „študentom“ priateľský vzťah, ktorý napomáhal rýchlemu osvojovaniu vyučovaných zručností.
Pod vedením oboch britských špecialistov prešli Gabčík a Kubiš intenzívnym, šesť dní trvajúcim výcvikom v streľbe z najrôznejších typov pechotných zbraní: revolverov, pištolí Colt 38 Super, samopalu Sten, pušky a z ľahkého guľometu BREN. Precvičovali si pritom mierenú aj pudovú streľbu vo všetkých možných polohách a situáciách na pevné aj na pohyblivé ciele.
Súčasťou špeciálnej prípravy sa stala práca s trhavinami a vrhanie ručných granátov MILLS, čo s oboma parašutistami detailne precvičil kpt. Bush. O tom, že na svojich inštruktorov urobili mimoriadny dojem, svedčí záverečné hlásenie, v ktorom ich označili za „excellent pair“ – skvelú dvojicu.
Po návrate zo Škótska našli čs. vojaci na krátko nový domov na Station XVII Brickendonbury Manor pri Brickendone v grófstve Hertford. Tunajšie prísne utajované pracovisko SOE, ktoré viedol legendárny major George T. T. Rheam, sa síce špecializovalo najmä na prácu s trhavinami, ale Gabčík s Kubišom sa tu stretli i s ďalšou výnimočnou osobnosťou kapitánom Williamom Ewartom Fairbairnom. Osudy tohto muža sa podobali na životopis Sykesa, s ktorým boli dlhoročnými priateľmi a spolupracovníkmi.
Aj on pôsobil pri Šanghajskej mestskej polícii v období jej najväčšej slávy, patril k vynikajúcim strelcom. Okrem toho sa jeho zvláštnou špecializáciou stal boj muža proti mužovi. Fairbarn sa v Šanghaji intenzívne venoval orientálnym bojovým umeniam a stal sa jedným z prvých belochov, ktorí získali majstrovský stupeň v juu-jitsu.
Podľa Biblie špeciálnych jednotiek
Svoje skúsenosti Fairbairn zúročil pri vytvorení vlastného sebaobranného systému – Defendu. Vďaka tomu, že nadobudnuté vedomosti odovzdával žiakom nielen v špecializovaných kurzoch, no aj vo svojich publikáciách, môžeme dodnes obdivovať ním vytvorený jednoduchý, pritom účinný bojový systém.
Za najvýznamnejšie možno v tejto súvislosti uviesť jeho monografiu Defendu – Scientific Self-Defence (vedecká sebaobrana) alebo počas druhej svetovej vojny vydanú praktickú príručku All-In Fighting (Všetko v boji) a jej americký variant Get Tough (Zosilnieť), ktoré sa stali doslova Bibliou špeciálnych jednotiek.
Vzhľadom na to, že sa Gabčíkovi a Kubišovi venoval kpt. Fairbairn len jeden deň, dá sa predpokladať, že sa im snažil odovzdať niektoré zručnosti zo sebaobrany a tzv. tichého zabíjania (sillent killing), ktoré mohli využiť pri plnení svojej úlohy aj pri úniku z miesta útoku.
Pravdepodobne 22. alebo 23. októbra 1941 dorazili po náročnom týždennom výcviku v Škótsku Gabčík a Kubiš na Station XVII Brickendonbury Manor v grófstve Hertford. Tunajšia utajovaná základňa SOE sa zameriavala predovšetkým na prácu s trhavinami a práve preto tu obaja parašutisti prešli jednodňovým výcvikom spojeným s touto problematikou.
Zamestnanie pre nich pripravil major Cecil V. Clarke, vizionár, vynálezca a jeden z najlepších špecialistov SOE na trhaviny. Okrem oblasťou svojej odbornosti viedol s oboma parašutistami niekoľko mimoriadne dôležitých rozhovorov o naplánovaní vlastného atentátu. Bol to práve on, čo skonštruoval bombu, ktorá 27. mája 1942 explodovala v Prahe a fatálne zmenila osudy mnohých.
Pretože sa však mjr. Clarke zásadným spôsobom podieľal aj na vzniku špeciálneho nástražného mínometu, tzv. Tree Spigotu, ktorý sa po stretnutí s ním objavil vo výzbroji výsadku Anthropoid, dá sa predpokladať, že sa súčasťou výcviku stalo i predstavenie tejto novej zbrane a precvičenie jej obsluhy. Dochované písomnosti SOE však o tejto skutočnosti žiaľ mlčia.
