Jozef Migaš: Proces reštartu SZPB neznesie viac odklad

foto: archív Jozefa Migaša, Bojovnik.info

Bývalý predseda NR SR, diplomat a dnes aktívny člen SZPB Jozef Migaš sa 7. januára 2024 dožil významného životného jubilea 70 rokov. Pri tejto príležitosti poskytol nášmu portálu otvorený rozhovor nielen o politike, diplomacii, ale aj o antifašistickej minulosti svojho otca a kritickej situácii v SZPB. S Jozefom Migašom sa rozprával Ján Rohár.

Nedávno ste oslávili významné životné jubileum 70 rokov. Ako by ste opísali začiatok svojej profesionálnej kariéry?   

Každý má v živote svoje vzostupy a pády, svetlé aj horšie stránky. Ale celkovo, keď hodnotím svoj život alebo pracovnú kariéru, nesťažujem sa. Niekedy si hovorím, žeby nebolo zlé keby som bol ostal pri vede, ktorú som vždy mal a dodnes mám veľmi rád. Vysokoškolské vzdelanie som získal počas štúdia v Kyjeve na Ukrajine. Pracovať som začal v Spoločensko-vednom ústave SAV v Košiciach. Postupne sa to vyvinulo tak, že som sa dopracoval na pozíciu riaditeľa odboru vedy ÚV KSS. Učil som a prednášal na Univerzite Komenského, kde som dostal aj docentúru.

Kedy nastal ten zlom vo vašom živote smerom ku kariére politika a diplomata?

Ja som kariéru nikdy nepovažoval za svoj cieľ, dôležité bolo pre mňa čo najzodpovednejšie robiť a pracovať, tam kde ma potrebovali. Po roku 1989 sme boli my ako bývalí komunisti odsunutí na okraj spoločnosti. Bol som chvíľu dokonca aj nezamestnaný, urobil som si vodičský preukaz na nákladiak a kuričské kurzy. Aktívne som sa zapojil do procesu transformácie KSS na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Vyslali ma na misiu do Kyjeva, potom do Moskvy s pridružením krajín ako Arménsko, Azerbajdžan či Bielorusko. Tam som ako vyštudovaný človek v medzinárodných vzťahoch cítil veľmi dobre, pričom mi veľmi pomohlo moje širšie filozofické prostredie a znalosť prostredia. Práve tu sa mi podarilo politicky dozrieť a bol som pripravený na kandidatúru na predsedu SDĽ. A potom to postupne prišlo, úspech vo voľbách, vytvorenie koalície, pôsobenie na poste predsedu NR SR atď. Dokonca som rok zastupoval hlavu štátu pri kľúčových rozhodnutiach.

Na ktoré svoje politické rozhodnutie ste najviac hrdý?

Pokiaľ ide o veľkú politiku, asi najväčšou dilemou bolo rozhodnutie o vytvorení širokej vládnej koalície s SDK, SOP a SMK.  Na stole bola otázka koalície s pánom Mečiarom a pokračovania politiky medzinárodnej izolácie Slovenska. Dnes si neviem predstaviť ako by som pozrel občanom do očí, keby sme neboli v EÚ, Schengene a podobne. A toto by sa nepodarilo bez tejto zásadnej zmeny v roku 1998. Samozrejme v tej vláde boli aj nepríjemné momenty, napríklad museli sme ozdravovať banky a financie.

Čo sa týka straníckej politiky, som hrdý, že sa nám podarilo medzinárodne ukotviť SDĽ. V roku 1999 sme sa stali členom Socialistickej internacionály a neskôr nás prijali aj do Frakcie európskych socialistov. Vystupoval som aj na Svetovom socialistom kongrese v New Yorku.

A ako by ste v krátkosti zhodnotili svoju diplomatickú kariéru?

