Anička Bergerová bola naozaj zásadová alebo hyenizmus šéfredaktora Bojovníka
Martin Krno, predseda OblV SZPB Bratislava
V novinách antifašistov – v Bojovníku č. 3/2024 šéfredaktor Vladimír Mikunda v celej prvej polovici článku venovanom nedávno zosnulej priamej účastníčke bojov proti nemeckým nacistom Anne Bergerovej nazvanom Neznáma zásadová Anička rozvíja absurdné tvrdenia a výmysly o tom, prečo som práve ja na pohrebe našej milovanej členky SZPB nevystúpil s rozlúčkovým prejavom.
Autor článku píše o „nesmierne principiálne tvrdej protifašistickej zásadovosti“ na základe dvoch dôkazov. Prvý „môžeme uviesť položením si otázky, prečo na pohrebe Anny Bergerovej neprehovoril bratislavský oblastný predseda SZPB Martin Krno, ale predseda SZPB Viliam Longauer? Odpoveď znie, lebo to bola jej jednoznačná vôľa, ktorú vyslovila pred smrťou. Anna Bergerová si totiž nevedela predstaviť, aby sa o nej vyjadroval renegát, napomáhajúci rozbíjačským tendenciám pravého SZPB… Anna Bergerová tak svojou poslednou vôľou ukázala, na ktorej strane stojí a kde je historická pravda, ktorú tak neochvejne vyznávala.“
Je to hrozné, že p. Mikunda cynicky zneužíva na opakovaných útokoch proti mne aj svetlú pamiatku Aničky Bergerovej. Zväzovalo ma s ňou úprimné priateľstvo, intenzívne sme spolupracovali, navzájom sa v činnosti SZPB podporovali a mali sme plány ísť spoločne do Habury a okolia, kde prebehli najkrutejšie boje partizánskej brigády Ľ. Kukorelliho. Žiaľ, Covid a následný zhoršujúci sa zdravotný stav pani Bergerovej tieto zámery prekazili. Takže sa tam tohto roku vyberiem už len sám…
Iste, znepokojovala ju situácia v SZPB po 18. zjazde a snažila sa oba tábory zblížiť. Sťažovala sa mi, že sa p. Mikunda na ňu tlačí, aby podpísala vyhlásenie proti mne a ďalším kritikom nového vedenia. To však rezolútne odmietala. Poburovala ju ústretovosť viacerých funkcionárov voči predstaviteľom postfašistického hnutia Republika. Potvrdila to spolu s Ivanom Pasternakom pred parlamentnými voľbami na dnes už historickom videozázname, ktorý na FB sledovalo vyše 80-tisíc ľudí.
Samozrejme, že som bol presvedčený, že na pohrebe takejto významnej osobnosti má prehovoriť predseda ÚR SZPB, nech už je ním ktokoľvek. Absolútne som nepremýšľal o tom, žeby som ja mal vystúpiť s rozlúčkovou rečou.
Na základe uvedeného článku som sa rozprával s Aničkinými dcérami, chytali sa pritom za hlavu. Jedna z nich, Nataša mi napísala:
„Každý, kto dobre poznal moju mamičku, vie, že celý život sa snažila ľudí spájať. To, čo píše p. šéfredaktor, by bolo v rozpore s jej celoživotným cieľmi… Prosila nás, aby sme oznámili p. Longauerovi o jej (nezvratnom) konci, aby nebol v strese a mal dostatok času na prípravu záverečnej reči. Vôbec sme nerozprávali o tom, prečo p. Longauer áno, prečo p. Krno nie…. Určite by mamička nechcela byť príčinou ešte väčšieho rozporu, aký už dlhší čas medzi Vami prebieha. Verte mi, veľmi ju to bolelo, lebo SZPB a jeho poslanie bolo jej srdcovka… Neviem, z akého zdroja čerpal p. šéfredaktor. Je to pravdepodobne boj medzi Vami a zneužitie človeka, ktorý sa, žiaľ, už nevie vyjadriť… Ešte raz na záver zopakujem, mamičku som nikdy nepočula (ani sestra Beatka) hovoriť proti Tebe, ani v prebiehajúcich telefonických rozhovoroch.“
Spolu s ďalšími členmi ZO SZPB č. 15 som inicioval vytvorenie a osadenie pamätnej tabule venovanej Anne Bergerovej. Súčasne sme hovorili so zástupcami ZO Nové Mesto, kde bola dlhoročnou predsedníčkou, o možnosti získania čestného titulu s Aničkiným menom. Po konzultáciách s pozostalými o tom informoval v úvode slávnostného prejavu na Slavíne 4. apríla náš člen a štátny tajomník ministerstva práce SR Branislav Ondruš, za čo si vyslúži veľký potlesk. A to je najlepšia a najúprimnejšia odpoveď na otázky „principiálnej zásadovosti“, ktoré hyenistickým spôsobom kladie v Bojovníku jeho šéfredaktor Mikunda.
(V. Mikunda vôbec nereagoval na moju požiadavku, aby tento text uverejnil na webovej stránke SZPB a následne v Bojovníku.)