Na svet prišla Heydrichova bomba
Zo Station XVII oboch parašutistov previezli na neďaleký Aston House pri Stevenage, tajné zariadenie SOE označované ako Station XII. Jeho veliteľ vynikajúci technický expert major Leslie J. C. Wood dokončil pôvodný Clarkov projekt a stal sa tak spolutvorcom „Heydrichovej bomby“. Tú navyše s najvyššou pravdepodobnosťou vyrobili tu, kde na to malo SOE nevyhnutné zázemie.
Výroba bomby však nebola jediným, čím vstúpil Aston House do dejín. Práve tu sa rodil detailný plán útoku na Heydricha. Gabčík s Kubišom tu niekoľko dní pod dohľadom majora Petera A. Wilkinsona a šéfa čs. sekcie SOE kapitána Alfgara C. G. Hesketh-Pricharda nacvičovali útok bombou na idúci automobil – starý Aus.
Ako dokazujú dochované dokumenty a spomienky britských inštruktorov, neprebiehalo to úplne bez problémov. Zasiahnuť idúce auto totiž pre Gabčíka a Kubiša nepredstavovalo jednoduchú úlohu, zatiaľ čo obaja britskí školitelia triafali automobil neomylne každým hodom.
To vraj privádzalo súťaživého Slováka a Čecha k zúfalstvu. Ako však Briti sami s úsmevom poznamenávali, nebolo to od nich úplne fair. Kpt. Hesketh-Prichard bol totiž synom jedného z najlepších reprezentantov Spojeného kráľovstva v krikete a ani mjr. Wilkinson nepatril v tomto športe k začiatočníkom.
Po ukončení špeciálneho výcviku si oboch parašutistov prevzali do starostlivosti príslušníci čs. armády. V kaštieli Bellasis House sa pod dohľadom nadporučíka Rudolfa Hrubca až do konca roku 1941. V noci z 28. na 29. decembra ich vysadili spolu s paraskupinami Silver A a Silver B.
Pristáli približne o 02.30 neďaleko obce Nehvizdy východne od Prahy. Vďaka pomoci miestnych vlastencov a záchytným adresám, ktoré dostali v Londýne, sa im podarilo prekonať počiatočné ťažkosti a začali s prípravou na vykonanie atentátu. Hneď sa zaoberali niekoľkými možnými variantmi. Za miesto útoku napokon zvolili ostrú pravotočivú zákrutu medzi Kirchmayerovou triedou a ulicou V Holešovičkách, kadiaľ Heydrichov mercedes cestou na Pražský hrad každý deň prechádzal, a kde musel jeho vodič výrazne spomaliť.
Na Heydrichovo vozidlo parašutisti zaútočili v stredu 27. mája 1942 o 10.35. Oproti pôvodnému predpokladu, keď malo auto najprv znehybniť bombou a jeho osádka zlikvidovať druhou z bômb alebo streľbou zo samopalu, vykonali s najväčšou pravdepodobnosťou útok súčasne. Gabčíkovi síce samopal v rozhodujúcej chvíli pre vzpriečený náboj zlyhal, no Kubišova bomba zasiahla cieľ a protektora vážne zranila.
Tvrdý boj v chráme sv. Cyrila a Metoda
Následkom toho Heydrich vo štvrtok 4. júna o pol ôsmej ráno zomrel. Len tri dni po útoku 30. mája, teda v čase, keď bol zastupujúci protektor ešte nažive, dostal prednosta II. odboru exilového Ministerstva národnej obrany v Londýne František Moravec list od generála Colina McVean Gub britskej SOE. V iba nedávno objavenej písomnosti označenej ako prísne tajné môžeme čítať:
„Rád by som vyjadril blahoželanie a obdiv svoj aj svojich spolupracovníkov za spôsob, akým členovia skupiny Anthropoid uspeli pri plnení svojej úlohy. V tejto chvíli je ešte skoro usudzovať, aké dopady tento čin bude mať, ale jeho dôležitosť je mimo akejkoľvek pochybnosti, najmä čo sa týka hnutia odporu v Európe. Títo dvaja muži si už dnes vydobyli miesto v čs. histórii. Dúfam, že ich žiarivý príklad čoskoro vyvolá nasledovanie v ostatných častiach sveta a že Nemci sami spoznajú, aké to je, byť obeťou vlády teroru. V tejto chvíli však súcitíme s onými dvoma mužmi, ktorých postavenie musí byť bezvýchodiskové, a tiež s vašimi krajanmi doma, ktorí, obávam sa, budú pri následných represáliách kruto trestať.“
Žiaľ, gen. Gubbins sa nemýlil… V čase krvavých represálií, rozpútaných Nemcami bezprostredne po atentáte, našlo medzitým sedem parašutistov útočisko v pravoslávnom chráme v Resslovej ulici v Prahe. Pod tlakom razií sa v ňom postupne zhromaždili Jozef Bublík, Jozef Gabčík, Ján Hrubý, Ján Kubiš, Adolf Opálka, Jaroslav Švarc a Jozef Valčík.