Veľa vecí sa nám podarilo, keď som bol v diplomatických službách na Ukrajine (1995-1996).  Nadviazali sa široké obchodno-ekonomické vzťahy, vo vzťahu k Ukrajine sa doslova podaril Koperníkov prevrat v slovensko-ukrajinských vzťahoch. Bol som aj pri zakladaní Slovanskej univerzity v Kyjeve, odkiaľ mám aj čestný doktorát.  To isté sa podarilo aj počas mojej diplomatickej služby v Rusku (2009-2015). Bolo uzavretých množstvo dôležitých dohôd v ekonomickej diplomacii a zahraničnej politike. Pokiaľ ide o Bielorusko (2016 -2020) tam sa dovtedy fungovalo len cez dočasne povereného. Naštartovali sme úplne nové dohody v oblasti hospodárskej a kultúrnej spolupráce medzi Slovenskom a Bieloruskom. Dnes sa žiaľ dospeli do doby, keď sú hlavným nástrojom politiky sankcie a vytráca sa kreatívny spôsob ekonomickej spolupráce. Som jednoznačne za to, že krajiny v Európe musia úzko spolupracovať a vzájomne si pomáhať.

Vaša diplomatická kariéra bola ale ukončená predčasne. Boli ste kritizovaní za účasť na bieloruských oslavách Dňa víťazstva.  Opíšte nám, čo sa vtedy stalo?  

Považoval som za prirodzené, že som sa ako veľvyslanec zúčastnil slávnosti na Deň víťazstva v Bielorusku a dodnes si myslím, že je povinnosťou každého diplomata na úrovni veľvyslanca zúčastňovať sa podobných podujatí, pretože v Bielorusku zahynulo počas druhej svetovej vojny obrovské množstvo ľudí, najnovšie výskumy dokonca hovoria, že každý druhý Bielorus sa stal obeťou tejto vojny.  Okrem toho, mnohí Bielorusi sa zapojili aj do SNP ako partizánski velitelia či oslobodzovali Slovensko ako vojaci Červenej armády.

Pamätám si, že najostrejšie voči Vám vtedy vystúpil vtedajší minister zahraničných vecí a dnešný kandidát na prezidenta Ivan Korčok. Prečo mu to podľa Vás tak prekážalo?

Ja Korčoka ako diplomata dobre poznám a nerozumel som tomu. Vtedy sa už začínal postupne proces proti Rusku a bývalému ZSSR, ktorý potom nabral na obrátkach a ja som to už cítil. Tak som si povedal, že nebudem slúžiť tomuto procesu, keď najskôr ďakujeme bratom za oslobodenie a potom sa im otočíme a považujeme ich za nepriateľov na večné časy.

V tomto zmysle som napísal aj list pani prezidentke Čaputovej a vtedajšiemu predsedovi vlády Matovičovi. Požiadal som o uvoľnenie z funkcie veľvyslanca pre principiálnu vec. Napísal som, že ako syn partizána nikdy nebudem prekrúcať kabát a meniť svoje hodnoty a stavať sa do inej pozície ako je moje osobné presvedčenie, poznanie a hodnotový systém. Takže nešlo o to, žeby som neprijal vtedajšiu vládu, ja som vždy rešpektoval rozhodnutie občanov, ale tu som nemohol konať inak a dnes vidíme kam sa to až dostalo.

Nebolo Vám ľúto, keď ste sa lúčili s diplomaciou?

Nemôžem pôsobiť v diplomacii, ak sa požaduje, aby som jednostranne primitívne vysvetľoval dejinné veci. Je to nenormálne, potrebujeme obnoviť balans vo vzťahu k Rusku tak ako to aj chcú naši občania. Neviem o tom, žeby dnes v Rusku alebo v Bielorusku boli nejaké protislovenské pozície alebo fóbia.

