Eduard Stehlík, český vojenský historik
Foto – archív redakcie a autora
Uplynulo dvadsať rokov, čo sme s kolegami vo Vojenskom historickom ústave pripravili výstavu Atentát – Operácia Anthropoid 1941-1942, ktorá mala mimoriadny ohlas u nás i v zahraničí.
Práve vtedy sme začali systematicky opravovať publicistov, aby v súvislosti s atentátom na Reinharda Heydricha prestali používať obrat, že ho Jan Kubiš s Jozefom Gabčíkom „spáchali“. Opakovane sme ich upozorňovali, že tým preberajú dikciu goebbelsovskej propagandy, pretože sa páchajú trestné činy, ale atentát na predstaviteľa nemeckých nacistov trestným činom nebol.
V súvislosti s Heydrichovou likvidáciou sa slovné spojenie „spáchanie atentátu“ objavuje dnes už len sporadicky a novinár či komentátor, ktorý ho použije, sa zväčša zahanbí a ospravedlní sa za to.
Nie je atentát ako atentát
O mnoho rokov neskôr prišli niektorí autori s nápadom prestať označovať Jozefovu a Janovu akciu proti Heydrichovi ako atentát a nahrádzať to termínom „vojenský útok“. Vraj výraz atentát v sebe nesie negatívny náboj. Domnievam sa, že to nie je správne, a to napriek tomu, že dnes žijeme vo svete, kde sa každý deň odohrá niekoľko činov, ktoré by sme podľa súčasného chápania mohli označiť za atentát.
Ak otvoríme ktorúkoľvek z renomovaných encyklopédií, dozvieme sa, že „atentát je útok na život známej osobnosti vedený zväčša z politických príčin“. V dejinách sa ich uskutočnili tisíce. Zomierali pri nich králi, prezidenti, členovia vlád, poslanci aj politickí oponenti.
Po niektorých sa svet otriasol hnevom nad obludnosťou takého činu. Boli však i také, po ktorých si ľudia vydýchli, alebo sa z nich dokonca otvorene radovali. Bývalo to vtedy, keď obeť útoku patrila k tým, čo rozsievali smrť, utrpenie a skazu. Takým bol nepochybne aj ten v okupovanej Prahe 27. mája 1942.
Umelo vytvorené slovné spojenia
Navyše o útoku na Heydricha ako o atentáte hovoria de facto všetky dostupné dokumenty čs. exilovej vlády, II. odboru (spravodajského) Ministerstva národnej obrany ČSR v Londýne, osobné poznámky Františka Moravca, ako aj archívy britských partnerov z SOE, ktorí sa na jeho realizácii priamo podieľali. I v pamätiach súčasníkov a dostupnej literatúre nájdeme prakticky bez výnimky pre túto operáciu označenie atentát.
Ak sa vysloví v českom a vari aj v slovenskom prostredí slovo „atentát“, väčšina ľudí si pod tým vybaví ten z mája 1942. Zámer nenazývať útok na zastupujúceho ríšskeho protektora atentátom preto chápem ako určitú nešťastnú snahu obísť najkorektnejšie označenie tejto ozbrojenej akcie bez ohľadu na to, aký je pôvodný význam tohto slova.
Možno počujem trávu rásť, no nerád by som sa dočkal doby, keď sa bude v rámci prehnanej korektnosti slovo atentát už vo vydaných publikáciách, románoch, filmoch a odborných štúdiách nahradzovať zložitými a kostrbatými obratmi. Alebo aby raz v televízii dali vynikajúci Sequensov film Atentát z roku 1964 pod názvom Vojenský útok.
Preto pre mňa útok českých a slovenských vlastencov na Heydricha navždy zostane atentátom. Atentátom, ktorý bol vykonaný, uskutočnený, ale v žiadnom prípade nie spáchaný.
(Medzititulky redakcia Bojovník)