V dôsledku zrady parašutistu Karla Čurdu z výsadku Out Distance sa gestapo 17. júna neskoro večer dozvedelo o ich úkryte. Nad ránom nasledujúceho dňa okolie chrámu obkľúčili početné jednotky SS. Príslušníci gestapa a SS sa pokúsili preniknúť dovnútra, no napadla ich paľba vedená z chóru a empory, kde v tom čase držali hliadku nadporučík Opálka, rotmajster Kubiš a čatár Bublík.
Rozhorel sa tvrdý boj. Obrovskej presile však obrancovia nemohli vzdorovať donekonečna. Zranení črepinami granátov zvolili si po vyčerpaní zvyšku munície smrť vlastnou rukou.
Poslali na popravu vyše 1 400 vlastencov
Po dobytí chrámovej lode sa boj presunul do krypty, kde sa ukrývali podporučík Valčík, rotmajster Gabčík, rotný Švarc a čatár Hrubý. Nemci si dokonca na pomoc privolali pražských hasičov, ktorí vháňali okienkom z ulice vodu a dráždivý dym. Na ponuky obliehateľov ku kapitulácii štvorica parašutistov odpovedala: „Nikdy! Česi sa nevzdávajú!“ V bezvýchodiskovej situácii radšej zvolili hrdinskú smrť a posledný náboj si, rovnako ako ich kamaráti, ponechali pre seba.
Po atentáte na Heydricha rozpútali nacisti teror, aký Česi v novodobých dejinách nepoznali. Už 27. mája obnovili činnosť stanných súdov, ktoré počas nasledujúceho mesiaca poslali na smrť 1 412 osôb, nacisti vyvraždili obce Lidice a Ležáky. Ďalšie stovky vlastencov prišli o život vo väzniciach a koncentračných táboroch, kde voči českým väzňom zaviedli „osobitný režim zaobchádzania“.
Toto obdobie vošlo do dejín ako „heydrichiáda“. A to nielen ako doba hrôzy a smrti, ale aj boja za slobodu a aktívneho odporu proti okupantom. Úspešne vykonaný atentát, ktorý sa právom radí medzi najvýznamnejšie odbojové akcie v celej nacistami okupovanej Európe, a následné represálie viedli najprv Veľkú Britániu a vzápätí aj Francúzsku k prehodnoteniu mníchovskej dohody z jesene 1938. Vďaka tomu sa mohla Československá republika po 2. svetovej vojne obnoviť vo svojich pôvodných hraniciach. Prinesené obete tak neboli zbytočné.
(Medzititulky redakcia Bojovník)
Eduard Stehlík, fotoportrét.
Plukovník PhDr.Eduard Stehlík, Ph.D., MBA, narodený 30. marca 1965 v Prahe, je vojenský historik. V roku 1989 po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v dvojodbore história-ruština nastúpil do Vojenského historického ústavu, kde postupne prešiel funkciami až na zástupcu riaditeľa. V rokoch 2012 až 2014 bol poradcom ministra obrany, následne zastával až do decembra 2019 post riaditeľa odboru pre vojnových veteránov ministerstva obrany. V rokoch 2014 a 2019 ho Senát Parlamentu ČR opakovane zvolil do Rady Ústavu pre štúdium totalitných režimov, od decembra 2017 je jej predsedom. Absolvoval doktorandské štúdium na FF Univerzity Palackého v Olomouci. Na konci roku 2019 odišiel do zálohy a vo februári nasledujúceho roku sa stal riaditeľom Pamätníka Lidice. V októbri 2020 mu prezident Miloš Zeman udelil medailu Za zásluhy.