 Prijatie sankcii a nepriateľskej politiky voči Rusku nebolo jednoznačne pragmatické riešenie situácie. Pokiaľ ide o vojnu na Ukrajine, je tam veľa otvorených otázok a ja verím, že bude všetko vysvetlené a zdokumentované. Mier sa v súčasnosti stal niečím zlým, zakázaným. Stále sa hovorí pre koho je mier výhodný, no vojna má jednu zásadnú podstatu – hynú ľudia a to je veľmi zlé.

 História vždy všetko posúdi, zatiaľ ale prešlo málo času, no napriek tomu niektorí jasne hovoria, že ten je vinný a ten to vyprovokoval.  Žiaľ, dnes je všetko obrátené hore nohami, mier už nie je dobrá vec, zakazuje sa cestovať, lietadlá nelietajú zo západu na východ čím trestáme zas len obyčajných ľudí.

Spomenuli ste svojho otca, priameho účastníka SNP Andreja Migaša. Čo nám viete povedať o jeho účasti v Slovenskom národnom povstaní?

Môj otec sa narodil v roku 1921, v SNP teda bojoval ako 23-ročný. Narukoval v Ružomberku, bol presunutý do Vrútok a potom išli poza Martin cez Turiec až skončili v Španej Doline. Otec bol členom partizánskej skupiny Štefánik, jeho jednotke velil kapitán Pristach. Často navštevovali aj neslávne známu a neskôr vypálenú obec Kalište.  Ako sa blížila zima, mnohí v jeho jednotke boli ranení, boli zahnaní do hôr a postupne bojovali v menších skupinkách až do oslobodenia. Po vojne sa vrátil domov, ako robotník bol aj členom Ľudových milícií a ako bývalého partizána ho zapojili aj do zásahov proti Banderovcom v Slánskych vrchoch. Tieto banderovské skupiny tam narobili veľa problémov, vraždili a kradli až do začiatku 50. rokov.

Viedol Vás otec k odkazu SNP? Rozprával doma veľa o svojich partizánskych príbehoch?

Spomínam si, že keď bolo v roku 1969 25. výročie SNP tak ma otec ako dispečer nákladnej dopravy ČSAD zobral do Banskej Bystrice na oslavy SNP. Vtedy sa robili veľké oslavy, mňa poslal domov kamiónom a otec s kamarátmi oslavovali aj 3-4 dni, najskôr v Banskej Bystrici a potom v Španej Doline. Boli to úprimné stretnutia a spomienky. Z druhej strany musím povedať, že otec vo všeobecnosti nechcel veľa o tomto období hovoriť.  Rozumel som tomu a dnes to chápem ešte viac. Vojna je utrpenie, hynú ti kamaráti, niekomu odtrhlo ruku a nemôžeš len povedať, že hrdinsky sme bojovali a podobne. Netreba preto odsudzovať tých, čo nechcú o týchto časoch veľa hovoriť.  Otec o tom rozprával, ale veľmi v skromnej a zúženej podobe, nechválil sa a ani nezveličoval, ako to niekedy robili iní. Zomrel 6. mája 1998, v roku 2021 by oslávil 100 rokov.

Ako ste sa dostali k členstvu v SZPB?

Keď som sa vrátil z Bieloruska, vedel som, že sa moje diplomatické cesty skončili, pozvali ma na stretnutie členovia SZPB vo Zvolene. Po debate som si hneď podal prihlášku do SZPB.

Niektorí Vám vyčítajú, že ste vstúpili do SZPB až v roku 2020…

O tejto organizácii viem dosť veľa aj od otca, ktorý bol jej dlhoročným členom. V rámci prešovského okresu, otec chodil na všetky akcie SZPB v okrese. V 50-60. rokoch sa tam riešili aj veľké problémy a personálne otázky. Do SZPB sa tlačili mnohí ľudáci a neúčastníci SNP. Netreba si predtým zakrývať oči a aj otec mnohokrát prišiel domov nazlostený, že zas sa objavil taký a iný nový partizán, čo nikdy predtým nebojoval.  Otec raz do mesiaca zvykol podpisovať 255ku, jeho podpis ako priameho účastníka sa rešpektoval.

Čo sa týka môjho vzťahu k SZPB, podporoval som túto organizáciu aj ako predseda NR SR či ako veľvyslanec. Zúčastňoval som sa mnohých akcií po celom Slovensku, ktoré organizoval SZPB. Ako veľvyslanec na Ukrajine som usporiadal viaceré podujatia pre veteránov druhej svetovej vojny, v Moskve som mnohokrát sprevádzal vtedajšieho predsedu SZPB generála Jána Husáka, čiže môj život bol popretkávaný s činnosťou SZPB. Stretával som sa s veteránmi Červenej armády, bol som aj na akciách juhoslovanských partizánov.

V roku 2023 ste neúspešne kandidovali na funkciu predsedu SZPB. Čo Vás viedlo k tejto kandidatúre?

Nevstupoval som do SZPB s tým, že chcem byť predsedom SZPB. S návrhom nominovať ma prišla moja základná organizácia SZPB Zvolen Centrum č.1. Tento návrh si osvojila aj Oblastná organizácia Zvolen a neskôr sa pridali aj ďalšie po celom Slovensku.

Vo svojom programe som sa chcel zamerať na pretvorenie SZPB na silné občianske hnutie, pretože keď nemáš občanov za sebou, organizácia vysychá. V súčasnom období je jedna vec história a spomienky a druhá vedieť osloviť občanov aktuálnosťou boja za mier, proti vojne a za nastolenie spravodlivejšieho charakteru medzinárodných vzťahov. Na zjazde som chcel povedať, že je najvyšší čas na zásadné zmeny aj stanov SZPB. Bohužiaľ, na zjazde som sa presvedčil, že karty boli rozdané dopredu už pred zjazdom. Proti sebe boli dve znepriatelené skupiny a ja som nepatril ani k jednej ani k druhej. Darmo sa dnes píše, že bol zjazd demokratický, nebol demokratický. Neboli dodržané základné procedúry vnútrostraníckej diskusie a posúdenia kandidátov.

Ako vnímate fakt, že vám nebolo umožnené normálnym spôsobom predstaviť svoj program a víziu?

Dodnes to nechápem, chcel som predstaviť krátku analýzu situácie SZPB, aktuálne ciele a aj riešenie ekonomickej situácie. Keď sa nad tým zamýšľam, pripadá mi to tak, že sa báli môjho vystúpenia. Bolo čudné, že sa vedenie SZPB ani veľmi neangažovalo v presadení môjho návrhu na zabezpečenie financovania SZPB, ktorý neprešiel parlamentom len o 2 hlasy. Ak by to vtedy prešlo, dnes by bolo financovanie SZPB zabezpečené automaticky pevnou sumou 600-tisíc eur, ktorá by sa každým rokom valorizovala.   

Ako vnímate súčasnú situáciu v SZPB?

Sme na hranici existencie. Najhoršie je, keď sa taká veľká a jednotná organizácia zahľadí sama do seba a bojuje medzi sebou. Potom sa nebojuje za mier a správne vysvetľovanie histórie, ale stráca sa čas na boje vo vnútri štruktúr. Vznikli sme po druhej svetovej vojne na čerstvých stopách SNP a dnes len riešime kto má akú moc, hašteríme sa a krágľujeme.  V súčasnosti tak pokračuje tento proces samodeštrukcie, čo môže viesť k vzniku niekoľkých organizácií. Považujem to za nesprávne a zlé a potom nech sa každý vyspovedá z toho, kto tento rozkladný kádrovací proces robí, s praktikami horšími než v politickej strane. Je potrebné zastaviť tento rozkladný proces a demokratizáciou v spojení s občianskou spoločnosťou reštartovať SZPB na spoločenskú organizáciu, ktorú si budú vážiť všetci občania.  Keď čítam niektoré články, píše sa, že „sme už prvý boj vybojovali“. Toto sú veľmi zlé formulácie. Koho na verejnosti zaujíma, že je SZPB samolikvidujúca sa organizácia?? Kto to môže ospravedlniť? Vznik nových štruktúr s rovnakým zameraním ako SZPB je dôkazom, že vedenie SZPB nedokázalo skonsolidovať zväz, spevniť ho a nájsť nové formy spôsoby ako riešiť činnosť a finančné zabezpečenie organizácie. Kedysi za čias môjho otca sme vedeli robiť aj zdarma a poskladať sa na činnosť organizácie.

V tejto súvislosti, ako hodnotíte, že SZPB na kongrese Medzinárodnej federácie účastníkov odboja v Barcelone reprezentoval predseda základnej organizácie zo Želiezoviec, ktorý navrhol udeliť prestížnu antifašistickú cenu ich mestskému matičnému speváckemu zboru?

Neviem si predstaviť, žeby som na zasadnutie Svetovej socialistickej internacionály vyslal ako zástupcu SDĽ predsedu nejakej základnej organizácie. Na takéto akcie musí ísť vrcholový predstaviteľ, je to jeho svätá povinnosť ísť tam a vystúpiť, ak mu to zdravie dovoľuje. Toto nie je objav Ameriky, nemôžeme v medzinárodnom živote pôsobiť sami pre seba ako sekta. Nedá sa bojovať len v jednom kraji či v malej republike. Sily fašizmu, nacizmu, neonacizmu sa spájajú, dávajú sa dokopy a šíria sa ako metastáza. Treba sa proti tomu postaviť.  Nemám nič proti tomu predsedovi ZO alebo proti tomu súboru, vždy treba každému poďakovať za činnosť, ale ak je také vrcholové podujatie ako kongres či zjazd – predstavitelia SZPB si musia prispôsobiť svoj kalendár, inak to vyvoláva otázky. Kým tu ešte máme priamych účastníkov bol by som za to, aby tam išli oni a boli aj ocenení.  

Ako sa podľa Vás dá riešiť súčasná situácia v SZPB?

Ja som členom SZPB, plním si svoje zväzové povinnosti ako člen Predsedníctva Oblastnej organizácie vo Zvolene. Robia sa kultúrno-spoločne a športové podujatia. Som rád, keď vidím s akým odhodlaním to robia, samozrejme stále sú to skôr staršie ročníky. No napriek tomu, proces reštartu SZPB neznesie viac odklad. Je potrebné prestať sa zaoberať len sebou a dať každému s múdrym názorom, pozíciou a kreativitou šancu. Dôležité je čím menej funkcionárčiť a nezavádzať metódy politických strán do činnosti SZPB.  Treba spolupracovať aj podnikateľskými štruktúrami, so všetkými ľuďmi za mier, toto treba všetko zapriahnuť a podarí sa nájsť aj finančné prostriedky. Hrabať sa o funkcie a o to kto čo urobil je cesta do pekla aj pre SZPB.

Ak by sa konal mimoriadny zjazd, zvažovali by ste opätovnú kandidatúru na predsedu?

Ďalšiu kandidatúru by som musel veľmi zvažovať. Naposledy som išiel do toho otvorene, dôkladne som sa pripravoval a rozprával sa s ľuďmi a nakoniec mi zapchali ústa a ani nepustili vystúpiť. V SDĽ ani nikde inde som nič podobné nezažil. Vnútrodemokratický proces, ktorého vrcholom mal byť zjazd sa úplne zdeformoval. Konečné slovo majú mať vždy delegáti zjazdu a nie predsedajúci zjazdu. Organizácia bola vedená samolikvidačným spôsobom, čoho dôkazom je aj to, že závery a uznesenie zjazdu boli neschválené a doplnené len dodatočne.

Prečo sa to podľa Vás stalo?

Pretože… na zjazde sa nepracovalo, nerokovalo, ale bojovalo!  A výsledok je adekvátny tomu!   

Ďakujem za rozhovor!